Príbeh hokejistu Ďuráka: o víťazstve nad rakovinou či chybe, ktorá ho stála NHL

Roky bol jedným z najspoľahlivejších hokejových obrancov v slovenskej najvyššej súťaži. Ako hráčovi Nitry mu vyoperovali slepé črevo a v brušnej dutine sa mu následne roztrúsil raritný nádor, s ktorým nič netušiac hral tri roky vrcholový hokej.

„Kedysi by som celú noc nespal preto, že mi nevyšla prihrávka alebo zápas. Dnes sa teším z každého dňa, teším sa z dcérky a snažím sa byť s rodinou čo najviac a byť nápomocný,“ hovorí MIROSLAV ĎURÁK.

Viac než tri roky ste hrali hokej so zhubným nádorom. Ako ste sa dozvedeli, že máte rakovinu?

Bola to úplná náhoda. Po operácii slepého čreva mi lekári zistili nádor, ale neodborne stanovili diagnózu. Opakovane som sa na to pýtal, ale tvrdili, že je to nezhubné. Žil som teda ako dovtedy, ale ukázalo sa, že v dezinformácii. Hral som v Maďarsku, hokej mi robil radosť a cítil som, že stále mám na extraligu. Podarilo sa mi dostať sa do Skalice, kde sa však následne hokej rozpadol, tak som sa vrátil do Maďarska. Sezónu som dohral v Michalovciach v skvelom zázemí, ale nepodarilo sa nám dosiahnuť vytúžený úspech.

Keď som sa po sezóne vracal domov, v Banskej Bystrici som sa stretol s pánom Jurajom Kovalom, s ktorým mám veľmi dobré vzťahy. Šiel som sa pozrieť na hokej, kde som sa rozprával s doktorom Hamplom a povedal som mu, že mám nejaké problémy a zistili mi cysty na slezine. Jemu sa to hneď nezdalo a potom sa to už rozbehlo. Šiel som k nemu na vyšetrenie a zistili, že mám raritnú rakovinu Pseudomyxoma peritonei, ktorá postihuje pobrušnicu.

Boli ste typom človeka, ktorý sa po takejto správe zloží, alebo, naopak, začne okamžite bojovať o život?

Mojím veľmi veľkým životným šťastím bolo, že som vyrastal pri zdravotne znevýhodnenom človeku. Moja babka od trinástich rokov nemala ruku, ale dožila sa deväťdesiatich a vychovala dvoch synov – môjho otca a strýka. Nepoznala slová „neviem“ a „nedokážem“. Ak pri tom vyrastáte, zostanete tým nakazený. V kariére som mal nespočetné množstvo zranení, ktoré ma brzdili, ale vždy som dokázal ísť ďalej. Podobne som to bral aj pri boji s chorobou.

Čo nasledovalo po presnom stanovení diagnózy?

Vybavili mi konzultáciu v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, kde som sa cez docenta Pinďáka dostal do Popradu k vtedajšiemu primárovi Karelovi Kroupovi, ktorý celý svoj život zasvätil štúdiu tejto málo známej choroby. Mal som veľké šťastie, aj doktor Hampl mi povedal, že anjel strážny ma držal za plece. Nakoľko som silne veriaci, tak tomu aj verím.

Doktor Kroupa mi na rovinu povedal, čo sa mi stalo, čo je potrebné spraviť, že to už dávno malo byť vonku a že sa musím zmieriť s tým, že nebudem hrať hokej. Povedal som si, že ak to má byť jediná vec, ktorá ma má deliť od záchrany života, tak to beriem. 16. apríla 2016 som absolvoval operáciu.

Kedy ste počas liečby prežívali najťažšie chvíle?

Pri operácii som prišiel o niektoré vnútorné orgány – slezinu, žlčník a hrubé črevo. Museli ich vybrať, aby ma zbavili nádoru. Po tom, čo ma prepustili domov, som veľmi chradol. V priebehu ani nie dvoch mesiacov som zo sto kíl spadol na šesťdesiat. Ja som to tak nepociťoval, ale pohľad na mňa bol dosť strašidelný. Rodičia to na sebe nedali poznať, ale boli vystrašení. Tým, že to neprejavovali, som však stále zostával pozitívny.

