Advokát: Štát „vykrmuje“ hráčov, ktorí by vo voľnej súťaži neuspeli

Môže taká veľká právna kancelária ako vy byť úspešná a pritom dodržiavať zákon?

Áno.

Dali ste niekedy úplatok?

Raz. Bol som ešte študent.

Musí úspešný advokát klamať?

Musí vedieť v niektorých situáciách niečo predstierať. Pri rokovaniach sa, samozrejme, aj blafuje.

V čom je rozdiel medzi klamstvom a blafom?

Nemusíš odkryť všetky karty, ale na rokovaniach by si nemal vyvolávať neopodstatnené očakávania. Nie preto, že by sa to nesmelo, že by to bolo nelegálne, ale preto, lebo sa ti to vráti. Na konci dňa bude obchodný partner tvojho klienta sklamaný a nahnevaný a za to klient nebýva vďačný.

Ak klient chce, aby ste niečo vybavili, a dá najavo, že ho nezaujíma, ako to urobíte, ako reagujete?

Účtujeme zásadne na hodinovej báze. To bráni dávať sľuby, že vybavím veci, nech to stojí, čo to stojí. Nechávam si platiť len za množstvo mojej odvedenej práce, a tak sa vyhnem aj motivácii, aby som také niečo mohol robiť. Ak klient napriek tomu o niečom takom hovorí, je to pre mňa len informácia o tom, ako ten človek rozmýšľa, ale ja aj tak robím všetko tak, aby som neporušil zásady. Klient musí prijať spôsob, akým pracujeme, alebo si vybrať inú kanceláriu. Na trhu sa vie, ako kto postupuje. Ak klient hľadá vybavovačov, pravdepodobne nás ani neosloví.

V praxi sú však situácie, keď je od začiatku jasné, že protistrana sa neštíti žiadnych prostriedkov, a tak ju bez porušenia pravidiel nemožno poraziť. Čo vtedy poviete klientovi? Že nech sa zmieri s tým, že prehrá súd?

V prvom rade, slovenské súdy sú často nevyspytateľné, preto sa napríklad snažíme tlačiť klientov do arbitráží alebo do mimosúdnych spôsobov riešenia sporu, kde vieme, že budú mať obe strany rovnaké šance. Na druhej strane naozaj neraz stojíme pred situáciami, o ktorých sa musíme s klientom veľmi otvorene porozprávať, a je na ňom, ako sa rozhodne.

Je to často?

Nie je to bežné, ale stáva sa to.

Slovenské súdy sú nepredvídateľné pre korupciu alebo lajdáctvo, alebo nevzdelanosť sudcov?

Je to mix faktorov. Ale kľúčový je fakt, že v ich rozhodovaní nie je konzistentnosť, čo napokon vytvára priestor pre ďalšie negatíva a zvyšuje počet sporov. Ak totiž je jasné, že nejaký typ sporu sa rozhoduje určitým spôsobom pravidelne rovnako, niet veľmi o čom diskutovať a napríklad priestor pre ovplyvňovanie sudcu potom nie je. Ak to tak nie je, keď napríklad Najvyšší súd dvakrát inak rozhodne o tom istom dovolaní, tak vznikajú podozrenia. Nikdy však nemáme dôkaz, že to bolo uplácanie. Ale keď si dáte dokopy fakty, tak sa korupcia javí jasne ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie. Napríklad som čítal, že štát ako nájomca prehral súdny spor, v ktorom sa snažil dosiahnuť rozhodnutie o neplatnosti veľkej nájomnej zmluvy nevyužívanej haly niekde pri Liptovskom Mikuláši. Súd zamietol žalobu, lebo štát údajne nemal právny záujem v tej veci. Keď si to ako právnik prečítam, tak si poviem, že súd buď rozhoduje spôsobom, ktorý je pre mňa absolútne nepochopiteľný, alebo sa tam niečo udialo. Keď majú dve strany uzavretú nájomnú zmluvu a jedna ju považuje za neplatnú, ale nemá istotu, či to súd uzná, tak najprv požiada súd o výrok a medzitým platí nájom, aby nespôsobil ďalšie škody. Nad záverom, že účastník zmluvy nemá právny záujem na určení jej neplatnosti, zastáva rozum.

