Denník N

Bod obratu Daniela Fischera

Pohľad na výstavu v At Home Gallery. Foto - archív D. F.
Pohľad na výstavu v At Home Gallery. Foto – archív D. F.

Historik umenia Juraj Mojžiš a literárny vedec Peter Zajac píšu o aktuálnej výstave Daniela Fischera v šamorínskej synagóge.

1

Náš zmysel pre hodnoty „preosievame“ – akosi z povahy vecí – každý osve predovšetkým vo vzťahu k umeniu. Ak je umenie dielom človeka, potom umelecké dielo vracia človeka do prírody, pretože človek je súčasťou prírody a umenie je jeho – človekovým – odkazom.

Úvodný odsek som napísal celkom mimovoľne nad fotodokumentáciou v tom čase ešte len pripravovanej výstavy Daniela Fischera Singularita v At Home Gallery v šamorínskej synagóge (29. 9. – 3. 11. 2019.) Pravda, hoci netakticky predbieham, premýšľam o nej akosi aj s vedomím, že by mala byť podstatnou súčasťou budúcoročnej Fischerovej výstavy v Turčianskej galérii v Martine, ktorú pripravujú v rámci dlhodobejšieho projektu Výskumy vizuality.

Singularita Daniela Fischera je zvláštny konceptuálny projekt, napokon, v celku Fischerovej tvorby je aj projektom zvláštne zrealizovaným. V zmysle použitých formálnych i technických prostriedkov, rovnako aj v nezvyčajne silnej dôvere symbolickému zmyslu jedinečnosti a osobitosti artefaktu.

Napriek povedanému svet Fischerovho umeleckého prejavu sa ochotne i umne podriaďuje citáciám z hĺbky dejín umenia. Dalo by sa povedať o tých citáciách, že priznane zvrstvujú zmysluplný kolobeh onoho jedinečného vynárania, vznikania, trvania, strácania sa a zasúvania. Kolobeh chápania, povedzme, jednotlivých častí súkolia kolobehu vlastnej histórie vlastného umeleckého gesta. Nie je toho málo a nie je to zadarmo.

Singularita 1. Foto – archív D. F.

Singularita 1 (detail). Foto – archív D. F.

Singularita 1 (detail). Foto – archív D. F.

2

Fischerov koncept Singularita sa tak ocitá na hrane diskurzu o obraze a slove súčasného výtvarného umenia. Povedzme, že na hrane obrazových skúseností a premýšľania o ich zväzbení. Predpokladám, že jungiánsky slovník by sem pasoval svojou dôslednou sebareflexnou súdnosťou kultúry zabúdania a rozpomínania sa. Nepochybne v rozpätí celej modernity – tak či onak – akceptovanej v čoraz explicitnejších tápaniach nášho sveta.

Poriadne zjednodušene povedané, vo svete umenia Daniela Fischera sa pátra po stopách archaickej kultúry v obrazovom prežívaní Singularity. A teda aj v náročnej, lebo paradoxnej reflexii, inak povedané, v náročnom pokuse o interpretačné gesto. Zvláštnosťou prítomnej Singularity Daniela Fischera je – nepochybne – využitá príležitosť kontextualizovať spomenuté stopy.

Príklad za ostatné. Pripomeňme si Fischerovu Altamiru z roku 1979, najmä však jej stvárnenie kresbou plotrom a z nej vychádzajúcu realizáciu z drôtu (1980) či z plexiskla (1980 – 1981). Predovšetkým však grafický súhrn spomenutých materiálových variácií Altamiry našuškal autorovi aj súhrnné pomenovanie: Jednota ľudských stôp (1985). Nečudo, že aj dnes, teda po tridsiatich piatich rokoch, výrazne komprimovaná fáza z drôtu sa objavuje na prítomnej výstave v objekte Singularita 5 (2019).

Prešiel čas, stôp pribudlo, Daniel Fischer jednu z nich votkal do spleti tvarov drôtenej Altamiry, do jej komprimovanej podoby a miniatúrnej kópie detailu z citovanej Premeny Venuše (1985 – 1986). A tak priam príkladne kontextualizoval osobnú históriu osobných archetypov.

Singularita 3. Foto – archív D. F.

Singularita 3 (detail inštalácie). Foto – archív D. F.

Singularita 3. Foto – archív D. F.

3

Prečo ich spomínam a vyzdvihujem? Pretože sa nazdávam, že tentoraz ono osobné i jeho Singularita primárne nevyjavujú skryté významy, ale tematizujú i objektivizujú vlastný príbeh imaginácie. Imaginácie Daniela Fischera. Singularita 7 (2019) je toho suverénnym dôkazom. Ide o technicky precízne urobený „model“ Fischerovho svetelného posolstva z roku 2013, inštalácie,ktorú pomenoval Jedine tí … Otvorená bola v totožnom priestore šamorínskej synagógy doslova symbolicky 17. novembra roku 2013. Povedzme, že v znásobenom priestore spomínania. Napokon, Peter Zajac ho pripomenie na záver tohto textu rovnako suverénnym interpretačným gestom.

Juraj Mojžiš, historik umenia

Singularita 4. Foto – archív D. F.

Singularita 4 (detail). Foto – archív D. F.

4

Podľa Murrayho Kriegera je poetika svojou singularitou tým, čomu hovorí filozof Miroslav Petříček „možnosť práve tejto básne“, vlastná „práve a len tomuto spôsobu reči, tejto básni, tejto rozprave, tomuto objektu, tomuto obrazu, tejto inštalácii“.

Aj takýto význam nadobudol vo filozofii a poetike v spleti výkladov nesmierne štiepny pojem singularity. Takto sme ho použili s Jurajom Mojžišom, keď sme písali o objekte – inštalácii – obraze Daniela Fischera Singularita 1, ktorý vznikol v čase zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a tvorí jednu zo siedmich inštalácií na tejto výstave.
Skúsme sa teraz s Gillesom Deleuzom pozrieť na singularitu z iného uhla pohľadu. Singularita podľa neho označuje bod obratu, význačný, nie bežný bod, ktorý je pritom ako bod zmeny v zmene neidentifikovateľný.

Singularita 5. Foto – archív D. F.

Singularita 5 (detail). Foto – archív D. F.

5

Daniel Fischer ma priateľsky upozornil na rozhovor kurátora tohtoročného Biennale di Venezia Ralpha Rugoffa. Na jednom mieste hovorí Rugoff o živote v paralelných svetoch v mikrosvete Liu Weia: „Tým, že sochárske formy umiestňuje za sklo, znemožní priamy kontakt a zabráni tomu, aby sme cítili telesnosť vecí. Cez sklo nás kvázi drží v odstupe a kreuje tým situáciu, ktorú poznáme, keď stojíme pred výkladom alebo pozorujeme diorámu v múzeu. Takto vytvára nami prežívané napätie medzi fyzickým a virtuálnym svetom.“

Vo svojom bode obratu mení Daniel Fischer zaužívaný poriadok zmeny. Na začiatku procesu nie je materiálna, ale virtuálna skutočnosť predvádzania, inscenovania, vyzátvorkovaná vo vitríne ako mise-en-scène, „skutočnosť za sklom“. Výsledkom zmeny však nie je prítomnosť žitej skutočnosti, ale fotografiou zobrazená skutočnosť reprezentácie. Tu neprebieha proces premeny od skutočnosti k jej reprezentácii ani prevrátený poriadok pohybu smerujúceho od prezencie k reprezentácii, ale eliptická zmena od prezencie k reprezentácii a jej prezentovaniu, ktorá sa nám vybavuje v mysli v súvislosti s udalosťami posunov Deža Tótha zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.

Singularita 6. Foto – archív D. F.

Singularita 6 (detail). Foto – archív D. F.

6

Gisèle Celan-Lestrange robila rytiny k Celanovmu cyklu básní Dych krištáľu (1965). Singularita č. 5 Daniela Fischera je ich morfickou rezonanciou. Wolfgang Emmerich na margo jej grafík napísal, že „Celanove slová sú ako vyryté ryteckou ihlou Gisèle Celan-Lestrange do medenej platne, z ktorej ostro vystupujú vygravírované línie, poliate kyselinou – znaky a útvary mimo organickosti, v ktorých sa manifestuje jej strata“.

U Paula Celana to znie takto: „Sú to Piesne, ktoré treba spievať mimo / človeka.“ U Fischera je to pustá krajina bez človeka, krajina fragmentov útrob zhrdzaveného počítača.

Dá sa to povedať aj inak – ak hovoril Juraj Mojžiš u Jozefa Jankoviča o dobe železnej, u Fischera by sa dalo hovoriť o dobe hrdzavej. Alebo o poézii nepotrebných vecí, vyňatých zo svojho účelu, nachádzajúcich však nový význam vo svete bezúčelovej estetiky. Aj tento bod obratu je súčasťou Fischerovej poetiky singularity. Tak ako svet boschovského podsvetia zo Singularity 4, ktorý je aj akýmsi vzdialeným odkazom na to, že aj surrealizmus je len realitou a realizmom ľudskej mysle a skúsenosti bezodnosti dna.

7

Je to svet miznutia človeka. Zavraždeného Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, nežijúceho Jána Langoša, ôsmich moskovských statočných. Fischerov bod obratu v prístupe k portrétu je v tomto prípade aj správou o možnosti neplagátovitej angažovanosti v dnešnom svete. Alebo je povestným bataillovským človekom infámnym či švantnerovským človekom smietkom ako v Singularite 5, kde je v takmer neviditeľnom mikroakte možno túžbou a možno spomienkou na ňu. Lebo ako sa príroda dlho zaľudňovala, tak sa môže rýchlo vyľudniť. Aj to je bod obratu Daniela Fischera – jeho svet nie je vyprázdnený, ale stáva sa ľudoprázdnym.

Singularita 7. Foto – archív D. F.

8

Singularita č. 7 s výrokom Rabíndranátha Thákura je citátom citátu. Citátom inštalácie Daniela Fischera zo šamorínskej synagógy v novembri 2013 a citátom citátu samotného Thákura: „Jedine tí, ktorí spoznali, že radosť sa prejavuje zákonom, vedia ísť za zákon. Nie že by pre nich nebolo pút zákona – ale putá sa im stali formou stelesnenej slobody. Duša oslobodená rada prijme putá a nesnaží sa im uniknúť, lebo v každom pute vidí prejav nekonečnej energie, ktorej radosťou je tvorenie.“

Kľúčom k tomuto bodu obratu Daniela Fischera je veta Jany Močkovej na margo výstavy, že „jedine tí, ktorí nájdu to správne miesto, jeden malý bod, dokážu tie vety prečítať, akoby boli napísané na jednom kuse papiera“.

Z tohto bodu obratu možno dovidieť do zmyslu Singularít Daniela Fischera – že len zákon umožňuje tvorivú slobodu a len radosť z tvorenia umožňuje prekročiť zákon.

Peter Zajac, literárny vedec

Teraz najčítanejšie