Keď som šiel tretí raz do nemocnice, lekár mi povedal, že ak sa telo nespamätá, mám byť pripravený na všetko. Nastavili mi však liečbu, pri ktorej som prestal strácať hmotnosť a bol som schopný lepšie prijímať výživu. Asi po troch mesiacoch nastal zlom k lepšiemu.

Zmenila vás táto životná skúsenosť ako človeka?

Úplne. Vážim si sám seba, ale hlavne drobné veci, akou je napríklad medziľudská pomoc. Snažím sa nebyť nervózny pre banality. Vždy som v sebe mal pokoru, ale niektoré veci som prežíval dosť impulzívne. Kedysi by som celú noc nespal preto, že mi nevyšla prihrávka alebo zápas. Dnes sa teším z každého dňa, teším sa z dcérky a snažím sa byť s rodinou čo najviac a byť nápomocný. Život by mal byť pestrý a nemali by sme byť upnutí iba na jednu vec. Snažím sa to vštepovať aj malým chalanom.

Chodievate ešte na kontroly?

Áno, aj tento mesiac ma čaká, akurát doktor Kroupa je teraz odcestovaný. Každý polrok k nemu chodím na kontrolu a všetko s ním konzultujem. Každý štvrťrok chodím do Banskej Bystrice na krv a pokiaľ môjmu telu niečo chýba, doplnia to injekciami.

Môžete športovať?

Rekreačne môžem, ale mysľou som už skôr nastavený na trénovanie, ktoré má napĺňa. Chodím si zahrať s bývalými hokejistami, ale už je to bez kontaktu a v ľahkom tempe. Štefan Pjontek ma zavolal aj na reprezentačné akcie veteránov, na ktorých som si veľmi rád zahral s chalanmi. Zatiaľ to zvládam a telo drží.

Pomohli vám počas náročného obdobia známi z hokejového prostredia?

Veľa chalanov bolo pri mne, pomocnú ruku mi podali najmä Miro Kováčik a Tomáš Chrenko z Nitry. Prišli za mnou, ešte keď som ležal v nemocnici, a povedali mi, aby som si nič nehľadal, že ma chcú medzi nimi. Vďaka nim som sa mohol zaradiť späť do života a som znovu pri hokeji. Takmer každý deň mi písal Žigo Pálffy či Jožo Kikino Mihálik, s ktorým som hrával v Maďarsku. Nablízku mi bol môj kamarát zo školy Marcel Domín či kamarát z detstva Roman Matušík, s ktorými som doteraz v úzkom kontakte. Som rád, že na mňa nezabudol Branko Radivojevič, ktorý je neskutočne ľudským človekom s veľkým srdcom a snaží sa využiť môj potenciál, tak ako Tomáš s Mirom v Nitre. Ale kamošov, ktorí sa zaujímali, bolo veľa. Dodávalo mi to energiu.

V roku 1999 vás draftoval Nashville Predators, ale v NHL ste nikdy nepodpísali zmluvu. V rozhovore pre denník Šport ste povedali, že ste sa dopustili určitých chýb. Akých?

Mojím agentom bol Rich Winter, ktorý bol aj agentom Mira Šatana. S Mirom som síce dobrý kamarát, no vtedy som s ním nebol v až takom úzkom kontakte a neexistovali sociálne siete. Mal som tesne pred podpisom zmluvy, zažil som výborný rok v juniorskej súťaži. Mylne som sa však domnieval, že agent, ktorý má menej hráčov, by sa o mňa o to viac staral. Zmenil som agenta, ale asistent generálneho manažéra v Nashville mi povedal, že ten, s ktorým som sa rozlúčil, je jeho rodinný priateľ. Potom mi to celé do seba zapadlo a šanca neprišla, aj keď som bol na úrovni chalanov, ktorí si v NHL zahrali. Urobil som tento chybný krok, ale verím, že všetko sa deje pre nejaký dôvod.

V Nashville približne v rovnakom čase pôsobil Marián Cisár, ktorý si v NHL zahral, ale v rozhovore mi povedal, že niekedy nemal trpezlivosť s filozofiou tímu. Vraj uprednostňovali silu na úkor talentu. Vnímali ste to rovnako?