Sú mladší sudcovia lepší ako tí pred nimi?

Paušálne neodpoviem. Systém výberu sudcov však nie je nastavený dobre, a preto sa nemáme na čo tešiť. Určite nie sme v situácii, že do stavu práve nastupuje veľmi veľa kvalitných sudcov. Posun v kvalite, ktorý už vidno v Česku, tu čakať nemožno. Systém je nastavený tak, že prichádzajú najmä ľudia, ktorí pracovali len na súdoch, nemajú žiadnu alebo len minimálnu praktickú skúsenosť s právom mimo súdu. Okrem toho prichádzajú za sudcov relatívne mladí. Tridsať rokov je na sudcu nízky vek. Neprimerane veľa sudcov je navyše spomedzi rodinných príslušníkov sudcov. Ak človek, ktorý je štátom obdarený mocou, ako kritérium výberu použije napríklad známosť alebo príbuzenstvo, tak vyslovil nedôveru systému, ktorý mu moc dal. Ten, kto takú pomoc prijal, stráca základný predpoklad na nezávislý výkon funkcie. Nie, nemáme sa na čo tešiť.

Čiže rýchlosť a kvalita súdov bude v budúcnosti ešte horšia ako teraz?

Rýchlosť to možno neovplyvní, ale smerovanie k vyššej kvalite nevidím. Veľa vecí je nastavených zle. V obchodnom práve, ku ktorému mám najbližšie, trpíme na to, že máme viac ako 50 súdov, ktoré rozhodujú veci na prvom stupni. Špecializácia tých sudcov a podmienky pre ich prácu sú potom prirodzene nedostatočné.

Generácia našich rodičov si pamätá súdy za socializmu, ktoré aj keď vychádzali často z nespravodlivých zákonov, tak ich výsledky boli aspoň relatívne predpovedateľné. Keď týmto ľudom teraz povieme, že povedzme o desať rokov netreba rátať s tým, že bude v rozhodnutiach súdov menší chaos ako teraz, tak sa nemožno čudovať, ak budú hľadať spravodlivosť inde, ak nebudú veriť tomuto štátu.

Áno, aj ja si myslím, že najväčší problém Slovenska ako krajiny, ktorá chce byť demokratickým a právnym štátom, je kvalita súdov. Ak nemôžeš dôverovať súdom, nemôžeš veriť v štát. Ale aby sme neboli nespravodliví. Mnoho rozhodnutí súdov, najmä v menších občianskych veciach, je úplne v poriadku. Problém je veľa viditeľných a veľkých káuz, ktoré sa ťahajú dlho, kde sú zvláštne a z právneho hľadiska pochybné rozhodnutia v prospech „schránkových“ firiem, ako napríklad Lemikon alebo teraz dlh mesta Martin. To ovplyvňuje aj vnímanie tých sudcov, ktorí robia svoju prácu ako službu zodpovedne.

Keď ste teraz hovorili o kvalite a motiváciách sudcov, koľkokrát vám prešlo mysľou, že sa vám to vráti?

Áno, prešlo mi to hlavou, ale domnievam sa, že jedna z ciest, ako pomôcť súdnictvu, je, že o ňom budeme celkom otvorene a kriticky hovoriť. Aj so sudcami. A my advokáti zvlášť. Ak existuje korupcia na súdoch, jej prirodzenými nositeľmi – médiom sme my advokáti. Samozrejme, že treba vidieť sudcov, ktorí doslova padajú na hubu, aby stíhali lehoty a rozhodovali správne, treba chváliť a vyzdvihnúť kvalitné rozsudky, ale treba aj hovoriť o rozsudkoch, ktoré sú zdravým rozumom nevysvetliteľné. Zavrieť si oči, len aby sme si nikoho nepohnevali, je nesprávne. Čo by sme si s odstupom času povedali? Že sme sa ani nepokúsili veci zmeniť? Že sme ich ani nedokázali pomenovať pravým menom?

