Maďarská opozícia začína chápať, čo jej slovenským kolegom stále nedochádza

Z reakcií na výsledky nedeľných komunálnych volieb v Maďarsku tamojšiu situáciu azda najlepšie vystihuje tá, ktorá prišla v pondelok z budapeštianskej burzy. Akcie firmy Opus Global spadli ihneď po začiatku obchodovania o osem percent a jej hlavný oficiálny majiteľ Lőrinc Mészáros prišiel v priebehu niekoľkých minút o 13 miliárd forintov.

Niežeby ho to muselo trápiť. Podľa časopisu Forbes z vlaňajšieho decembra je Mészáros najbohatším Maďarom. Jeho majetok vtedy odhadovali na 381 miliárd forintov (asi 1,2 miliardy eur) a odvtedy určite ďalej rástol. Za desať rokov sa stal z majiteľa skromnej a krachujúcej inštalatérskej firmy mužom, ktorý suverénne získava najviac verejných zákaziek v krajine – vlani to bolo za 265 miliárd forintov (asi 0,8 miliardy eur). Noviny index.hu už pred dvomi rokmi vypočítali, že ak bude Mészáros ďalej bohatnúť týmto tempom, môže byť už v roku 2024 najbohatším mužom planéty.

Lenže, a to vysvetľuje aj reakciu burzy, Mészáros nie je bežným podnikateľom. Je v podstate verejným tajomstvom, že je iba nastrčenou figúrkou a majetok oficiálne napísaný na jeho meno v skutočnosti celý či v drvivej väčšine patrí premiérovi Viktorovi Orbánovi. Tento obrovský majetok nevznikol vďaka podnikateľským schopnostiam dotyčných, ale len vďaka zmanipulovaným verejným zákazkám, rozkrádaniu verejných peňazí a hlavne európskych dotácií. Plus s pomocou mafiánskych praktík, vydierania, politického tlaku a úradného šikanovania uplatňovaných s výdatnou pomocou štátu proti konkurencii.

Stačí však, aby niekoľko veľkých samospráv vrátane budapeštianskej prevzala opozícia, ako sa to stalo v nedeľu, a príliv peňazí do Mészárosových/Orbánových firiem síce neustane, môže však byť o niečo slabší. Už sa im nebude dariť tak zázračne a práve na to okamžite reagovala burza.

Orbán sa radšej príliš neukazoval

Vývoj v Maďarsku vykazuje niekoľko zaujímavých paralel s vývojom na Slovensku a plynie z nich pre nás viacero poučení. Nedeľné voľby boli unikátne aj tým, že samotného Orbána bolo v predvolebnej kampani vidieť len minimálne. Vládna strana sa snažila zabrániť tomu, aby sa miestne hlasovania zvrhli na referendum o premiérovi a jeho režime.

Inokedy typický finiš kampane, keď Orbán obchádza ohrozené miesta, kde môže vládna strana prehrať, sa tentoraz nekonal. Premiér sa vybral len do niekoľkých väčších miest a čo je zaujímavé, všade tam, kde sa Orbán do kampane intenzívne osobne vložil, Fidesz porazili.

Robert Fico síce môže tvrdiť, že chce vyhrať aj budúcoročné parlamentné voľby, podľa maďarských skúseností by však na dosiahnutie tohto cieľa najviac prispel tým, že po celý čas nevytiahne päty zo Súmračnej.

Od politikov slovenských demokratických opozičných strán som neraz počul posmešné hodnotenia ich maďarských kolegov. Podvedome nekriticky preberali orbánovskú propagandu, že ak maďarská opozícia nedokáže vyhrať voľby, môže za to len jej neschopnosť a nejednotnosť. Slovenskí opoziční politici si však ani len nedokážu predstaviť, alebo si nechcú uvedomiť, v akých podmienkach pôsobí opozícia v Maďarsku.

Dobre sa to ukázalo aj pri posledných voľbách. Vládna strana bez akýchkoľvek zábran zneužívala drvivú prevahu režimom ovládaných médií, nasadila množstvo platených aktivistov a trolov v uliciach a na sociálnych sieťach a bezškrupulózne využívala verejné financie na stranícku kampaň. Navyše prakticky všade použila aj tie najprízemnejšie triky, akými boli naozaj masové ničenie plagátov opozičných kandidátov, predvolebné rozdávanie jedla v chudobnejších osadách, narušovanie opozičných mítingov agresívnymi úderkami Fideszu alebo vypínanie prúdu pred opozičnými mítingami.

Volebné podvody, nezáujem polície

Je známych viacero prípadov, keď bol vyvíjaný nátlak na voličov priamo vo volebných miestnostiach alebo boli dvojakí občania zo susedných krajín vo veľkom prihlasovaní do prihraničných obcí, aby tam zaistili správny výsledok.

Zaznamenalo sa porušovanie množstva zákonov, ktoré majú jeden spoločný rys: polícia, prokuratúra a príslušné úrady vrátane celoštátnej volebnej komisie sa o ne vôbec nezaujímali, zametali oznámenia pod koberec alebo ich nechali zmiznúť v byrokratickom labyrinte.

Práve médiá a aktivisti prevzali hlavnú časť vládnej kampane, už tradične postavenú na strašení voličov, vymýšľaní virtuálnych nepriateľov a šírení nehoráznych dezinformácií o opozičných stranách a kandidátoch.

