Terapeut: Gambler má dnes svoju herňu vo vrecku, výhra je to najhoršie, čo sa mu môže stať

„Sú gambleri, ktorí si nájdu nejakú substitúciu, napríklad hrajú cez internet, len nie za peniaze, ale za body. Ale potom sú ľudia, ktorí sa žiadnej hry už nesmú dotknúť, pretože by to bola cesta do pekiel,“ hovorí Josef Šedivý, terapeut, špecialista na patologické hráčstvo a spoluautor českej online poradne Koncimshranim.cz.

Gambleri podľa neho opustili „staré dobré“ automaty a svoje herne majú vo vrecku. V mobile. „Po malých sumách roztáčajú bubny hracieho prístroja,“ vraví Šedivý v rozhovore pre český Deník N. Gamblerstvo sa podľa neho v Česku týka až 800-tisíc hráčov a ich rodín.

Pred dvanástimi rokmi som písala reportáž a ako novinárka som obchádzala herne v Prahe, v Kladne a v Ústí s päťnásťročným figurantom. Takmer všade ho nechali hrať a raz mu k tomu i doniesli pivo. Herne boli na každom kroku, ale v posledných rokoch ich výrazne ubudlo. Ubudlo aj gamblerov?

Nie. Pred tými desiatimi-dvanástimi rokmi bola éra hracích automatov na vrchole. Dnes však je všetko inak. Celé gamblerské odvetvie najviac zo všetkých patológií využíva moderné technológie, presunulo sa takmer kompletne na internet. Každý hráč má dnes herňu vo vrecku.

Klasické automaty ešte stále existujú…

Ale odumierajú. Už len kvôli reguláciám, keď herne už nesmú byť herňami, ale výhradne kasínami, teda musia mať aspoň jednu hru s obsluhou. Ale ono sa to podnikom stále oplatí…

Adiktológ Karel Nešpor vravieval, že stačí jeden gambler, aby uživil celú herňu.

Je to tak. V jednej herni v Prahe 6 bolo napríklad dvadsať automatov, postupne ich pre regulácie mesto rušilo, ale na jeden sa akosi zabudlo. Zostal v prevádzke jediný a tá herňa sa ešte dlho držala. Neuveriteľný biznis.

Ale hráči húfne odchádzajú na internet, kde jeden gambler uživí ešte viac ľudí než len majiteľa jedného herného baru s obsluhou. Hranie je dostupnejšie, nemusíte nikam chodiť, peniaze sa míňajú ľahšie. (Vytiahne mobil) Vezmem mobil, nájdem appku, kliknem na prihlásiť… A je to. Ako dlho to trvalo? Desať sekúnd? A môžem staviť na akýkoľvek zápas. Klasický gambling je na ústupe, ale my terapeuti musíme držať krok predovšetkým v internetovom prostredí.

Povedali ste: „Môžem staviť na akýkoľvek zápas.“ Internetové hranie teda rovná sa športové stávkovanie?

Vo veľkej miere. Nesmiete si ho však predstavovať príliš sofistikovane.

Ako keď niekto kvôli stávkovaniu pozorne sleduje napríklad tretiu holandskú ligu?

Tak to zrejme nie je gambler. Títo profesionálni alebo takmer profesionálni stávkari nimi vlastne nebývajú, sú si vedomí rizika, starostlivo študujú, na čo stavia. Snažia sa minimalizovať rolu náhody. Ale dnes je športové stávkovanie na internete dostupné úplne pre každého a hrá sa len na náhodu, ako na starých dobrých automatoch. Nejde o to staviť, či o týždeň Sparta porazí Slaviu, ale môžete s mobilom v ruke sledovať akýkoľvek zápas a tipovať, či o dve minúty padne gól, či do piatich minút padne žltá karta. Takto vás vťahujú do hry.

Po malých sumách roztáčate bubny hracieho prístroja. V obývačke alebo kdekoľvek inde. Fungujú tam rovnaké psychologické udičky. Stále priživovaná nádej na výhru, napätie, vzrušenie, sem-tam výhra, ktorá len povzbudí míňanie. Máme klientov, ktorí hrajú v električke, klientky, ktoré hrajú, keď varia večeru… Áno, aj ženy tomu holdujú.

Tento biznis drží pri živote aj športové redakcie televízií. Aj redaktori Českej televízie pri prenosoch vyhlasujú kurzy. A pred každým zápasom je reklama. Stále sa bavíme o heroíne, o pervitíne, prípadne o alkohole a zákazoch fajčenia, ale reklamy na stávky bežia všade, aj dopoludnia.