Keď sme sa my laici tešili, že Štefan Harabin skončil, bola to podľa vás oprávnená radosť?

Áno, Harabin, neutrálne povedané, bol polarizujúca osobnosť. Do situácie v súdnictve vnášal osobný náboj. Nezhody prerastali do konfliktov, ktoré neboli odborné, ale boli silno osobné, čo znemožňovalo akúkoľvek sebareflexiu. Je mimoriadne dôležité zdôrazniť, že jeho odchod z čela justície neznamená, že súdnictvo je v poriadku, to vôbec nie – je to iba predpoklad na to, aby sa veci mohli zlepšiť. Či sa skutočne zlepšia, je veľmi otvorené.

Do akej miery môže mať chudobný človek problém so spravodlivosťou preto, lebo nemá na advokáta?

Závisí to od typu sporu. Je pravda, existuje hranica, neviem, kde presne je, keď je vedenie nejakého sporu pre človeka bez príjmov a majetku takmer nemožné. Nemá peniaze, a teda ani schopnosť a vôľu viesť spor.

Ak ma nezákonne vyhodí firma, mám peniaze na prvú konzultáciu, som človek, ktorý zarábal povedzme 600 eur, viem, že spor bude trvať tak dva roky, už sa ma ten problém týka?

Nie. Ak ide o nezákonnú výpoveď, čo sa dá pomerne rýchlo určiť, tak vás advokát bude rád zastupovať, aj keď práve nebudete mať peniaze. To je typ sporu, ktorý sa dá vyhrať a pravdepodobne ani netreba ísť na súd. Ihneď po tom, ako advokát pošle bývalému zamestnávateľovi kvalifikovanú výzvu, firma sa radšej dohodne, akoby šla na súd. Spory, ktoré si bežní ľudia pre peniaze nemôžu dovoliť viesť, sú zväčša oveľa zložitejšie.

Je systém exekúcií spravodlivý?

Chýba slušná možnosť sa oddlžiť. Človek nezvláda splácať, donekonečna mu nabiehajú úroky a celé to ešte rastie o odmenu exekútora. Takto len vyháňame neplatičov do sivej ekonomiky. Ak systém pripustí, aby sa z malého dlhu, povedzme sto eur, stal pre človeka nesplatiteľný záväzok, dlžníci už prirodzene nemajú záujem s tým niečo robiť. Prečo by si hľadali prácu, ak im potom aj tak takmer celú výplatu zoberieme? Mali by sme dať ľuďom možnosť sa za férových podmienok oddlžiť, funkčný osobný konkurz by veľmi pomohol najmä sociálne slabším. Teraz je to nastavené tak, že ten, kto by súdne oddlženie naozaj potreboval, si to jednoducho nemôže dovoliť, nemá napríklad ani na odmenu pre konkurzného správcu.

Kauza Váhostavu nám okrem iného ukázala, ako nezrozumiteľne sú písané zákony. Ak si drobní veritelia čítali zákon o konkurze a reštrukturalizácii, museli si povedať, že si tu len jedni právnici nahrávajú robotu druhým.

Zákony sú naozaj písané nezrozumiteľne, dokonca aj pre nás právnikov. Ale aj tak si treba zvyknúť, že v dnešnom svete sa nemožno vyhnúť styku s právnikmi. Taká je realita. Vytvárať si ilúziu, že môžem podnikať bez toho, aby som raz za čas potreboval právnika, nie je správne. Žiadať, aby fungoval svet tak, aby sme nepotrebovali právnikov, je tiež ilúzia. Zlý obraz nás právnikov vo verejnosti však môže prameniť aj z toho, že sa často tvárime, akoby komplikovanosť a nezrozumiteľnosť boli cnosťami. Je to naopak, povinnosťou nás advokátov by malo byť vysvetľovať a komunikovať tak, aby nám ľudia rozumeli a mohli dôverovať.

