Denník N

Terapeut nepracuje štýlom „vy ste dieťa pokazili a ja vám ho opravím“, hovorí psychologička

Psychologička Jana Ashford. Foto N - Vladimír Šimíček
Psychologička Jana Ashford. Foto N – Vladimír Šimíček

Nepochybuje, že rodičia robia vždy najlepšie, ako vedia. „Lenže niekedy nemajú potrebnú kapacitu, sú preťažení či majú iné problémy, ktoré im znemožňujú robiť to tak, aby to naozaj bolo pre dieťa najlepšie,“ hovorí psychologička Jana Ashford.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • prečo dnes pozorujeme nárast úzkostí,
  • čo môže byť ich príčinou u dospelých a detí,
  • ako ovplyvňujú úzkosť sociálne siete,
  • prečo je rizikovým vekom štyridsiatka,
  • ako môže rodič pomôcť úzkostnému dieťaťu
  • a či sa dá z úzkosti úplne vyliečiť.

Často sa na vás obracajú ľudia, ktorých trápi úzkosť?

Je ich dosť. Odhadujem, že tvoria minimálne polovicu z mojej klientely. Som v praxi 12 rokov, takže to ešte nemôžem porovnať prierezovo, no aj keď si pozerám štatistiky, vidím, že úzkostí je dnes o čosi viac, ako to bolo kedysi.

S čím to podľa vás súvisí?

Na jednej strane to môže znamenať, že dnes máme väčšie psychologické povedomie ako kedysi. Ľudia si viac uvedomujú, že majú svoje vnútorné prežívanie, ktoré má istú kvalitu, to znamená, že sa tým viac zaoberajú, a teda aj viac riešia úzkosti.

No nárast úzkostí podľa mňa súvisí hlavne s dnešnou dobou, ktorá kladie na ľudí veľké nároky a požiadavky. Je tu obrovský tlak na výkon, cítime, že musíme byť vo všetkom super.

Sčasti je to aj pozostatok výchovy, ktorú zažila ešte aj naša generácia. Boli sme vychovávaní k tomu, že hodnotu máme len vtedy, keď podávame dobrý výkon – v škole, v práci, doma. Jednoducho to máme v sebe zapísané.

A keď to nespĺňame, cítime úzkosť?

Áno. Ľudia, ktorí sú zameraní na výkon, sa môžu ľahko dostávať do situácií, keď sa cítia nekomfortne. Napríklad keď sa od nich niečo očakáva a oni tomu nemôžu prísť na koreň, boja sa, že zlyhajú, a môže im z toho byť úzko. Prežívajú to veľmi intenzívne, lebo je to naviazané na tú spomínanú hodnotu.

Pod nárast úzkostí sa však môže podpísať aj dianie v spoločnosti, ktoré nás oberá o pocit bezpečia. Ľudia dnes často nemajú pocit, že by vo svete vládla spravodlivosť a férovosť. Ešte intenzívnejšie to vnímajú tí, ktorí navyše zápasia s existenčnými problémami, nevedia, či budú alebo nebudú mať prácu, či budú mať z čoho žiť. V poslednom čase k pocitu neistoty prispievajú aj klimatické zmeny, všetci si začíname viac uvedomovať hrozby pre našu budúcnosť a mnohí sa z toho cítia úzkostne.

Strach je jednou z najdôležitejších emócií, ktorá nám pomáha prežiť. V čom je úzkosť iná a prečo nám, naopak, škodí?