Výhra je ako orgazmus

Priznávam, že som tiež nemala tušenie, aký veľký je to problém…

Podľa odhadov sa patologické hranie v Česku týka 800-tisíc ľudí, čo sú teda gambleri a ich rodiny. Internetový gambling je nenápadný, veľa ľudí o ňom nemá ani tušenie. A veľa ľudí nemá tušenie, že v tom idú ich blízki. Gambleri často žijú dvojaký život, dokážu nasekať obrovské dlhy, bez toho, aby to niekto tušil, vrátane tých najbližších. A je pre nich veľmi ťažké sa svojmu okoliu priznať.

Prečo?

Spoločnosť už sa pomaly učí alkoholikov aj toxikomanov vnímať ako chorých, zatiaľ čo gambleri sú pre väčšinu ľudí stále len hlupáci, čo nahádžu prachy do automatu.

Racionálna časť mozgu to jednoducho neberie: Čo z toho majú, keď vedia, že nevyhrávajú a sú v mínuse?

Presne. Keď sa niekto opije alebo sfetuje, tak si povieme, že mu to asi robí dobre. Ale nahádzať peniaze do automatu, keď je jasné, že prehrá? To je veľká bariéra v prístupe ku gamblerom. Dostávajú sa do zložitej situácie, ich okolie to netuší, oni sa za to hanbia, nepriznajú to… Preto často opisujú, ako obrovská úľava je, keď to praskne. Býva to zásadný moment. Nie že by to potom bola úplná brnkačka, ale keď sa gambleri rozhodnú prestať hrať, ide im to celkom ľahko. Horšie je vydržať dlhodobo.

Po čom vlastne bažia? Je to tá vidina výhry?

Výhra je ako orgazmus, násobný orgazmus, hovoria klienti. A práve výhra je to najhoršie, čo sa gamblerovi môže stať. Zaslepuje. Nie sú potom schopní počítať. Odchádzajú z herne – alebo teda vypínajú mobil – s tým, že vyhrali päťtisíc korún, sú šťastní. Ale vôbec už nemyslia na to, že keď začínali, mali desaťtisíc. Závislý mozog to nevyhodnotí tak, že päť prehrali, ale že päť vyhrali.

Nech sme zajtra bohatí!

Má patologické hranie iné vzorce než napríklad závislosť od drog?

Iné je to len v tom, že závislosť nemá vonkajšie fyzické príznaky a nie je fyzická. Ale to, čo sa deje v mozgu, je veľmi podobné ako pri drogách alebo alkohole. Závislosti sú rôzne, mení sa aj ich štruktúra, zaujímavé je napríklad to, že podľa posledných štatistík pijú dospievajúci a mladí menej alkoholu, čo však neznamená, že by nevyhľadávali iné rizikové prostriedky. Adrenalín je pre nich napríklad vyzliecť sa pred webkamerou.

Závislosť je teda stále rovnaká, len mení kabát?

Každá doba prináša svoje. Teraz tu máme závislosť od stávkovania na internete, od hrania hier, od sociálnych sietí.

Dokedy ide o zábavu, a kedy už sa to láme a z hrania je závislosť? Patológia?

Prvá hranica padá vo chvíli, keď človek začne pociťovať, že svojej záľube niečo obetuje. V prvom rade peniaze, samozrejme. Keď človek začne robiť rozhodnutia: Kúpim drahšie alebo lacnejšie víno, aby som mohol hrať? Kúpim deťom nové topánky,alebo ešte týždeň vydržia? Je to chvíľa, keď zaradí náklady na hranie do svojho rozpočtu. Prvý okamih, keď si niečo normalizujem ako pravidelnú činnosť.

A keď si ten človek nastaví, že týždenne prestávkuje pár stoviek, a dodrží to? Veď to je ako si raz za týždeň staviť v lotérii.

Tá hranica je veľmi tenká. Aj my s manželkou si občas podáme športku. Ale je to zábava, skúsime šťastie, nemáme so stávkovaním spojené riešenie nejakých problémov, nespoliehame sa na výhru, nevkladáme do nej nádeje na lepší život, nestavíme si preto, že by sme iba tak mohli zažiť pocit radosti, ktorý sa nám inde nedostáva.

Všetky veci s návykovým potenciálom v nás nasycujú nejaký hlad a môže sa stať, že „šťastie“ je pre nás zrazu prístupnejšie vďaka pitiu, fetovaniu alebo hraniu. Túto potrebu v nás napĺňajú vzťahy, láska, blízkosť, komunikácia, radosť. Pokiaľ si hranie inštalujeme do svojho životného systému, je ťažké ho potom vypustiť.

Akú úlohu hrá výška prehratých súm?

Nie je zásadná. Nedávno som mal veľmi zaujímavý rozhovor s jedným miliardárom, ktorý sa ma pýtal, či je gambler. Myslel si, že keď prehrá sumu, ktorá mu nechýba, a v jeho prípade to boli neskutočné čiastky, že gambler nie je.

Vy ste ho však vyviedli z omylu?

Z nášho pohľadu gambler bol. Hraním si nahrádzal niečo, čo nemal. Získaval tak pocit spolupatričnosti s nejakou skupinou ľudí, vzrušenie, endorfíny, ktoré mu v živote chýbali. Rovnako tak klientka, ktorá prehrala mesačne tisícku alebo dve a neznamenalo to pre jej rozpočet nič likvidačné, ​​ale gamblerka bola, nevedela nadväzovať iné vzťahy ako s ľuďmi v herni, nevedela sa baviť o ničom inom ako o hraní. Tam bola doma. Tak utekala zo svojho domova.

Sebazničujúce hranie

Úteky pred realitou k hraniu sú asi tiež časté, však?

Iste, je to jeden z sprievodných javov gamblerstva. S niektorými klientmi je obzvlášť potrebné „pracovať“ na ich živote, u nich často nebýva primárne to, koľko prehrávajú. Motivácie sú rôzne, podôb je veľa. Asi by som to mohol zjednodušiť, že vo chvíli, keď mi napadne, že by som „s tým mal niečo robiť“, tak mám zrejme problém. „Sakra, hrám príliš veľa.“ Je veľa indícií, ktoré do seba postupne zapadajú. A tak rastie gambler.

Hrá sa v nejakých sociálnych skupinách viac než inde?

Sebazničujúce hranie – až do špiku kosti sa nechať vysať z prostriedkov, zadlžiť, zničiť – to je vlastné skôr tým nižším sociálnym skupinám, podobne ako pri iných závislostiach. Keď sa nemám k čomu a kam vracať, keď nemám svoje oporné body, istotu, prácu, koníčky, harmonické zázemie, ľahšie zabŕdnem do závislosti a horšie sa z nej dostávam, ale všeobecné ohrozenie je všade rovnaké.

A čím väčší mám kapitál, tým viac prehrávam. Nemôžem prehrať rodinnú firmu, keď ju nemám. Nemôžem prehrať hotel po dedkovi, keď ho nemám. Zbierku obrazov. Rodinné zlato.

To sú príklady z praxe?

Keby sa nám v kancelárii zhmotnilo, čo všetko naši klienti prehrali, boli by sme najbohatší ústav na svete.

Negoogliť si klientov

Spomenuli ste, že keď sa gambler rozhodne, prestáva ľahko. Ako to?

Nevzniká fyzický návyk. Alkoholik má pocit viny, keď sa napije prvýkrát, ale potom keď sa opije, pocit viny stráca, užije si dvanásť hodín opitosti, až potom má zase pocit viny. Gambler sa stále pohybuje v realite a tá výčitka ho stále niekde vzadu v hlave straší…

Poďme k vašej terapeutickej práci. V organizácii Sananim ste pred tromi rokmi spustili online terapiu. Na stránkach Koncimshranim.cz si môže každý vyplniť jednoduchý test, potom je spojený s terapeutom. Odohráva sa to celé len na internete?

Áno. Kopírujeme online herne. Sme online terapia. Sme nízkoprahová, ľahko dostupná služba, takže máme aj obrovský „odpad“. Prvý test si urobia desaťtisíce ľudí. Z nich približne polovica zistí, že má problém s hraním alebo že sú rizikoví. Zhruba polovici z nich ponúkneme intervenciu. Polovica z nich sa naozaj zaregistruje. Tretina z nich sa vrhne do procesu, ktorý trvá sedem týždňov…

Koľko ľudí terapiu dokončí?

Sú to desiatky. Je to lievik. Veľa ľudí sa registruje len tak zo zábavy, ďalší neodpovedia pravdivo, iní neprijmú výsledok – teda odporúčanie zaregistrovať sa, veď oni ten problém predsa nemajú! Aj keď ho majú. Ale ak má človek motiváciu so svojím hraním niečo urobiť, pomoc u nás nájde. A veľmi pravdepodobne mu pomôžeme na jeho ceste zo závislosti.