Ale čo sa dá vysvetliť na tom, že niekto ti nezaplatí za odrobenú robotu a potom prejde právne čistý proces, po ktorom ti už ani nemusí zaplatiť?

Áno, to sa presne pri Váhostave stalo a konečne to verejne odhalilo žalostný stav úpravy reštrukturalizácií . V celom tom príbehu bol len jeden moment, keď proces vyzeral tak, ako by mala vyzerať skutočná reštrukturalizácia. Bolo to vtedy, keď všetci zúčastnení sedeli spolu a hľadali riešenie. Je len trpkou pointou, že chýbala správkyňa a v dôsledku politického tlaku tam bol premiér a ministri. Normálne je, aby veritelia spolu sedeli a rozhodovali, či dlžníkovi dovolia sa oddlžiť. Úroveň dôvery je však na Slovensku taká nízka, že správne nastavenie reštrukturalizácií je azda nedosiahnuteľný ideál. Stačí sa ísť pozrieť na hociktorú schôdzu vlastníkov bytov, ako dokážeme diskutovať a vychádzať si v ústrety. Je ťažké predpokladať, že sa na niečom veritelia a dlžník dohodnú.

Ale normálne, spravodlivé je, že ak sa veritelia a dlžníci nedohodnú, právo háji najmä záujmy veriteľa. Pri Váhostave to bolo naopak, malí veritelia sa mohli len prizerať, ako si Váhostav pretláča oddlženie.

Áno, je veľmi škodlivé, že súčasná úprava aj po prijatí Lex Váhostav tento problém rieši tak, že umožňuje dlžníkovi diktovať veriteľom podmienky. Kriticky však treba povedať, že chyba sa deje často už na začiatku, keď ľudia a firmy idú s vidinou veľkých obratov do zmluvných vzťahov, ktoré sú pre nich od začiatku nevýhodné. Potom sa dostávajú do situácií, v ktorých sú slabší a kde si dlžník vlastne robí, čo chce. Príbeh Váhostavu bol len vyvrcholením toho, čo sa tu dialo dlho. Reštrukturalizácia na Slovensku bola, je, a aj po zmenách v zákone bude komodita, ktorú si bude možno kúpiť.

Čo je obsahom tej komodity, aká služba?

Že nemusíte niesť žiadnu osobnú zodpovednosť za dlhy, ktoré ste vyrobili, vaša firma prežije a neprídete o majetky založené v bankách. Problém je, že tá služba nezabezpečí, aby z reštrukturalizácie vyšla nielen oddlžená, ale aj životaschopná firma, ktorá by bola užitočná pre jej veriteľov ako spoľahlivý partner. Reštrukturalizácia má byť o tom, že ak veritelia majú záujem zachrániť svojho obchodného partnera, tak mu ponúknu úľavy, aby im mohol byť v budúcnosti užitočný. Ale to má byť len výnimočná vec, normálna vec je predaj podniku cez konkurz. V Nemecku končia reštrukturalizáciou 2 percentá insolvencií, v Česku je jedno oddlženie na 5-tisíc konkurzov, u nás je to tretina. To je šialené.

Čiže v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici vznikol nový priemysel, ktorý na zákazku vyrába reštrukturalizácie?

Áno, taký, ktorý zabezpečí, že sa nemusia splácať záväzky.

Čo mal v tejto situácii urobiť minister spravodlivosti Borec?

Nemal dopustiť, aby sa zmeny robili bez akejkoľvek odbornej debaty o tom, čo vlastne očakávame od reštrukturalizácií a ako to zabezpečiť.

Nebol na to čas. Keď sa rozbehli politici, nebol už čas na debatu.

