Denník N

Herečka Anikó Vargová: Myslela som si, že keď nemám deti, po štyridsiatke sa pre mňa život končí

Anikó Vargová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Anikó Vargová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nevedela si predstaviť, ako bude žiť, keď nebude spĺňať štandard, ktorý si sama predstavovala. „Veď minimálne do štyridsiatky už musíte byť mamou. A keď sa to neudeje, tak čo potom ste?“ pýta sa.

Na rozhovor ste chvíľu meškali, lebo ste sa zdržali na domovej schôdzi. Čo také ste riešili?

Máme v dome vnútornú záhradu, a keď niekoho spoločne poveríme, aby sa o ňu staral, stojí to veľa peňazí. Lenže starať sa o ňu treba. Aj preto som sa snažila apelovať na ostatných, aby sme zorganizovali spoločnú brigádu. A som nadšená, lebo prvé reakcie sú veľmi pozitívne. Verím, že tak môže vzniknúť súdržnosť, ktorú už dnes veľmi nevidíme.

Ja sama som dievča z dediny a mestské prostredie, kde si každý žije vo svojej myšacej dierke a susedia sa navzájom nepoznajú, je pre mňa veľmi čudné. Rada sa s ľuďmi zoznamujem, dávam sa s každým do reči, lebo sa tak jednoducho cítim lepšie.

Domová schôdza je pre mnohých nočná mora, hlavne ak na nej majú predniesť nejaký návrh a presviedčať o ňom ostatných. Vy to vďaka hereckým skúsenostiam zvládate lepšie?

Kdeže, mali ste počuť, ako som habkala! Sama som bola prekvapená, ako mi hneď vyschlo v hrdle. V divadle sa mi to nikdy nestane, dokonca ani vtedy, keď mám improvizovať. No keď mám byť sama za seba, je to niečo celkom iné. V divadle sa môžem vždy skryť za nejakú postavu a potom je to ľahšie, lebo mám pocit, že to nie som ja, ale niekto iný, koho len hrám. Vtedy som odvážnejšia.

V divadle aj televízii posledné roky hrávate hlavne ťažko skúšané ženy. Neprekáža vám, keď vás režiséri pasujú do tohto hereckého typu?

Nie, lebo pre mňa je za tým vždy téma, o ktorej sa dá rozprávať. Cez svoje postavy hľadám práve takéto témy. Možno sú niekedy ťažké a rozpráva sa o nich menej, no aj to je pre herečku veľmi vďačné. Aj preto by som tie svoje ťažko skúšané ženy určite nežehlila.

Anikó Vargová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nelákalo by vás pre zmenu zahrať si aj nejakú femme fatale?

Myslím si, že moje postavy majú aj túto rovinu. To, čo robíme v divadle alebo v seriáli, je vlastne zhustenie, akoby esencia bežného života. Keby sme ho odrážali jedna k jednej, asi by to vo väčšine prípadov ani nebolo veľmi zaujímavé.

Môj život má tiež svoje sínusoidy, a keď spracovávam nejakú postavu, vkladám do nej aj svoje vlastné skúsenosti. Mám 45 rokov a už som trochu ošľahaná vetrom, no som za to nesmierne vďačná. V štyridsaťpäťke si už človek všeličo vybojuje, hlavne sám so sebou, ale aj s okolím.

Keď si dnes spomeniem na niektorý svoj prešľap z mladosti, už chápem, načo to bolo potrebné – aby som sa naučila to, čo už dnes mám ako dar. Všetko zrazu do seba zapadá, viac vnímam súvislosti a dáva mi to aj väčší nadhľad. Zbavuje ma to strachu a mám väčšiu chuť robiť to, čo ma naozaj baví. Nielen stále dokazovať niečo okoliu a sebe. A pritom si ešte pamätám, ako strašne som sa bála štyridsiatky! Myslela som si, že po štyridsiatke už ani nie je život.

Žartujete, však?

Nie, myslím to vážne. Hovorila som si, že pre ženu, ktorá nemá dieťa,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Teraz najčítanejšie