Z jeho pohľadu úplne. Bol jeden z popredných slovenských talentov, v tom období sa však hokej hral silovo a množstvo faulov sa nepískalo. Dnes už subtílnejší hráči dostávajú priestor a zákroky na nich trestajú. Niektorí hráči trafili dobu, niektorí nie, a Marián bol ten druhý prípad. Bol geniálny hokejista, ale uprednostňovali iné typy hráčov. Navyše, Kanaďan alebo Američan na podobnej úrovni to mal o čosi ľahšie.

V Amerike a Kanade ste v juniorských a nižších ligách hrali štyri sezóny. Čo vás naučil život v týchto krajinách?

Keď som odchádzal, mal som osemnásť a už v lietadle mi vypadla nejedna slza. Šiel som preč od rodiny v čase bez internetu, čo si ľudia teraz len ťažko vedia predstaviť. Bol som niekoľko týždňov odrezaný od spoločnosti, ale zároveň to bolo veľmi dobré, pretože som sa sústredil len na jedinú vec, pre ktorú som tam prišiel. Nie vždy je pre mladého hráča dobré, ak sa musí so všetkým zverovať rodine a celému svetu. Nezažíval som žiadne bočné vplyvy, bol som na všetko sám a rýchlo som sa zocelil.

Po návrate do Európy vás brzdili zranenia. V jednej sezóne ste za Třinec hrali len v troch zápasoch, potom ste odohrali kompletný rok v Slovane, ale potom znovu iba dva zápasy. Čo sa vám stalo?

Postihli ma dosť vážne zranenia, ktoré ma spomalili. V Třinci som si vykĺbil rameno a roztrhol biceps. Museli mi ho zošívať a vložiť doň titánové skoby. V Slovane som sa do toho po ročnom výpadku pomaly dostával, ale pred začiatkom ďalšej sezóny som si zlomil členok. Kým som to rozhýbal, prešlo znovu päť mesiacov. Potom som mal ešte problémy s roztrhnutými väzmi v kolene. Viackrát som počas kariéry musel začínať úplne od nuly.

Asi najlepší rok ste zažili so Skalicou, s ktorou ste hrali finále extraligy. Ako si na to spomínate?

Bolo to výnimočné, so Žigom (Pálffym, pozn. redakcie) sme stále v takmer dennom kontakte a mrzí nás, že sme to nedotiahli. Často spomínam na moment z rozhodujúceho zápasu v Košiciach, keď sme mohli hrať presilovku o dvoch hráčov a zlomiť zápas. Ja som sa však priznal rozhodcovi, že som tečoval puk, za čo som neskôr dostal ocenenie fair-play.

Prečo ste sa v tej chvíli rozhodli priznať?

Veril som, že to aj tak zvládneme. Aj trénerom Faithovi a Oremusovi som vravel, že si nepripúšťam, že by sme nevyhrali, čo nevyšlo. Ale bolo to krásne obdobie, v Skalici bol ošiaľ. Za všetkým stál Žigo. Je to geniálny hokejista, ktorého veľmi obdivujem.

Aj v priebehu rozhovoru ste spomenuli, že ste s Pálffym dobrí priatelia. Čo si na ňom ceníte?

Ľudskosť. Žije uzavretým štýlom života pre rodinu a svojich známych, ale dokáže sa pre nich rozdať. Nemusel si nič dokazovať, keď odišiel z NHL. Vrátil sa, aby ho otec videl hrať doma a nemusel nikam cestovať. Mal množstvo ponúk, aj na návrat do NHL, ale zostal doma. Vždy hovorieval: teraz už chcem byť s rodinou. Toto sa mi na ňom veľmi páči, človeka to len utvrdí v tom, že peniaze nie sú všetko.

So Skalicou ste zažili aj sezónu, ktorú nedohrala. Klub mal podlžnosti voči hráčom a vy ste za nich vystupovali.

