Denník N

O slobode, a hlavne o slobode

Román Továreň na bábiky britskej spisovateľky Elizabeth Macnealovej nás vovedie do viktoriánskeho Londýna polovice 19. storočia medzi maliarov Preraffaelistického bratstva. Dosýta sa v ňom však nadýchame nielen vône terpentínu a ľanového oleja, ale s hlavnou hrdinkou Iris prežijeme aj prvé opojné dotyky so slobodou.

Ťažko vysvetliť obsah slova sloboda niekomu, kto ju nikdy nezažil, kto ju nezacítil, neochutnal z nej. Keď sú pre človeka jedinou náplňou života i sveta len štyri ponuré steny a neustála práca od svitu do tmy. Keď ste takmer niečím majetkom. Keď nádychu nebráni len prostredie, ale aj vlastné hlboko zakorenené hranice, ktoré sa nedajú prekročiť.

No ak sa to raz predsa len stane, je to, ako keď nevidiaci náhle uvidí svet, ako keď nepočujúcemu vniknú do zvukovodu prvé lahodné tóny a rozochvejú blanku bubienka i celé ústrojenstvo vnútorného ucha.

Človek má odrazu čo robiť, aby ťarchu náhlej slobody uniesol, aby sa mu pod ňou nepodlomili kolená.

O slobode, a predovšetkým o slobode je aj debutový román britskej spisovateľky a keramikárky Elizabeth Macnealovej Továreň na bábiky.

Tento bestseller sa v roku 2019 objavil aj v slovenskom preklade Miriam Ghaniovej vďaka vydavateľstvu Albatros, ktoré ho vydalo pod značkou Lindeni.

Život v korzete, ktorý bráni slobodnému pohybu i dýchaniu

Elizabeth Macnelaová zasadila dej svojho románu do viktoriánskeho Londýna. Píše sa rok 1850 a hlavné mesto Veľkej Británie sa pripravuje na mimoriadnu udalosť – v Hyde Parku sa má čoskoro otvoriť Veľká výstava. Prípravami na ňu žijú nielen výtvarníci vo svojich početných ateliéroch, ale aj čudácky Silas Reed túžiaci po uznaní a vlastnom múzeu, v ktorom by vystavil svoje kuriozity – preparované zvieratá.

Silas neverí pokroku. Odmieta ho. Najradšej by zakonzervoval čas, tak ako to robí aj so svojimi preparátmi. Berie im život, no sám pred sebou sa obhajuje, že im za to ponúka večnosť.

Veľká výstava sa však nijako nedotýka sestier Whittleových – Iris a Rose –, ktoré pracujú v malej manufaktúre pani Salterovej, kde vyrábajú a predávajú porcelánové bábiky. Jedna ich maľuje, druhá pre ne šije šaty.

V pochmúrnych priestoroch obchodu žijú ako odsúdené na doživotie. Každá so svojím hendikepom: Iris so zdeformovanou kľúčnou kosťou, Rose s tvárou hlboko poznačenou jazvami po kiahňach. Akoby pre ne ani neexistoval svet za oknami.

Dobrovoľne zviazané nielen konvenciami a prísnymi rodičmi, ktorým odovzdávajú celý svoj zárobok, ale aj krutou šéfkou, ktorá sa na nich slovne i fyzicky vyvršuje. Tak si tu žijú. Ako v korzete, ktorý bráni slobodnému pohybu i dýchaniu.

Iris však predsa len zacíti závan slobody a uvedomí si, že je možné, že celý zvyšok jej života sa nemusí odohrávať v zatuchnutom obchode s neživými bábikami. Ten pocit vytryskne z jej štetca, ktorý je síce nástrojom jej zotročenia, no zároveň aj strelkou kompasu, ktorá jej ukáže cestu k oslobodeniu. Farebná stopa, ktorú za sebou zanecháva sobolí vlas, sa totiž nemusí končiť len na tvárach porcelánových mŕtvoliek. Je tu aj čistý papier. A dokonca – plátno!

Vernosť pravde

V polovici 19. storočia sa v Londýne sformovala voľná skupina maliarov, ktorá sama seba nazvala Preraffaelistickým bratstvom. Založili ho mladí študenti výtvarného umenia ako protest proti spôsobu výučby na Kráľovskej akadémii.

Boli presvedčení, že skutočné umenie sa tvorilo v 15. storočí ešte pred Raffaellom Santim, ktorého vyhlásili za vzorový príklad neautentickej maľby. Ich tvorba sa stretla s veľkým odporom, až kým sa ich v roku 1851 verejne nezastal kritik a spisovateľ John Ruskin.

V texte, ktorý sa prirodzene vplietol aj na stránky románu Továreň na bábiky, o nich píše: „Chcú maľovať to, čo vidia, alebo to, ako sa podľa nich skutočne odohrala scéna, ktorú sa rozhodli stvárniť, bez ohľadu na akékoľvek konvenčné pravidlá maliarskeho umenia.“

Do Preraffaelistického bratstva patrili napríklad William Holman Hunt, John Everett Millais či Dante Gabriel Rossetti, ktorí sú zároveň aj postavami románového príbehu.

Popri skutočných historických postavách sa však do Macnealovej románu zamiešali aj fiktívne postavy: okrem Silasa Reeda a mladého chlapca Albieho, ktorý tohto čudáka zásobuje mrcinami, sa tu vyskytne aj preraffaelistický maliar Louis Frost. Ten si vyhliadne Iris ako svoju modelku pre pripravované plátno Uväznenie Guigemarovej kráľovnej, s ktorým sa rozhodol dobyť Veľkú výstavu.

Práve vďaka Louisovi sa pred Iris otvorí možnosť slobodného nádychu. Zradí síce svoju zaťatú a životom trýznenú sestru a sklame aj svojich skostnatených rodičov, no možnosť dostávať plat za pózovanie a k tomu ešte aj lekcie maľby od skutočného študovaného maliara – taká možnosť sa predsa len tak nezahadzuje. Navyše, z čisto profesionálneho vzťahu sa pomerne rýchlo (no celkom prirodzene) stane čosi viac.

Život je hrozný. Neprichádza

Taký je nápis na maľbe Uväznenie Guigemarovej kráľovnej, na ktorom Louis Frost zvečnil podobu Iris Whittleovej. Život je hrozný, keď neprichádza oslobodenie či osloboditeľ, ale žitie je hrozné aj vtedy, keď neprichádza život sám. Napríklad aj na maliarske plátna.

Iris je totiž veľmi pozornou žiačkou a na rozdiel od preraffaelistických súputníkov, v ktorých kruhu sa pohybuje, nepotrebuje ako predobrazy živých tvorov ich vypchaté atrapy. Život drobného vtáčika dokáže zachytiť v jeho priebehu, zvečniť ho a pritom neukončiť.

Podobne sa zhostila aj svojej novej úlohy, na tú dobu veľmi neobvyklej – úlohy emancipovanej a slobodnej ženy. Povzbudená slobodnými názormi Louisa a jeho prera­f­faelistických spolubratov zhodila korzet a rozpustila si vlasy, podobne ako to pred ňou urobila aj modelka a maliarka Lizzie Siddallová (Millais ju zvečnil na slávnom obraze Ofélia).

Nezanedbateľná je v príbehu Továrne na bábiky aj postava Albieho. V ústach mu zostal jediný zub a jeho najväčšou túžbou je našetriť si na zubnú protézu. Spolu so svojou sestrou žije v páchnucom nevestinci, a keď má jeho sestra kunčafta, ticho leží pod posteľou a predstavuje si, že sa plaví na čajovom kliperi, ktorý sa hojdá na rozbúrenom mori.

Tam, pod posteľ, ho uväznila spoločnosť, od ktorej sa mu v živote nedostalo lepšej príležitosti, ako zbierať po uliciach zdochliny.

A napokon – aká je úloha Silasa Reeda, čudáka, ktorý v pivnici vypcháva malé myšky a potom ich ukladá na poličku v zvláštnych oblekoch?

Osudným sa mu stane náhodné stretnutie s Iris a Albiem v uliciach Londýna. Jej podobizeň sa mu doslova vypáli do sietnice a od tej chvíle nemá ani chvíľku pokoja, hoci Iris si nezapamätala ani jeho meno, ani to letmé stretnutie.

Za všetko si môžu samy!

Príbeh oslobodenia a krehkej lásky sa ľahko môže zmeniť na drámu, v ktorej ide o holý život. Postupne, ako čoraz viac a viac prenikáme do temného Silasovho sveta, pochopíme, že nejde o nejakého neškodného čudáka, ale o šialenca, ktorý nie je schopný ovládať svoje túžby a ktorý navyše ľahko podlieha posadnutosti, takže vlastne je aj spoločensky nebezpečný.

Rozvíjajúca sa posadnutosť Iris však nie je prvým podobným prípadom v Silasovom živote. Už ako mladý prežil trpké sklamanie z nešťastnej lásky. Žena, ktorú miloval, sa volala Flick. Poznačený neľahkým detstvom mimoriadne ťažko znáša nielen odmietanie, ale aj výsmech. A zdá sa, že napokon má problém so ženami ako takými. Že v jeho hlave sa konfrontujú predstavy s realitou, no, žiaľ, predstavy prežíva intenzívnejšie ako prítomný (a skutočný) okamih.

A tak si neustále opakuje svoje litánie: „Kiežby k nemu Iris prišla. Kiežby za ním bola prišla, keď ju pozval do svojho obchodu, keď ju poprosil, aby prišla na výstavu. Všetko mohlo dopadnúť inak. Kiežby si ho Flick nebola doberala, ale kráčala po jeho boku a držala ho za ruku. Chcel sa s ňou len priateliť. Za všetko si môžu samy.“

Román Elizabeth Mac­nealovej Továreň na bábiky má viacero rovín. Je to príbeh lásky, je to dramatický triler, ale aj obraz slobody, ktorú si človek môže a musí vybojovať len sám. Ak dostane príležitosť. A ak má pri tom aspoň trochu šťastia.

Teraz najčítanejšie