Denník N

Terapeut: Gambler má dnes svoju herňu vo vrecku, výhra je to najhoršie, čo sa mu môže stať

Terapeut Josef Šedivý. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Terapeut Josef Šedivý. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

„Sú gambleri, ktorí si nájdu nejakú substitúciu, napríklad hrajú cez internet, len nie za peniaze, ale za body. Ale potom sú ľudia, ktorí sa žiadnej hry už nesmú dotknúť, pretože by to bola cesta do pekiel,“ hovorí Josef Šedivý, terapeut, špecialista na patologické hráčstvo a spoluautor českej online poradne Koncimshranim.cz.

Gambleri podľa neho opustili „staré dobré“ automaty a svoje herne majú vo vrecku. V mobile. „Po malých sumách roztáčajú bubny hracieho prístroja,“ vraví Šedivý v rozhovore pre český Deník N. Gamblerstvo sa podľa neho v Česku týka až 800-tisíc hráčov a ich rodín.

Pred dvanástimi rokmi som písala reportáž a ako novinárka som obchádzala herne v Prahe, v Kladne a v Ústí s päťnásťročným figurantom. Takmer všade ho nechali hrať a raz mu k tomu i doniesli pivo. Herne boli na každom kroku, ale v posledných rokoch ich výrazne ubudlo. Ubudlo aj gamblerov?

Nie. Pred tými desiatimi-dvanástimi rokmi bola éra hracích automatov na vrchole. Dnes však je všetko inak. Celé gamblerské odvetvie najviac zo všetkých patológií využíva moderné technológie, presunulo sa takmer kompletne na internet. Každý hráč má dnes herňu vo vrecku.

Klasické automaty ešte stále existujú…

Ale odumierajú. Už len kvôli reguláciám, keď herne už nesmú byť herňami, ale výhradne kasínami, teda musia mať aspoň jednu hru s obsluhou. Ale ono sa to podnikom stále oplatí…

Adiktológ Karel Nešpor vravieval, že stačí jeden gambler, aby uživil celú herňu.

Je to tak. V jednej herni v Prahe 6 bolo napríklad dvadsať automatov, postupne ich pre regulácie mesto rušilo, ale na jeden sa akosi zabudlo. Zostal v prevádzke jediný a tá herňa sa ešte dlho držala. Neuveriteľný biznis.

Ale hráči húfne odchádzajú na internet, kde jeden gambler uživí ešte viac ľudí než len majiteľa jedného herného baru s obsluhou. Hranie je dostupnejšie, nemusíte nikam chodiť, peniaze sa míňajú ľahšie. (Vytiahne mobil) Vezmem mobil, nájdem appku, kliknem na prihlásiť… A je to. Ako dlho to trvalo? Desať sekúnd? A môžem staviť na akýkoľvek zápas. Klasický gambling je na ústupe, ale my terapeuti musíme držať krok predovšetkým v internetovom prostredí.

Povedali ste: „Môžem staviť na akýkoľvek zápas.“ Internetové hranie teda rovná sa športové stávkovanie?

Vo veľkej miere. Nesmiete si ho však predstavovať príliš sofistikovane.

Ako keď niekto kvôli stávkovaniu pozorne sleduje napríklad tretiu holandskú ligu?

Tak to zrejme nie je gambler. Títo profesionálni alebo takmer profesionálni stávkari nimi vlastne nebývajú, sú si vedomí rizika, starostlivo študujú, na čo stavia. Snažia sa minimalizovať rolu náhody. Ale dnes je športové stávkovanie na internete dostupné úplne pre každého a hrá sa len na náhodu, ako na starých dobrých automatoch. Nejde o to staviť, či o týždeň Sparta porazí Slaviu, ale môžete s mobilom v ruke sledovať akýkoľvek zápas a tipovať, či o dve minúty padne gól, či do piatich minút padne žltá karta. Takto vás vťahujú do hry.

Po malých sumách roztáčate bubny hracieho prístroja. V obývačke alebo kdekoľvek inde. Fungujú tam rovnaké psychologické udičky. Stále priživovaná nádej na výhru, napätie, vzrušenie, sem-tam výhra, ktorá len povzbudí míňanie. Máme klientov, ktorí hrajú v električke, klientky, ktoré hrajú, keď varia večeru… Áno, aj ženy tomu holdujú.

Tento biznis drží pri živote aj športové redakcie televízií. Aj redaktori Českej televízie pri prenosoch vyhlasujú kurzy. A pred každým zápasom je reklama. Stále sa bavíme o heroíne, o pervitíne, prípadne o alkohole a zákazoch fajčenia, ale reklamy na stávky bežia všade, aj dopoludnia.

Výhra je ako orgazmus

Priznávam, že som tiež nemala tušenie, aký veľký je to problém…

Podľa odhadov sa patologické hranie v Česku týka 800-tisíc ľudí, čo sú teda gambleri a ich rodiny. Internetový gambling je nenápadný, veľa ľudí o ňom nemá ani tušenie. A veľa ľudí nemá tušenie, že v tom idú ich blízki. Gambleri často žijú dvojaký život, dokážu nasekať obrovské dlhy, bez toho, aby to niekto tušil, vrátane tých najbližších. A je pre nich veľmi ťažké sa svojmu okoliu priznať.

Prečo?

Spoločnosť už sa pomaly učí alkoholikov aj toxikomanov vnímať ako chorých, zatiaľ čo gambleri sú pre väčšinu ľudí stále len hlupáci, čo nahádžu prachy do automatu.

Racionálna časť mozgu to jednoducho neberie: Čo z toho majú, keď vedia, že nevyhrávajú a sú v mínuse?

Presne. Keď sa niekto opije alebo sfetuje, tak si povieme, že mu to asi robí dobre. Ale nahádzať peniaze do automatu, keď je jasné, že prehrá? To je veľká bariéra v prístupe ku gamblerom. Dostávajú sa do zložitej situácie, ich okolie to netuší, oni sa za to hanbia, nepriznajú to… Preto často opisujú, ako obrovská úľava je, keď to praskne. Býva to zásadný moment. Nie že by to potom bola úplná brnkačka, ale keď sa gambleri rozhodnú prestať hrať, ide im to celkom ľahko. Horšie je vydržať dlhodobo.

Po čom vlastne bažia? Je to tá vidina výhry?

Výhra je ako orgazmus, násobný orgazmus, hovoria klienti. A práve výhra je to najhoršie, čo sa gamblerovi môže stať. Zaslepuje. Nie sú potom schopní počítať. Odchádzajú z herne – alebo teda vypínajú mobil – s tým, že vyhrali päťtisíc korún, sú šťastní. Ale vôbec už nemyslia na to, že keď začínali, mali desaťtisíc. Závislý mozog to nevyhodnotí tak, že päť prehrali, ale že päť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie