Denník N

Jánošíkovská tradícia?

V slovenských dejinách sa už viac ako sto rokov opakuje jeden jav: pri každej štátoprávnej a režimovej zmene prichádza k rozsiahlym majetkovým presunom.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je historik

Denne nás zaplavujú správy nielen o bežných kriminálnych prípadoch, ale aj o prefíkane zosnovaných, po právnej stránke zdôvodňovaných majetkových podvodoch, defraudáciách, cynického, už ani neskrývaného obohacovania sa. Spoločnosť si na daný stav už zvykla a občas sa „vzbúri“ iba pri najkrikľavejších alebo tragických prípadoch. Z čoho pramení naša ľahostajnosť a necitlivosť?

V slovenských dejinách (a nielen v nich!) sa už viac ako sto rokov opakuje jeden jav: pri každej štátoprávnej a režimovej zmene (a tých bolo u nás v 20. storočí neúrekom) prichádza k rozsiahlym majetkovým presunom, ktoré spravidla nemajú ekonomické, ale politické a ideologické pohnútky. Násilné majetkové manipulácie sa obyčajne končia hospodárskym a politickým fiaskom. Sprevádzajú ich však ilúzie, sľuby a naivné očakávania: politické, hospodárske, sociálne i kultúrne problémy štátu a spoločnosti možno vraj rýchlo a ľahko vyriešiť tak, že sa vyhliadne určitá skupina ľudí (identifikovateľná podľa národnej, náboženskej, rasovej, sociálnej, triednej, respektíve inej príslušnosti), ktorá sa označí za úhlavného alebo potenciálneho nepriateľa štátu a národa. Na základe takto vykonštruovanej klasifikácie sa určenému objektu administratívnymi a mocenskými prostriedkami skonfiškuje, teda ukradne majetok.

Sľuby a následné opatrenia si však vyžadujú masívnu propagandistickú prípravu, „vymývanie mozgov“, aby sa zlodejstvo právne i morálne legalizovalo, aby ho občania prijímali ako prirodzený a nevyhnutný akt sociálnej spravodlivosti, štátnej alebo národnej suverenity, ako nápravu predchádzajúcich skutočných či domnelých neprávostí. V čase vojnového slovenského štátu Augustín Morávek, šéf Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý riadil arizačný proces, chvastúnsky vyhlasoval: „Židom sme zobrali ich majetok, čo je jasným dôkazom pracovitosti a životaschopnosti slovenského národa.“ Politická moc vždy kalkuluje s prirodzenou túžbou ľudí nejakým (aj nečestným) spôsobom zbohatnúť. Demagogické sľuby a naivné predstavy boli akousi hnacou silou, respektíve krycou zámienkou pre štátom organizovanú majetkovú lúpež. Zároveň však viditeľne devastovali právne i morálne vedomie spoločnosti.

Majetkové ruptúry mali rozdielnu intenzitu, ciele a výsledky pre obete i „víťazov“. Uskutočňovali sa pod rôznymi menami: arizácia, znárodnenie, kolektivizácia, triedny boj, privatizácia. Spomínané procesy boli sprevádzané nielen súborom právnych noriem, neraz sa opierajúcich o podporou časti obyvateľstva, ale aj vlnou rastúcej korupcie, bezohľadnej chamtivosti, udavačstva, karierizmu. Dodnes je tým slovenská spoločnosť poznačená a traumatizovaná.

Komentáre

Teraz najčítanejšie