Samouzdravovanie slovenskej justície? Dnes je to, prepáčte za otvorenosť, blud

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu,
profesor Právnickej fakulty UPJŠ Košice

Slovenské všeobecné súdnictvo sa nachádza na pokraji morálneho bankrotu. Silné slová? Ani nie. Nechcite príklady. Po prvé, zamorili by priestor, ktorý by som rád venoval účelu tohto smutného príspevku, a, po druhé, denne sa objavujú vo všetkých médiách.

Čítame o podozreniach, počúvame o pokrivených vzťahoch medzi sudcami, prokurátormi, policajtmi. Korumpovanými, úplatnými, schopnými terorizovať ľudí len pre ich postoje (prípad Janíček). O sudcoch, prokurátoroch v submisívnych polohách voči mafiánovi, len pre pár eur.

Desivé poznatky ohrozujúce demokratický a právny štát vedú doposiaľ len ku klišé. Vraj nejde o systém, len o zlyhanie jednotlivcov. Iba Monika Jankovská je tá, ktorá z pozície sudkyne malého okresného súdu alebo aj z pozície viceministerky spravodlivosti pracovala v prospech mafie, zlých ľudí a sudcov. Tých, ktorí jej vďačili za taláre na svojich pleciach. Výlučne jej okolie zarábalo na rozsudkoch. Ba niektorí si nedali povedať a nemali žiadne prilepšenie. Jediná vec, ktorú verím protagonistom Jankovskej a Kočnerovej ságy.

Nebuďme naivní

Neexistuje, aby model správania sa Moniky Jankovskej, sudkýň a sudcov v jej blízkosti, prokurátorov a policajtov v dosahu Kočnera nebol ukážkovým príkladom, ako sa dá organizovať a vykonávať (ne)spravodlivosť v okresoch a krajoch justičného priestoru. Poviete, ide o dohady. Možno, alebo aj nie. Pomerne spoľahlivým potvrdením takého dohadu sú aj posledné prieskumy dôveryhodnosti.

Zásadná otázka znie: Správal by sa „zvyšok justičného sveta“ v malom štáte, ako je Slovensko, okrem Trenčína a Bratislavy inak ako centrum? Alebo inak: Boli a sú v hlavnom meste a niekoľko kilometrov od neho metódy justičného korumpovania iné než tie, ktoré sa