Mal tie veci oddeliť. Mal sa najprv vyriešiť akútny politický problém, ktorý politici legitímne riešia výnimočnými prostriedkami. No potom sa malo začať debatovať čo s reštrukturalizáciou. Miesto toho sa vytvoril v zákone narýchlo hybrid, ktorý bude v praxi fungovať ešte horšie ako doteraz. Ak nevieme narýchlo zabezpečiť, aby správcovia obhajovali záujmy veriteľov, mohli by sme napríklad na určitý čas obmedziť, prakticky zmraziť reštrukturalizácie. Šíri sa tu obrovský mýtus, že ak stopneme reštrukturalizácie, ľudia budú prichádzať o prácu. Nie, ľudia často prichádzajú o prácu pre nespravodlivé reštrukturalizácie. Ak by sme zajtra zákonom zmrazili reštrukturalizácie, nič zlé by sa nestalo a podnikateľskému prostrediu by to prospelo.

Ak by vaši klienti chceli ísť do boja, čo by ste im navrhli?

Problém je práve v tom, že pri reštrukturalizácii nemáš ako veriteľ veľa možností, ako sa brániť. Karty rozdáva dlžníkom menovaný a platený správca. Len čo sa súd nestotožní s tvojimi podaniami, je koniec. Schválená reštrukturalizácia zahladzuje aj osobnú zodpovednosť za závažné porušenia odbornej starostlivosti a škodu spôsobenú veriteľom. Aj preto sú reštrukturalizácie dlžníkmi také obľúbené. Ak súd konštantne podporuje správcu a správca je vlastne predĺžená ruka dlžníka, tak sa vlastne nič nemôže stať a všetko prejde tak, ako si dlžník naplánuje.

Urobila sudkyňa zákonné rozhodnutie, keď povolila reštrukturalizačný plán Váhostavu?

Rozhodnutie sudcu je konečné a zákonné. Ak by som povedal, že nie, tvrdil by som, že bolo dosiahnuté podvodom, čo si nemyslím. Podobných reštrukturalizácií bolo už mnoho, takže sa nijako nevybočilo z doterajšej praxe. Problém nie je primárne v súde, potrebujeme zásadnú zmenu pravidiel, nie riešiť tento jeden prípad. Kým budú reštrukturalizační správcovia platenými agentmi dlžníka, nemožno očakávať žiadny posun k lepšiemu.

V posledných mesiacoch sme videli, že bielych koňov už nerobia len bezdomovci či nejakí nájomní špecialisti na Cypre, ale aj na Slovensku licencovaní advokáti. Aké to je byť v jednej brandži s takými ľuďmi?

Ja osobne by som nevystupoval ako vlastník namiesto klienta, ktorý si nepraje, aby bola jeho identita zverejnená napríklad z dôvodu obchodovania so štátom. Pre mňa je to za hranicou, ale nechcem súdiť iných. My ako advokáti sme viazaní predpismi proti „praniu špinavých peňazí“, podľa ktorých musíme vždy identifikovať klienta, poznať povahu transakcií a pri rizikových obchodoch máme povinnosť zisťovať konečného užívateľa výhod obchodných spoločností. Nemôžem sa teda brániť, že som nevedel, o čo ide či aký je pôvod peňazí.

Je Borec dobrý minister?

Čakal som viac. Nemá dostatočnú politickú váhu, ani o ňu nezabojoval.

Sú tri skupiny ľudí, ktorých záujmy mohol Borec ako bývalý šéf advokátskej komory zastupovať: záujmy Smeru, záujmy advokátov a záujmy ľudí. Komu najviac pomohol?

Prijali sa zmeny v zákone o advokácii, ktoré sťažujú vstup na trh novým advokátom, čiže mnoho advokátov je so zmenami spokojných. Zvlášť nešťastný je ten zákon voči ženám. Po novom je možné brať si koncipientov až po troch rokoch advokátskej praxe, čo pre ženy znamená často významný problém. Či Borec pomohol politike Smeru v justícii? Neviem, čo je politika Smeru v justícii. Možno aj preto hľadali nestraníka.

Smer pomohol tomu, že Harabin už nie je šéfom súdnictva.