Úzkosť je v prvom rade ťažšie uchopiteľná, viac vágna a rozmazaná. To znamená, že ľudia ju koľkokrát ani nevedia pomenovať, netušia, čomu majú svoje nepríjemné pocity pripísať, nedokážu ich vysvetliť. Strach je v porovnaní s úzkosťou ľahšie znesiteľný, pretože ho viem identifikovať, napríklad: „Bojím sa, lebo ma čaká vyšetrenie u lekára.“

Pri úzkosti ide skôr o všeobjímajúci a všadeprítomný pocit, ktorý sa objavuje na pozadí každého prežívania. Často príde vtedy, keď sa chvíľu nič výrazné nedeje, človek je len sám so sebou a zrazu sa objaví úzkosť. Je to veľmi nepríjemný pocit, ktorý mu môže aj brániť spať alebo normálne fungovať. Niektorí ľudia sú aj vo fyzickom napätí, stále cítia napätý žalúdok alebo napätie svalov. Prípadne cítia búšenie srdca, návaly tepla, pocity závrate, tŕpnutie rúk, majú pocit, že sa nevedia dobre nadýchnuť, a rôzne iné fyzické prejavy.

Zvykneme úzkosť napríklad v porovnaní s depresiou aj viac podceňovať?

Myslím si, že áno. Jedným z dôvodov môže byť aj to, že s úzkosťou má skúsenosť tak veľa ľudí, preto nám pripadá ako niečo menej závažné.

Stretávam sa s tým, že rodičia hovoria: „A my sme si mysleli, že z toho len vyrastie.“ Nebrali to ako problém, až kým im učiteľka nepovedala, že dieťa v škole vôbec nerozpráva.

Podceňuje sa to aj u dospelých. Koľkokrát až v terapii dokážu povedať: „Veď ja som sa celý ten čas cítil napätý a až teraz konečne mávam chvíle, keď to necítim.“ Dovtedy nikomu ani nedokázali poriadne vysvetliť, čo vlastne cítia.

Sú takí ľudia, ktorí sa necítia dobre a pritom im „objektívne nič nie je“, označovaní aj za hypochondrov?

Stáva sa to. A pritom tie pocity skutočne zažívajú, nevymýšľajú si ich. Len si myslia, že je za tým nejaká príčina fyzického charakteru. A ono to dáva aj logiku. Pretože keď je človek v napätí, má stuhnuté svaly a zlé držanie tela, to znamená, že reálne ho z toho môže začať bolieť chrbát. Čiže to prežívanie je skutočné, len príčina je iná, ako by čakali.

Akých ľudí častejšie postihuje úzkosť?

Viac trápi ženy ako mužov a ak sa pozrieme na štatistiky, výskyt klinickej formy do určitého bodu stúpa s pribúdajúcim vekom. Vrcholí okolo štyridsiatky a od päťdesiatky postupne mierne klesá.

Prečo tá štyridsiatka?

Možno to súvisí s tým, že práve v tomto veku majú ľudia často najviac naložené – majú deti, o ktoré sa starajú, majú starších rodičov, o ktorých sa už tiež treba viac starať, pracovne sú často na vrchole a majú veľa ďalších povinností či starostí. U niektorých sa už môžu objavovať aj zdravotné ťažkosti a začínajú si uvedomovať starnutie.

Keď úzkosťou trpíme už v detstve, znamená to, že sa môže znova objaviť v dospelosti?

Do veľkej miery áno. Okolo 40 percent úzkostí je totiž podmienených geneticky. Keď mám úzkostnejší temperament a som úzkostná už ako dieťa, je veľká šanca, že budem trpieť úzkosťou aj ako dospelá, akurát už bude mať inú formu.

Samozrejme, platí to za predpokladu, že s tým nič zásadné neurobím. Ak rodičia vyhľadajú pre dieťa odbornú pomoc, prípadne ak mu dokážu pomôcť aj sami, potom sa úzkosť dá zmierniť a v dospelosti už nemusí mať prejavy klinickej poruchy. No istý sklon k väčšej úzkostnosti tam pravdepodobne zostane.

Čo by malo byť signálom pre rodičov, že to, ako dieťa prežíva niektoré situácie, už nie je v poriadku?

Nie je v poriadku, ak je tým dieťa veľmi zaťažené – nevie spať, často sa sťažuje, že sa bojí, je mu až fyzicky zle, v škole nedokáže jesť alebo ísť na záchod.