Zlomom je teda chvíľa, keď s tým chcem niečo robiť?

To je zásadný moment, bez toho to nejde, nikoho nedonútite.

Mám problém, na test odpoviem tak, že je zjavné, že ten problém mám, a chcem prestať hrať. Zaregistrujem sa. Čo sa bude diať ďalej?

Naša intervencia trvá sedem týždňov. Na každý týždeň je jedna úloha, tie ďalšie sú zamknuté, kým neprejdeme cez jednu, nepustíme vás k druhej. A hodinu týždenne môžete četovať s prideleným terapeutom. Celý proces je anonymný. Jeden klient to krásne pomenoval: „Veď my by sme spolu zajtra mohli sedieť vedľa seba napríklad v metre, ale nevedeli by sme, že vy ste môj terapeut a ja váš klient.“ S anonymitou sa dá krásne terapeuticky pracovať, z veľkej časti mám klienta len vo svojej fantázii.

Máme pravidlo: Negoogliť klientov. Nesnažiť sa zistiť, kto sú. Princíp terapie je, že vieme len to, čo nám povedia. Tým sa líšime od kamenného zariadenia, pre mnohých klientov je to prijateľnejšie.

Surfovať na vlne chuti

Aké témy a úlohy klienti dostávajú a riešia?

Prečo by chceli prestať hrať? Preberáme, čo im hranie prináša dobré a čo im berie. Negatíva sú tá ľahšia časť, tie sú jasné – dlhy, rozvrat rodiny, strata času na podstatné veci. Ale my chceme, aby pomenovali, prečo je skvelé hrať, prečo ich to baví, čo im to dáva.

Negatíva sú dobrá motivácia prečo prestať, ale jedine znalosť pozitív a metód, ako tieto potreby uspokojiť inak, umožní nehranie udržať. Lenže je ťažké spomínať v dobrom, keď sa snažíte nehrať. Tiež pracujeme s chuťou. Keď mám chuť si zahrať, čo mám robiť? Klient sa učí štandardné techniky, napríklad surfovanie na vlne chuti.

Surfovanie na vlne chuti? Ako sa to robí?

Keď som prestával fajčiť, používal som to. Dostanete chuť, predstavíte si ju ako vlnu, ktorá pomaly prichádza, naberá silu, vrcholí, ale má aj nejaký koniec. A môžete si predstaviť seba samu na surfe na vlne … Chuť rastie, idete hore a hore … ale potom už vidíte vrchol tej vlny, viete, že to prejde. Prehupnete sa cez vrchol a potom schádzate dole, chuť odchádza. A vy ste si nezapálili! Nezahrali! Funguje to. Človek si svoju chuť odžije, vedome.

V ďalšom kole sa venujeme napríklad sociálnemu tlaku (okolo hrajú všetci, chcem medzi nich patriť), problémom v okolí, v rodine, práci. Zložité situácie rozmotávame kúsok po kúsku.

Spomínate si aj dnes na nejakého klienta alebo klientku?

Mal som napríklad klientku, ktorá sa zaregistrovala ako hráčka, ale už počas prvého četu vyšli najavo jej samovražedné myšlienky. Pri tomto type kontaktu ide o veľmi ťažkú ​​správu. Anonymná klientka, ktovie kde…

Podarilo sa vám ju udržať a pomôcť jej?

Áno. Začali sme viac četovať. Napísala mi dlhú správu, v ktorej opísala celú svoju životnú situáciu. Vnímala ju ako neúnosnú. Mala obrovské problémy s partnerom. Naozaj veľké.

Násilie?

Psychický teror. Ale podarilo sa nadviazať terapeutický vzťah, zmapovali sme jej život, pomenovali, čo bolo treba pomenovať, a pomerne rýchlo sme opustili tému samovraždy, ktorá pre ňu bola zdanlivo najjednoduchšou cestou, ako utiecť pred problémami. Ale nakoniec sa ukázalo, že aj „neriešiteľné“ problémy riešenia majú. Počas tých siedmich týždňov dokázala požiadať o rozvod. Deti boli staršie, už od nej neboli závislé, aj vďaka tomu to bolo jednoduchšie.

A hrala teda vôbec? Alebo problém s hraním vôbec nemala?