Áno, tam už bola elementárna zhoda naprieč celým spektrom. Celkom intuitívne by som očakával, že pri vláde Smeru sa udejú výraznejšie zmeny v oblasti ochrany spotrebiteľov. To sa aj naplnilo, žiaľ, ministerstvo viackrát zbytočne prenechalo iniciatívu vládnym poslancom, ktorí predkladali skôr nepodarené až absurdné ako užitočné návrhy. Dobré je, že ministerstvo pripravilo nové kódexy pre občianske spory a správne súdnictvo.

Spolu s vaším spoločníkom v kancelárii Andrejom Leontievom patríte medzi najcitovanejších advokátov v médiách. Prečo to robíte?

Uvedomili sme si, že našej klientele, a nielen zahraničnej, sa bude na Slovensku dariť, ak bude prostredie predvídateľné, ak tu budú platiť pravidlá a bude tu málo nepríjemných prekvapení. Oplatí sa nám to podporovať, lebo nás to živí. Okrem toho cítim zodpovednosť za to, kde žijeme. Niekedy som si myslel, že ak tu bude trhové prostredie a slobodné podnikanie, tak sa mnohé veci postupne zlepšia samy, no teraz si bolestne uvedomujem, že to tak nie je. A ani nemôže byť, kým štát a ním riadené spoločnosti budú v mnohých sférach podnikania vrátane našej kľúčovým, najlukratívnejším a výrazne najštedrejším klientom. To brutálne deformuje prostredie a doslova „vykrmuje“ hráčov, ktorí by vo voľnej súťaži neuspeli. Je smutné vidieť, ako štát rozhadzuje pri obstarávaniach a na druhej strane sám poskytuje svoje služby na veľmi nízkej úrovni. Ale chápem už aj nechuť niektorých kolegov z brandže vyjadrovať sa pre médiá. Mnohí novinári prídu často už s hotovým názorom a hľadajú advokáta, aby im to potvrdil. Alebo sa v médiách objavia vyjadrenia advokátov, ktoré sú novinárom zjavne nesprávne pochopené.

Za posledných 10 rokov sa novinári zlepšili alebo zhoršili?

Všeobecne sa nedá povedať, že by sa právne povedomie novinárov výrazne zvýšilo. Zlepšuje sa to, ale nie dramaticky. Pribudlo niekoľko mladých šikovných novinárov, ako napríklad Adam Valček, no na druhej strane často znova a znova tým istým žurnalistom vysvetľujeme tie isté veci.

V akých situáciách ste hrdý na to, že ste právnik, a kedy sa za to skôr hanbíte?

Som advokát, ktorý poskytuje právne služby, nemiešam to s biznisom, nemám sa tak prečo hanbiť. Necítim ani prehnanú hrdosť na advokátsky stav, pre mňa je to práca ako každá iná. Vedome sa snažím vyhýbať chorobe nášho stavu, ale aj iných takýchto výberových činností na Slovensku, ktoré trpia prehnaným vedomím vlastnej dôležitosti.

Keď ste končili školu v 90. rokoch, mali právnici vo verejnosti horšiu alebo lepšiu povesť ako teraz?

Teraz majú právnici horšiu povesť.

Čo sa stalo?

Možno vďaka obrazu, ktorý právo získalo angažovaním právnikov v politike. Vo vedení politických strán je vysoká početnosť ľudí s právnickým vzdelaním a nepopularita slovenských politických strán sa potom prenáša aj na obraz právnikov vo verejnosti. Súčasne sa právo ako súbor noriem extrémne zväčšuje a nesmierne komplikuje. Pre bežných ľudí nie je zrozumiteľné a necítia, že by plnilo svoje poslanie.

Často sa pripomína, že väčšina našich premiérov – Čarnogurský, Mečiar, Moravčík a Fico boli právnici. A za laikov ako Dzurinda a Radičová sa v tejto krajine dialo viac podnetných vecí.