Kandidátom Fideszu, medzi ktorými bolo nápadne veľa formálne nezávislých, to umožnilo, aby mohli sami vystupovať zdržanlivejšie. Mohli sa tváriť ako poslovia mieru, ktorým ide len o zjednotenie rozhádanej miestnej verejnosti. Fidesz sa snažil vyvolať rovnaký dojem ako posledný rok a pol slovenskí vládni politici.

Pamätáme sa ešte, ako Fico, Danko či Bugár volali po upokojení atmosféry, ktorú sa podľa nich snažia umelo rozoštvávať opozícia a aktivisti. Podľa Fica a Danka aj s pomocou temných síl zo zahraničia. I v Maďarsku sa snažili voličov presvedčiť, že zbytočné emócie a nespokojnosť nevyvoláva ten, kto zneužíva moc a kradne, ale ten, kto sa pokúša zlodeja zastaviť.

Je menší zázrak, že v takomto prostredí dokázali opoziční kandidáti u susedov víťaziť, a je otázka, či by sa to podarilo ich slovenským kritikom. Ich výhrady znejú zvlášť pokrytecky dnes, keď slovenská opozícia robí to isté, čo roky s tichou podporou orbánovcov robila tá maďarská – namiesto boja za demokraciu a právny štát sa venovala vnútrostraníckym a medzistraníckym hádkam.

Maďarskú opozíciu skoro zlikvidovali jej vlastné chyby a korupcia, podstatnú úlohu však hrali aj autoritárske pomery, v ktorých musela pôsobiť. Strany ako SaS a OĽaNO práve predvádzajú, že v pohode dokážu to isté aj za oveľa lepších podmienok a bez tých autoritárskych pomerov.

Opozičná pluralita je v poriadku

V Maďarsku ani na Slovensku nie je problém to, že demokratickú opozíciu tvorí viac strán. Je to prejav prirodzenej plurality, ktorá najmä v Maďarsku existuje už len v opozícii. Neprirodzeným produktom nedemokratickej politiky je, naopak, monolit, ktorý stojí proti nim.

Vládna strana Fidesz sa snaží zlikvidovať akúkoľvek konkurenciu a názorové odlišnosti a silou zjednotiť nacionálno-konzervatívnu a zároveň sociálno-populistickú časť politického spektra. Na Slovensku to nie je také vyhrotené, aj tu však platí, že medzi Smerom a SNS nie sú žiadne veľké názorové rozdiely. A okrem dnes už tiež ľavicovo-populistickej SNS sa Smer snaží vytvoriť si monopol na to, čo označuje za ľavicovú politiku. A čo sa v praxi príliš nelíši od politiky Fideszu.

Ak však chcete takéto monolity poraziť, musia odlišné demokratickejšie strany úzko spolupracovať. Musia vedieť rozlišovať medzi inak prirodzenými a dôležitými rozdielmi, ktoré medzi nimi sú. Musia však pochopiť aj to, že tieto rozdiely sú druhoradé, ak ide o obranu demokracie a právneho štátu a koniec-koncov aj o ich vlastnú zmysluplnú existenciu ako demokratických strán.

V Maďarsku sa nakoniec opozičným stranám na mnohých miestach a aj na celoštátnej úrovni spolupráca podarila, aj keď rozpory medzi nimi pretrvávajú. Rovnako, ako sa to napokon v župných a miestnych voľbách podarilo slovenskej opozícii. (To však bol skôr ojedinelý prípad a dnes ako keby naň opoziční politici úplne zabúdali.)

Nutnosť spolupráce platí, aj keď si zároveň musíme uvedomiť, že v komunálnych voľbách to obvykle majú voliči jednoduchšie. Aj tým, ktorým neprekáža Orbánov režim na celoštátnej úrovni, pretože o jeho fungovaní v skutočnosti veľa nevedia alebo veria propagande, často prekážali nenažranosť a feudálne spôsoby jeho miestnych gubernátorov, ktorých mali priamo na očiach.

Spoločné plány na zmenu miestnych pomerov mohli inak veľmi rozdielne strany vytvárať oveľa jednoduchšie ako program na celoštátnej úrovni. Zhodnúť sa na tom, že treba zastaviť príliš očividné rozkrádanie vo vašom meste, je jednoduchšie ako zjednotiť sa na tom, akú víziu a plány máte pre celú krajinu. Nie je preto vôbec isté, že aj v Maďarsku bude v ďalších parlamentných voľbách fungovať to, čo sa na lokálnej úrovni osvedčilo.

Lenže iné riešenie nie je, ako vidno nielen z Maďarska, ale aj z výsledku nedeľných volieb v Poľsku. Poraziť mafiánsky štát a autoritársky režim vedený jednou mocnou štátostranou jednoducho nemôžete inak, než že sa všetky ostatné demokratickejšie sily spoja a nenechajú sa rozoštvávať – či už vládnou mocou alebo nezvládnutými ambíciami vlastných lídrov.

A v Maďarsku je dnes viac ako Fidesz demokratickejší dokonca aj Jobbik. Ten síce stále možno považovať za krajne pravicovú stranu, už roky sa však vytrvalo tlačí smerom do stredu a aspoň v porovnaní s Fideszom už skutočne pôsobí ako strana kovaných demokratov.

V Maďarsku opozícia pochopila, že nemá na výber. Trvalo jej to dlho a to, že jej to tak trvalo, výrazne pomohlo Fideszu zabetónovať svoj autoritársky systém. Na Slovensku ešte stále prevládajú ilúzie a ambície opozičných lídrov a politikov, že to nakoniec zvládnu sami, hoci aj na úkor jediných spojencov, ktorých majú.