Denník N

Učiteľ zenu: Nejde o to, aby ste si pomeditovali a boli zase výkonným žralokom

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Všetky tie relaxačné techniky sú v pohode, ale čo s tým ďalej? Pýta sa Oleg Šuk

Kurzy všímavosti, meditácia, joga, knihy o odbúravaní stresu, prežívaní prítomného okamihu, zjednodušovaní, upratovaní, spomalení. Rýchla konzumná doba generuje veľký dopyt po nástrojoch na jej zvládanie. Mnohé z týchto praktík vychádzajú zo zen-budhizmu alebo si z neho berú, čo potrebujú. Ich efekt sa však často zužuje na to, aby vyčerpané indivíduum po relaxácii bolo opäť schopné výkonu.

Oleg Šuk sa zenu venuje vyše tridsať rokov. Rodák z východného Kazachstanu prišiel v 80. rokoch študovať na Slovensko. Zen začal praktikovať ešte za socializmu, po revolúcii založil s manželkou prvú zenovú skupinu v štýle školy Kwan Um v Bratislave a neskôr v Košiciach. Po dvadsiatich rokoch výcviku získal povolenie vyučovať. V rozhovore vysvetľuje, o čo pri zene ide a čo si myslí o jeho dnes takých populárnych „lightových“ verziách.

Zen má byť o pochopení a precítení, ktoré sa nedá opísať slovami. Dá sa teda vôbec hovoriť o zen-budhizme?

Môžeme sa rozprávať o fenoméne ako takom. Je to podobné, ako pri otázke, či sa dá hovoriť o oceáne. Áno, dá sa, ale najlepšie je v oceáne plávať a zažiť ho. Vtedy nemusíte rozprávať. Hovoriť sa dá o všetkom. Otázka je, či z toho budete mať ten zážitok. Videl som napríklad prednášku na tému ticho, ktorá trvala hodinu a pol. Chápem, keď John Cage urobil skladbu, ktorá obsahuje ticho. Poslucháči v ňom zotrvajú a cítia nádheru toho celého. Ale rozprávať o tichu? A tak dlho?

Ako ste sa prvýkrát dostali do kontaktu so zenom?

Na vysokej škole som sa cez kamarátku dostal ku knihe Egona Bondyho Buddha. Oslovila ma. Stálo tam, že život je utrpenie. Vtedy som sám všeličo prežíval, ako ruský občan som sa pravidelne musel hlásiť na konzuláte. Potom som sa do Ruska vrátil a videl som, ako sa ten socializmus bez ľudskej tváre rozpadáva.

Okrem toho som mal na výške profesora a ten sa tiež zaoberal duchovnými vecami. Mal známeho, ktorý robil v KGB. Od neho si požičiaval knihy, ktoré konfiškovali ľuďom. Po nociach sme ich prepisovali, lebo do rána ich bolo treba vrátiť. Potom som sa vrátil na Slovensko a oženil som sa. Podarilo sa mi vybaviť papiere a zdrhnúť z toho sovietskeho blázinca.

Kedy to bolo?

V roku 1987.

Vtedy ste už praktikovali zen?

Mal som kamaráta a on sa na vojne zoznámil s chalanom, ktorý chodil na zen. Bolo to ilegálne, stretávali sme sa v Česku a chodieval tam jeden mních, ktorý bol učiteľom. Stále to bolo dosť nebezpečné, vtedy ešte zatvárali ľudí aj kvôli banálnejším veciam. Asi rok a pol som tam chodieval potajomky, nemohli sme sa dohovárať telefónom, posielali sme si listy a pohľadnice. Potom prišla revolúcia a my sme to rozbehli v Česku aj na Slovensku. Vznikla Budhistická spoločnosť.

Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo vás osobne niečo takéto zaujímalo?

Jednak v súvislosti s literatúrou, v ktorej som sa hrabal. Ale vždy som mal blízko aj k výtvarnému umeniu. Zaujali ma čínski maliari – zenoví mnísi, ktorí tomu boli totálne oddaní. Keď maľovali, bolo to na sto percent. Kaligrafia a jej spontánnosť boli pre mňa akýmsi umeleckým vstupom. Začal som sa o túto tradíciu zaujímať viac. Oslovilo ma, že mnísi veľmi málo rozprávali, že to bolo o pochopení a nie o nejakom teoretizovaní. Že odmietali sväté texty a skôr si zakladali na prežívaní a na splynutí s realitou.

Hľadali ste vtedy nejaké duchovné nasmerovanie?

Áno. Pre mňa je to životná cesta. Vtedy som si ju možno ešte nevedel správne sformulovať. V zásade ide o hlbšie pochopenie toho, o čom to celé je. Ak hovoríme o umení, tak nejde o to, vyjadriť svoje emócie, vyplieskať farbu, vyzúriť sa, niekoho ohúriť, či „nastavovať svetu zrkadlo“. Ani o to, reagovať tvorbou na nejaký problém. Išlo a ide mi o hlbšie otázky – o čom je náš život, o čom je ľudská cesta. A hlavne: aký zmysel má ľudský život a konkrétne môj v tomto kontexte.

Teraz je to už vyše tridsať rokov, čo sa zaoberáte zenom… Či správnejšie by bolo povedať, že ho žijete?

No, teraz sedím tu a rozprávam sa s vami.

Dobre. Ale vedeli by ste povedať, čo sa za tú dobu s vami udialo?

Napadá mi odpoveď jedného zenového učiteľa. Pýtali sa ho, že čo sa stalo, keď dosiahol osvietenie.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie