Kto sa smeje na konci Kočnera

Ak to dopadne zle, ikonickou sa stane nedávna fotografia z parlamentu.

Andrej Danko na nej Igorovi Matovičovi nadáva do buzerantov a Igor Matovič zas Andrejovi Dankovi do kapitánov. Alebo niečoho podobného. Medzi nimi, vo svojom tradičnom hnedom obnosenom saku, trochu pribratý, ale v dobrej nálade, stojí na schodoch Marian Kotleba. Usmieva sa.

Carola Rackete zastáva dnes nie veľmi populárny názor, že by sme utečencov nemuseli nechať utopiť sa. Má loď, zachraňuje ich. Je jedno, či s ňou súhlasíte.

Na opačnej strane internetu však koluje video, v ktorom jej teraz už europoslanec Uhrík jasne hovorí, kam patrí. Uhrík je teraz síce v Bruseli, ale dušou stále doma. Nezabudol, kto je: hovorí jej, že my tu v strednej Európe sme sa ešte celkom nezbláznili, my, na rozdiel od západnej Európy, ešte vieme, kde je sever. Carola Rackete patrí do väzenia.

Ten ohnivý prejav má hádam štyridsať sekúnd. A pred niekoľkými dňami 12-tisíc interakcií a 12-tisíc zdieľaní. To len aby sme vedeli, že existuje aj iné Slovensko.

No a potom je tu kočneriáda. A Smer je naďalej nad dvadsiatimi percentami a ľudia krútia hlavami a pýtajú sa, čo presne sa musí stať, aby jeho voliči konečne prezreli. Odpoveď je, že pravdepodobne nič. Niektorí vymrú tak, ako vymreli Mečiarovi, niektorí sa presunú k inému spasiteľovi – tak, ako sa presunuli Mečiarovi.

V opozícii sa zas to isté množstvo percent prerozdeľuje stále nanovo. Jednému dochádza to bájne momentum, druhý stúpa, aj keď možno nie na jeho úkor a možno nie až tak veľmi. A možno vlastne nestúpa vôbec, lebo čo chcete vyvodzovať z jedného prieskumu? Presne tak: nič.

Medzi piatimi a siedmimi percentami je tlačenica, môžete si vybrať, kto sa do parlamentu dostane a kto nedostane. Maďari sa zrejme spoja a vy si teda môžete odpovedať na otázku, či sú v parlamente dobrí aj za cenu toho, že polovica z nich je z SMK. A SMK je Orbán.

No a na konci toho všetkého, teda ak to dobre dopadne, je vláda s Igorom Matovičom a Borisom Kollárom. To je momentálne to bájne svetlo na konci tunela, osem rokov po tom, čo sme neposlali peniaze do Grécka a všetko bolo zachránené.

Samozrejme, predpovedať pol roka pred voľbami čokoľvek je lotéria, obzvlášť v tejto situácii. Ak zakážeme prieskumy 50 dní pred voľbami, budeme na vode a výsledky potom prekvapia jedine v prípade, ak neprekvapia. Inak to môže dopadnúť úplne hocako.

Každý triezvy človek vám navyše povie, že nejde o jednorazové výsledky, ale o trendy. Tak napríklad tu je jeden. Progresívne Slovensko a Spolu 12,7 percenta, kiskovci 12 a medzi nimi – rovnako ako na schodoch medzi Matovičom a Dankom – usmiaty Marián Kotleba s 12,3.

Zopakujete, že vyskočil a že to môže byť odchýlka. Že dôležité sú trendy. Súhlasím a jeden ponúkam. Najprv sme si zvykli na Kotlebu v parlamente, potom sme si zvykli, že má osem percent. Zvykli sme si, že je na piatom mieste, potom na štvrtom a potom na treťom. Stále je na treťom. Tesne. Zvykneme si aj na to, že je na druhom, nebude to problém.

Bežia tu dva paralelné príbehy. Ten prvý je o ľuďoch, ktorých ani žiadne odhalenie o Kočnerovi neodradí, a ten druhý o ľuďoch, ktorí vedia, že Kočner nie je choroba, ale len jej prejav a zmena je nevyhnutná.

Okrem toho je tu však aj tretia skupina: ľudia, ktorí si pri pohľade na Kočnera myslia, že aj tak všetci klamú a je to teda všetko jedno. Jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať. Navyše, ktovie, ako to všetko bolo, keď všetci klamú.

Ak si z toho niečo odnesú, tak potom to, že to už dávno hovorili. Namiesto siahodlhého uvažovania o rozklade štátu si pozrú Uhríkov prejav v europarlamente a posunú ho ďalej.

Iste, svoje môže zohrať aj Harabin – vďaka, Štefan –, ale na konci toho všetkého, z boja lepšieho a horšieho Slovenska, môže nakoniec vyjsť posilnený práve Kotleba.