Hrala, ale bol to pre ňu únik z domácej situácie. Trocha fantázie, na pozadí možno vidina veľkej výhry, ktorá jej umožní odísť od manžela. Na konci intervencie však bola schopná identifikovať, čo jej hranie prináša, začala proces, ako byť slobodnejšia, potom už hranie nepotrebovala. Pri gamblingu je to časté, keď pomôžeme klientom spoznať samých seba a pomenovať problémy, býva to prvý krok k úspechu.

Môžu sa kedykoľvek vrátiť

Čo keď je človek naozaj ponorený v bahne a má niekoľko vrstiev problémov? Dlhy, rozpad rodiny…

Niekedy musíme povedať, že na to náš online systém nestačí, že klient potrebuje systematickejšiu a intenzívnejšiu pomoc v liečebni alebo individuálnej terapii. Je ťažké sa zmieriť s tým, že problémy niektorých klientov presahujú rámec našej intervencie, ale musíme byť fér. „Nehnevajte sa, my vieme, ako veľmi to máte ťažké, ale s týmto vám nedokážeme pomôcť, prosím, skúste to inde.“ A ponúkneme iné možnosti.

Aký je vlastne cieľ sedemtýždňovej intervencie?

Doviesť klienta do bodu, keď už vie nehrať, dokáže sa vyhýbať rizikovým situáciám, dokáže pomenovať svoje pocity pri hraní, vie, kedy sa mu v hlave spustí to „chcem si zahrať“.

Nie je však vyliečený. Koniec našej terapie je skôr štartom k ďalšej práci, ale sú klienti, ktorí počas tých siedmich týždňov prestanú hrať, a ešte stihnú vyriešiť situáciu doma, v práci a začnú splácať dlhy. Primárne je, že náš klient prestane hrať, zároveň však chceme, aby bolo jasné, čo ďalej. Ak už to zvládne sám, či vyhľadá ďalšiu terapiu, aké budú jeho ďalšie kroky.

Tiež by mal vedieť, čo robiť, keď zrelapsuje, keď si opäť zahrá, že to nie je koniec sveta, len prirodzená súčasť práce na sebe a so sebou samým. Niekto sa po našej intervencii rozhodne chodiť na párovú terapiu s manželkou, pretože zistil, že jeho hranie súvisí s tým, že doma sa necíti šťastne a jeho žena tiež nie. To je nesmierny úspech. Iný klient zistí, že sa ďalej nezaobíde bez pomoci fyzického kontaktu s terapeutom, a nájde si „kamennú“ službu. A sú aj klienti, ktorí zistia, že vôbec nechcú prestať hrať, intervenciu ani nedokončia.

To už také skvelé nie je.

Zasiali sme však v nich informáciu, že existuje možnosť niečo s tým robiť. Klient vie, že sa môže kedykoľvek vrátiť. A niektorí sa vrátia.

Máte správy o klientoch, ktorí terapiou prešli?

Máme taký krásny rituál. Prosíme klientov, aby nám po terapii poslali pohľadnicu. Je to taký dotyk reality. Niekto ju pošle hneď, niekto až po čase. Je tam napríklad aj správa o tom, ako pokračujú.

Majú na našich stránkach denníček, kam si zaznamenávajú, kedy si chceli zahrať, aká silná bola chuť, či si zahrali alebo nie, alebo napríklad len svoje pocity, a mnohí klienti v jeho písaní pokračujú. Účet nikomu nerušíme, môžu svojho terapeuta kedykoľvek kontaktovať, opýtať sa, zveriť sa, pochváliť sa.

Aj ja k nim privoniavam

Spomenuli ste relaps. Je pre gamblera veľmi nebezpečný? U toxikomanov a alkoholikov to môže byť prepad až na začiatok.

Nemusí byť. S relapsom sa pracuje a nemusí znamenať recidívu. V staršom poňatí bol aj vyliečený alkoholik navždy alkoholikom, ale dnes je to príležitosť na posilnenie abstinencie. V terapii sa motivuje pozitívne, aby nedošlo k tomu, že si niekto dá jeden štamprlík a povie si, že už je to všetko zase v keli, tak si ich dá rovno desať. Keď vie, že po tom jednom pive a poháriku to nie je stratené, že je veľká šanca zase to napraviť, len si musí povedať, že urobil chybu, a vyhľadať pomoc. U gamblerov je to podobné.

Alkoholik však väčšinou musí doživotne abstinovať, nestane sa z neho umiernený konzument. Môže si gambler občas len tak zahrať?

