Príbeh hokejistu Ďuráka: o víťazstve nad rakovinou či chybe, ktorá ho stála NHL
Roky bol jedným z najspoľahlivejších hokejových obrancov v slovenskej najvyššej súťaži. Ako hráčovi Nitry mu vyoperovali slepé črevo a v brušnej dutine sa mu následne roztrúsil raritný nádor, s ktorým nič netušiac hral tri roky vrcholový hokej.
„Kedysi by som celú noc nespal preto, že mi nevyšla prihrávka alebo zápas. Dnes sa teším z každého dňa, teším sa z dcérky a snažím sa byť s rodinou čo najviac a byť nápomocný,“ hovorí MIROSLAV ĎURÁK.
Viac než tri roky ste hrali hokej so zhubným nádorom. Ako ste sa dozvedeli, že máte rakovinu?
Bola to úplná náhoda. Po operácii slepého čreva mi lekári zistili nádor, ale neodborne stanovili diagnózu. Opakovane som sa na to pýtal, ale tvrdili, že je to nezhubné. Žil som teda ako dovtedy, ale ukázalo sa, že v dezinformácii. Hral som v Maďarsku, hokej mi robil radosť a cítil som, že stále mám na extraligu. Podarilo sa mi dostať sa do Skalice, kde sa však následne hokej rozpadol, tak som sa vrátil do Maďarska. Sezónu som dohral v Michalovciach v skvelom zázemí, ale nepodarilo sa nám dosiahnuť vytúžený úspech.
Keď som sa po sezóne vracal domov, v Banskej Bystrici som sa stretol s pánom Jurajom Kovalom, s ktorým mám veľmi dobré vzťahy. Šiel som sa pozrieť na hokej, kde som sa rozprával s doktorom Hamplom a povedal som mu, že mám nejaké problémy a zistili mi cysty na slezine. Jemu sa to hneď nezdalo a potom sa to už rozbehlo. Šiel som k nemu na vyšetrenie a zistili, že mám raritnú rakovinu Pseudomyxoma peritonei, ktorá postihuje pobrušnicu.
Boli ste typom človeka, ktorý sa po takejto správe zloží, alebo, naopak, začne okamžite bojovať o život?
Mojím veľmi veľkým životným šťastím bolo, že som vyrastal pri zdravotne znevýhodnenom človeku. Moja babka od trinástich rokov nemala ruku, ale dožila sa deväťdesiatich a vychovala dvoch synov – môjho otca a strýka. Nepoznala slová „neviem“ a „nedokážem“. Ak pri tom vyrastáte, zostanete tým nakazený. V kariére som mal nespočetné množstvo zranení, ktoré ma brzdili, ale vždy som dokázal ísť ďalej. Podobne som to bral aj pri boji s chorobou.
Čo nasledovalo po presnom stanovení diagnózy?
Vybavili mi konzultáciu v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, kde som sa cez docenta Pinďáka dostal do Popradu k vtedajšiemu primárovi Karelovi Kroupovi, ktorý celý svoj život zasvätil štúdiu tejto málo známej choroby. Mal som veľké šťastie, aj doktor Hampl mi povedal, že anjel strážny ma držal za plece. Nakoľko som silne veriaci, tak tomu aj verím.
Doktor Kroupa mi na rovinu povedal, čo sa mi stalo, čo je potrebné spraviť, že to už dávno malo byť vonku a že sa musím zmieriť s tým, že nebudem hrať hokej. Povedal som si, že ak to má byť jediná vec, ktorá ma má deliť od záchrany života, tak to beriem. 16. apríla 2016 som absolvoval operáciu.
Kedy ste počas liečby prežívali najťažšie chvíle?
Pri operácii som prišiel o niektoré vnútorné orgány – slezinu, žlčník a hrubé črevo. Museli ich vybrať, aby ma zbavili nádoru. Po tom, čo ma prepustili domov, som veľmi chradol. V priebehu ani nie dvoch mesiacov som zo sto kíl spadol na