Klienti mi hovoria, že niet väčšej katastrofy, ako keď dáš do exekutívnej funkcie právnika. Do určitej miery s tým súhlasím. V praxi naozaj vidíme, že v najvyšších výkonných funkciách vo firmách sú právnici výnimkou, hoci na nižších úrovniach je dostatok úspešných právnikov v manažérskych rolách. Máme špecifický druh myslenia, ktorý nás niekedy brzdí, neprimerane rámcuje naše uvažovanie. Neviem tú koreláciu úplne vysvetliť, ale je to zjavne tak. Vidím to aj na sebe. Právne myslenie sa mi páči, ale cítim, že byť dobrým manažérom je o niečom inom.

Ale štúdium práva sa považuje za istotu lukratívnej profesie, ktorá má blízko k veľkému biznisu.

V realite sa to mení. V 90. rokoch, keď som študoval ako člen početne silnej generácie Husákových detí, boli len dve právnické fakulty – v Bratislave a Košiciach. Dopyt po právnikoch v súkromnej sfére bol vysoký, a tak sme tam skoro všetci úspešne a radi skončili. Aj teraz si rodičia budúcich právnikov hovoria, že keď vyštuduješ školu, budeš isto dobre zarábať. No budú to mať ťažšie, množstvo absolventov je oveľa vyššie, ako dokáže trh absorbovať.

Ale stále platí, že štúdium práva je dobrá investícia.

Verejnosť môže ľahko získať prehnané predstavy o príjmoch právnikov v súkromnej sfére. Nassim Taleb v Čiernej labuti vysvetľuje, ako ten klam vzniká. Ľudia nepoznajú mnoho spisovateľov, ale vedia, že Rowlingová zarába milióny. Rozdiel je taký výrazný, že dokonca ovplyvňuje celkový priemer príjmov všetkých spisovateľov a celkom určite vplýva na predstavu spoločnosti o príjmoch spisovateľov. Ak je právo poskytované ako služba, takáto extrémna nerovnosť by vzniknúť nemala. V zásade mám k dispozícii len jasne ohraničený čas seba a svojich kolegov, ktorý môžeme venovať nejakej kauze. Môžeme si za ten čas nechať platiť špičkovo, pretože sa v niečom špecializujeme a môžeme tak zarobiť viac ako niekto, kto danú špecializáciu nemá. Ale nie desať či stonásobky. Samozrejme, niektorí právnici majú aj také príjmy. No potom je už jasné, že nerobia v prvom rade právo, ale biznis.

Ak je lákadlom štúdia práva možnosť dobre zarobiť, prirodzene to ovplyvňuje aj povahu záujemcov o vašu profesiu. Nebude tam zrejme veľa túžby po hľadaní spravodlivosti. Nečudo potom, že to celé končí takou zlou povesťou, ako majú právnici v našej spoločnosti.

Zlá povesť právnikov je z veľkej časti umelo živené klišé. Určite to nie je tak, že by právo na Slovensku lákalo principiálne bezškrupulóznych ľudí. Ale môže byť problém, že právo idú mnohokrát študovať ľudia, ktorých nič nebaví. Nemajú konkrétnu záľubu, nič, čo by ich napĺňalo, právo je pre nich taká dobrá zostatková možnosť. Akože nič nestratím, ak to vyštudujem. Študujú potom niečo, čo ich nebaví a na čo nemajú predpoklady. Potom sa stáva, že absolventi práva prídu na pohovor a nevedia sa vyjadrovať, hoci práca so slovom je základ pre prácu právnika. Títo ľudia sa potom ocitnú v nešťastnej situácii, že sa musia živiť niečím, čo vyštudovali, čo ich nebaví a na čo nemajú predpoklady. Sú potom prirodzene náchylnejší nechať sa korumpovať, hľadať spôsoby, ako si veci zjednodušiť. Pre spoločnosť je nebezpečné, ak sa z nich stanú ľudia s rozhodovacou právomocou.

Že nie sú dosť šikovní a šťastní na to, aby boli čestní?