Kolegovia ma možno ukameňujú, ale som presvedčený, že pri niektorých ľuďoch možno terapiou dosiahnuť úplné vyliečenie, že aj bývalý alkoholik si môže dať príležitostne pohárik. Rovnako ako človek, ktorý má sklon nadväzovať závislé vzťahy, môže prejsť terapiou a naučiť sa nadväzovať zdravé vzťahy. Keď spadá do starého vzorca, je schopný si uvedomiť, že to je zle, a skúsiť to zase napraviť. Myslím, že také to okrídlené „raz alkoholik, navždy alkoholik“ predpokladá, že človek nedokáže vyrásť. Ale dokáže! Aj vyliečený gambler môže občas zhrešiť a nemusí to znamenať, že skĺzne k závislosti.

Ale abstinencia je bezpečnejšia.

Je. A sú závislí, ktorí abstinovať musia. Od drog, alkoholu, hrania alebo fajčenia, čo je môj prípad. Bol som fajčiar a viem, že nesmiem. Akonáhle by som si raz potiahol, pôjdem do trafiky, kúpim si krabičku a druhý deň budem na svojich 40 denne. Raz fajčiar, navždy fajčiar. To som ja. Nefajčím štyri roky, ale stále je mi smutno, mám poslednú fajčiarsku kanceláriu na svete, nabádam kolegov, aby ku mne chodili fajčiť, a ja k nim privoniavam. Lenže moje rozhodnutie prestať fajčiť bolo nasilu, ale ak je liečba závislosti výsledkom terapeutického procesu, je šanca na zmenu.

Sú gambleri, ktorí si nájdu nejakú substitúciu, hrajú cez internet, len nie za peniaze, ale za body. V miere, ktorá im nenarušuje život. Ale potom sú ľudia, ktorí sa žiadnej hry už nesmú dotknúť, pretože by to bola cesta do pekiel.

Vzťah medzi človekom a strojom

Nie sú kolegovia z „kamenných“ poradní a liečební k vašej online metóde skeptickí? Máte výsledky, ktorými môžete argumentovať, že vám to funguje?

Sme stále na začiatku, nejaké dáta máme, ale v anonymnej poradni sa niektoré veci horšie preukazujú. Ale Končím s hraním vzišlo z pôvodnej poradne Končím s hulením, čo je online terapia pre fajčiarov trávy, ktorá funguje už šesť rokov a úspešne si ňou prešlo niekoľko desiatok klientov.

Skepsa pochopiteľne je. A bola aj v Sananime. Keď som mal za úlohu na porade vedenia u nás v organizácii predstaviť našu službu, napísal som na tabuľu: „Terapeutický vzťah môže nastať aj medzi človekom a strojom.“ A ďalej som sa v prezentácii nedostal, lebo strhla sa dvojhodinová diskusia. Dnes už kolegovia vedia, že to funguje. A chceme ísť ďalej. Zakladáme pracovnú skupinu a chceme skúmať ďalšie možnosti umelej inteligencie v terapii.

Ako?

Myslím, že umelá inteligencia má oproti nám veľkú výhodu vo vyhodnocovaní dát, môže nám veľmi uľahčiť cestu v oblastiach, kde je potrebná chladná logika. Chceli by sme využiť takzvané strojové učenie. Umelá inteligencia bude pre nás v našej online poradni v dátach z komunikácie s klientmi hľadať súvislosti, ktoré my tam nikdy nemôžeme zbadať.

Že vyhľadá v slovách a dátach nejaké vzorce?

Napríklad. Možno zistí, že 80 percent klientov, ktorí vypadli v polovici liečby pri úlohe o sociálnom tlaku, vyplnilo, že hrajú osamote. Upravíme systém a nebudeme dávať klientom, ktorí hrajú osamote, takú úlohu, pretože je im to úplne na nič. Ale to je len ten najjednoduchší príklad.

Chceme využiť umelú inteligenciu, jej chladné vyhodnocovanie, bez emócií, bez šumov. Algoritmus už vie vyhodnotiť, že klient šesťdesiatkrát zmienil matku, ale ani raz otca, a ja, ako terapeut, sa potom na to klienta môžem v čete opýtať. Lenže mojím cieľom je, aby stroj už využil aj svoju „inteligenciu“, keď niečo z klientovho textu vyhodnotí, zareaguje, na jeho reakciu zase odpovie klient a stroj potom opäť nejako zareaguje. Hľadáme cesty, ako prostredníctvom technológií, ktoré privádzajú ľudí do nešťastia, z neho ľudí zase vyviesť.