Áno, chcel som s Rišom Lintnerom vyjednať, aby sa Pro-Hokej o chalanov postaral, ale vnímal som, že bol zástupcom klubov, nie hráčov. Na to by mala existovať jednotná hráčska asociácia, hráči ju však nemôžu chcieť zadarmo. Aj tí by mali určitými percentami z výplat prispievať rovnako ako v NHL. Ak by vznikla kolektívna zmluva, kluby by boli pod tlakom, aby sa voči hráčom správali fér.

Hral som vo viacerých krajinách, kde som zažil profesionálne podmienky a bol som zamestnancom, kým u nás je hokejista živnostníkom, ktorý musí odvádzať peniaze. Množstvo chalanov sa nesústredí na svoj výkon, pretože sa musia zaoberať odvodmi alebo zháňaním faktúr.

Hráčska asociácia u nás v posledných rokoch existuje. Zlepšila situáciu?

Ako hovorím, kým sa hráči nespoja a nebudú jednotní, nikdy sa to neposunie. V súčasnosti je na to Oliver Pravda sám. Ešte keď som hrával, veľmi dobrú víziu mal Vlado Országh. Kopírovala americký štýl, ale neprešlo to. Myslím si, že všetko je už vymyslené, stačí sa inšpirovať zahraničím.

Funguje to tak, že hráči podpisujú zmluvy len na priebeh sezóny a v lete im neplatia?

Áno, cez leto sa z hokejistov stávajú amatéri. Množstvo chalanov chodí cez leto pracovať, pretože potrebujú živiť rodiny. Dôsledkom toho sa však nestíhajú dobre pripraviť.

Bývalý hokejista Rastislav Konečný pre SME spomínal, že si chodil privyrábať na stavbu. Chodievali ste aj vy brigádovať?

Ja nie, mal som šťastie, že som hral ešte v období, keď boli zmluvy dvanásťmesačné. V súčasnosti však hráči nemajú príliš na výber, len veľmi málo z nich má vysoké školy, takže im cez leto zostáva len manuálna práca. Veľmi kvitujem, ak sa súčasní hráči snažia vyštudovať vysoké školy. Ja som mal tú možnosť v Amerike, ale netrúfol som si, moja angličtina nebola na takej úrovni a šiel som smerom profesionálneho hráča. Veľmi sa mi páči projekt Jara Straku a Ľuba Sekeráša, ktorí vytvorili univerzitnú súťaž EUHL. To by mala byť správna cesta.

Zahrali ste si vo Francúzsku, kam slovenskí hokejisti v posledných rokoch radi chodia za podmienkami. Aké ste ich tam zažili?

Teraz sa tam už slovenskí hráči dostávajú málo, pretože nie je novinka, ak poviem, že nedosahujú takú úroveň, akú by mali. Ak ste cudzinec, musíte byť dvakrát taký dobrý ako domáci hokejisti. Ak nie ste, nemáte tam čo robiť. Tak by to malo byť všade, aj na Slovensku.

Vo Francúzsku som zažil skvelé časy, ubytovanie aj zázemie bolo na vysokej úrovni. Hral som v najlepšom tíme a získali sme titul. Mali veľmi dobre vymyslený systém, v ktorom zahraniční hráči hrali vo formáciách s domácimi. Ja som mal v obrane kolegu Francúza, Juro Štefanka zase ťahal dvoch mladých domácich útočníkov. Pomohlo im to a teraz hrávajú na majstrovstvách sveta.

Napĺňa vás trénovanie detí?

Veľmi, priam si to užívam. S jedným ročníkom som tretí rok, s ďalším druhý a už mi prirástli k srdcu. V Nitre je veľká základňa detí, ktoré chcú na sebe pracovať a zlepšovať sa. Deti sa aj dnes dokážu zapáliť pre hokej a ničím sa nelíšia od nás. Záleží len na tom, ako s nimi pracujete, a vtiahnete ich do hry. Ja som veľmi energický, iniciatívny a snažím sa im veľa vecí ukázať a popritom si s nimi aj dobre zakorčuľujem. Niekedy na nich aj nakričím, ale viac sa ich snažím chváliť. Najviac ma posúva vpred, že mi dávajú spätnú väzbu – vidím, že sa smejú, ale zároveň makajú.