Ďalším prejavom sú sociálne úzkosti, keď sa dieťa nedokáže rozprávať s cudzími, nevie si nájsť kamarátov, je veľmi ustráchané a utiahnuté. Rodičia si môžu všimnúť aj výkonovú úzkosť, keď dieťa veľmi intenzívne prežíva, že bude mať nejaké skúšanie, ráno ho z toho bolí žalúdok a nechce ísť do školy. To už naozaj nie je v poriadku.

Môže sa tiež stať, že matka prenáša svoju úzkosť na dieťa?

Áno, pretože či chceme alebo nie, dieťaťu stále komunikujeme aj svoj postoj k svetu. A keď mu rodič signalizuje, že svet nie je bezpečné miesto, že treba byť stále ostražitý a očakávať niečo zlé, potom sa tie obavy prenesú aj na dieťa. Či už cez neverbálnu komunikáciu, cez naše správanie, cez to, čo dieťaťu hovoríme, no svoj podiel má aj genetická zložka.

Nechcem však, aby to vyznelo tak, že úzkostné matky môžu za to, že prenášajú svoju úzkosť na dieťa. Keď dieťa trpí úzkosťou, nemôžeme hneď usudzovať, že určite má úzkostnú matku. A keby to tak aj bolo, tá matka to nikdy nerobí zámerne, ten prenos vždy prebieha nechtiac.

Okrem toho platí, že úzkostná matka je citlivejšia na prejavy úzkosti u dieťaťa a skôr dokáže spozorovať, že niečo nie je v poriadku. A tiež má väčšiu snahu mu pomôcť – či už sama, alebo s pomocou odborníkov.

Môžu to teda rodičia zvládnuť aj sami? Ako vedia dieťaťu pomôcť?

Jednak vlastným postojom. Keď sa dieťa večer bojí a rodičia idú za ním, mali by sa snažiť byť v čo najpokojnejšom stave, aby mohli ten pokoj preniesť aj na dieťa. Dieťa reaguje cez zrkadliace neuróny, takže pokoj rodiča nutne upokojí aj dieťa.

Ďalšou stratégiou je hovoriť s deťmi o tom, čo ich trápi. Znie to veľmi jednoducho a je to presne to, čo väčšina rodičov robí celkom prirodzene. Napríklad ak sa dieťa bojí, že sa im môže niekto vlámať do domu, rodič mu vymenuje všetky prekážky, ktoré by mu v tom zabránili, a ubezpečí dieťa, že sa to určite nemôže stať.

Rodičia sa tiež môžu pod vedením terapeuta naučiť, ako robiť s deťmi dychové cvičenia, relaxácie pred spaním, rôzne upokojujúce techniky, ktoré môžu deti používať aj v škole. Každý rodič najlepšie pozná svoje dieťa, čiže najlepšie vie aj to, čo môže uňho zabrať.

Psychologička Jana Ashford. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako sa prejavuje úzkosť v puberte?

Ešte síce nemáme seriózne výskumy, ktoré by to potvrdzovali, ale na základe svojich skúseností vidím, že u tínedžerov vo veľkej miere prispievajú k zvýšeniu úzkosti sociálne siete. Často sa porovnávajú s rovesníkmi alebo aj s mladými internetovými celebritami a potom majú pocit, že nie sú takí dobrí, krásni alebo úspešní.

Tínedžeri sú extrémne citliví aj na to, ako ich vnímajú druhí, lebo ich sebaidentita ešte nie je úplne usadená. Niekedy až úzkostne sledujú, koľko majú sledovateľov, ako iní reagujú na ich statusy a fotky. Výraznou mierou to prispieva k tomu, ako sa cítia.

Ako potom môže rodič pomôcť tínedžerovi, ktorý si každú minútu kontroluje lajky pod statusom?

Nie je to ľahké. A pritom to neplatí len pre tínedžerov, ale aj pre mnohých dospelých. Poznám aj takých, ktorí si sami uvedomili, že im to nerobí dobre, a cielene obmedzili používanie sociálnych sietí. Pomohlo im to a cítili sa lepšie.

Niekedy naozaj má zmysel, aby rodičia začali regulovať to, ako často sú deti na sociálnej sieti. Lenže na tínedžerov už majú rodičia malý dosah, oveľa viac ich ovplyvňujú názory rovesníkov. Rodič sa môže akokoľvek snažiť presviedčať syna, že je skvelý a že ho má aj tak rád, ale keď mu nikto nedá lajk pod fotku, má to naňho oveľa väčší dopad.

Samozrejme, neznamená to, že by to rodičia mali vzdať. Stále by mali dieťaťu vysielať bezpodmienečné prijatie a presviedčať ho, že nezáleží na tom, ako má nastajlovaný účes, čo má oblečené alebo či sa mu niečo, čo robil, naozaj podarilo. No zároveň by mu mali zdôrazňovať, že nie je najdôležitejšie mať skvelý výkon, ale je dôležité byť kamarátsky, pomáhať druhým a mať dobré vzťahy, mať sa rád, čiže mať kvalitný život, no iným spôsobom. To znamená, postupne uberať váhu tomu, čo spôsobuje úzkosť, a prelievať ju na to, čo prináša stabilitu a pokoj.

Niekedy si už s úzkosťou sami neporadíme a musíme vyhľadať odborníka. Ako vyzerá terapia úzkosti?

Existuje veľa rôznych psychoterapeutických škôl a prístupov, čiže aj každá terapia môže vyzerať trochu inak. Ja sama mám dobrú skúsenosť s tým, keď sa pracuje zároveň so symptómami aj s príčinou. Ľudia väčšinou prichádzajú na terapiu v stave, keď sú destabilizovaní, veľmi zúskostnení a keby sme hneď začali intenzívne pátrať po tom, kde v detstve to celé vzniklo, rozbilo by ich to.

Podľa mňa je lepšie začať stabilizáciou, aby cítili, že nad tým majú určitú moc, vedia s tým sami niečo urobiť. Pracovať so symptómom pre mňa znamená naučiť ľudí stabilizačné a dychové cvičenia, krátke a jednoduché techniky, ktoré môžu sami hocikedy robiť a dostať tak svoje prežívanie aspoň čiastočne pod kontrolu.

A keď už sú trochu stabilizovaní, vtedy má vždy zmysel pátrať po príčinách. Každý človek zažil v živote niečo ťažké, s čím sa v tej chvíli pravdepodobne nevedel celkom vyrovnať – buď nemal podporu iných, alebo toho naňho bolo priveľa. Keď sa o tom spolu rozprávame a keď to spracúvame, človeku sa začne postupne uľavovať aj na tej hlbšej úrovni.

Keď sa potom s klientmi vraciate do ich detstva, čo najčastejšie patrí medzi spúšťače úzkosti?

Nedá sa to úplne zovšeobecniť, no v anamnéze sa často stretávame s niečím ťažkým ako napríklad zlé vzťahy v rodine, deficit rodičovskej vrelosti a záujmu, alkohol u rodiča, šikana zo strany súrodencov alebo spolužiakov. U ľudí, ktorí majú vo svojom temperamente citlivosť a zraniteľnosť, to môže prerásť do výraznejších úzkostí, fóbií alebo panických atakov. No ako som už spomínala, svoju rolu zohráva aj genetika.

Človek trpiaci úzkosťou často vyhľadá odbornú pomoc až niekoľko rokov od prvého záchvatu. Je už potom aj menšia šanca dostať úzkosť pod kontrolu?