Áno, verím, že miera korumpovateľnosti súvisí so sebaúctou človeka. Čím viac si vážiš sám seba, čím viac si hrdý na to, čo robíš a čo si dosiahol, tým ťažšie ťa niekto presvedčí, aby si zahodil svoje zásady. Tento typ sebaúcty však nemožno zamieňať s tým, keď niekto sám seba berie príliš vážne a vyžaduje, aby mu vzdávali úctu aj druhí. V tom sú dobrí aj úplatní ľudia.

Prečo si myslíme, že miera korumpovateľnosti právnikov je vyššia ako povedzme inžinierov? Tiež je to klišé?

Šanca robí zlodeja. Právnik sa pravdepodobnejšie ako technik dostane do situácie, keď ho niekto motivuje, aby korumpoval alebo sa nechal korumpovať. Neprijímam predstavu, že priemerný vyštudovaný právnik sa automaticky stáva náchylnejší na neférové správanie. Na druhej strane, myslím si, že naše právnické fakulty nedávajú dostatočný dôraz na vzdelávanie v etike profesie.

Myslíte priamo na výučbu etiky alebo na vzory, ktoré v škole mladí právnici vidia?

V súčasnosti je oveľa ľahšie právnickou fakultou len tak preplávať. Za našich čias napríklad po prvej veľkej štátnici končila aj tretina ľudí, dnes takmer každý doštuduje. Študenti pritom už na škole vidia, že sa s tým systémom dá nejako vybabrať, aj keď nedodržíš požiadavky. Vzorec správania, podľa ktorého môžeš dostať odmenu, hoci si si ju vlastne nezaslúžil, je základ nepoctivého správania. Našťastie, v posledných rokoch pribúdajú na školách znova pedagógovia, ktorí môžu byť vzormi. Ale bolo tu obdobie, že stará garda právnikov profesorov odchádzala a miesto nich neprichádzali osobnosti, ktoré by dokázali mladých inšpirovať.

Advokáti podobne ako lekári hovoria, že kým sa dostanú do praxe, dlhé roky len študujú alebo robia atestácie, respektíve si robia prax u už licencovaných advokátov za symbolický príjem. Koncipienti dokonca tvrdia, že je bežné, ak advokátom za prax platia, nie naopak. Je to výmysel?

Bohužiaľ, existujú aj disciplinárne rozhodnutia, ktoré existenciu takejto praxe potvrdili. Preto aj komora zaviedla princíp, že jeden advokát môže mať len troch koncipientov. Viem si predstaviť, že pre advokáta v malom meste môže byť problém uživiť jedného koncipienta. To však nemôže byť ospravedlnenie. Je to zneužitie situácie, že dopyt po koncipientskych miestach je veľký.

Ako dlho trvá koncipientovi, kým sa dostane k vlastnej kancelárii?

Na to, aby sa človek dokázal samostatne starať o klienta, potrebuje určite najmenej tri roky. Ak má byť niekto partner vo väčšej kancelárii, potrebuje aj desať a viac rokov praxe. Právo je uzavretý systém, a preto každý, kto je v ňom dlho, má prirodzenú výhodu. Málokedy sa tu prichádza so zásadnou inováciou, skúsenosti a znalosť systému sú kľúčové.

Ktorá právna kancelária vám napadne prvá, keď je reč o kvalite a výchove koncipientov?

Allen & Overy.

Akí sú koncipienti?

Stretávame sa s tým, že niektorí uchádzači majú prerastené ego a nedokážu to zmeniť. Nedokážu pochopiť, že právo nie je len ustavičná hra na nejakú rolu. Právnik v očiach verejnosti je ten, kto príde do pojednávacej miestnosti a tam hrá to svoje divadlo, a niektorí mladí koncipienti potom hrajú aj v živote. Aj medzi študentmi silnie pocit, že potrebujú rýchlo zarobiť s čo najmenším nasadením, nie je dôležité, či ich právo baví, málokedy vidno naozajstný zápal pre disciplínu. Takým sa snažíme vyhnúť. Ale stáva sa, že aj veľmi mladí koncipienti dokážu prijať, čo ich učíme, a veľmi rýchlo nás inšpirujú, keď nám ukážu riešenia, ktoré už pre rutinu nevidíme.