Vždy platí, že čím skôr sa nejaký problém začne riešiť, tým viac sa s tým dá urobiť. No tiež platí, že keď je niekto dospelý, vývin mozgu a ďalšie zmeny už nie sú také dramatické. Aj preto tá terapia nemusí byť výrazne odlišná, ak k nám človek príde po roku alebo po siedmich rokoch od prvej skúsenosti s úzkosťou. Ten postup bude v podstate rovnaký.

Je však škoda, aby niekto zbytočne tak dlho trpel. Keď sa ľuďom po terapii uľaví, často si spätne hovoria, aká je to škoda, že neprišli skôr. Sami si uvedomujú, že by si tým ušetrili kopec trápenia.

Ktoré signály by nás mali upozorniť na to, že by sme už nemali bojovať sami a radšej by sme mali vyhľadať psychológa či psychiatra?

Každý má túto hranicu nastavenú inde. Niekto ide do terapie už vtedy, keď zažíva veci, ktoré ho len zľahka obťažujú. Iný zase čaká, až kým mu niekto povie, že by už možno mal užívať lieky, alebo keď ho na psychologické vyšetrenie pošle všeobecný lekár.

No v niektorých prípadoch sú tie symptómy už naozaj neúnosné a človek zažíva ťažké panické ataky. Často ide o ľudí, ktorí nevedia o terapii alebo o nej majú skreslené predstavy, myslia si, že to nie je nič pre nich. Môžu to byť aj ľudia, ktorí sú nastavení byť stále silní a zvládať všetko sami. Nie sú zvyknutí hľadať pomoc u iných. Práve takí zvyčajne prichádzajú až neskôr, keď sa už problém vlečie dlhší čas.

Začnú to niektorí riešiť povedzme aj potom, keď vidia, že sa niekto zo známych ľudí priznal, že bojoval alebo bojuje s úzkosťou?

Áno, na mnohých to môže mať výrazný vplyv. Vďaka médiám a sociálnym sieťam dnes máme veľmi ľahký prístup k životom druhých a chtiac či nechtiac sa s nimi porovnávame, často si pritom hovoríme, aký super život majú celebrity. A keď sa potom dozvieme, že ich trápia rovnaké problémy ako nás, to naše vnímanie sa akoby normalizuje. Hovoríme si: „Fíha, to, čo prežívam ja, prežíva aj niekto iný!“ A hoci sme to dovtedy vnímali ako niečo zahanbujúce, keď vidíme, že ten známy človek o tom verejne rozpráva, môžeme si zrazu uvedomiť, že v tom nie sme sami a že to vôbec nie je hanba. Okrem toho, tí známi ľudia o tom zväčša začnú hovoriť až vtedy, keď už majú za sebou časť terapie a cítia sa lepšie. Je to pre nás pozitívna správa, že sa s tým dá niečo robiť a môže to dobre dopadnúť.

Dá sa z úzkosti úplne vyliečiť?

Neviem, či by som použila výraz „vyliečiť“. Keď si pod tým predstavíme to, že je niekto úzkostný a zrazu už nebude prežívať žiadnu úzkosť, to asi ani nie je možné. No úzkosť sa dá veľmi výrazne zmierniť, teda dajú sa vyliečiť jej najvýraznejšie prejavy. Napríklad pri terapii panických atakov sa dá dospieť do štádia, keď ich už človek vôbec nebude mať.

Jana Ashford. Foto N – Vladimír Šimíček

Na polici vedľa nás sú hračky. Sú súčasťou terapie s deťmi?

Áno. Terapia s deťmi sa veľmi líši od terapie s dospelými. Čím menšie sú deti, tým viac je to o hre, aktívnom aj symbolickom vyjadrovaní, no tiež o spolupráci s rodičmi.

Aj keď, pri niektorých deťoch zisťujem, že sa vlastne ani nevedia hrať. Mám pocit, že sa oveľa ľahšie nudia a typy aktivít, ktoré by ich kedysi bavili, ich už nebavia. Z počítačových hier sú zvyknuté na extrémne silné podnety a na vyššiu úroveň fyziologického nabudenia, takže „obyčajné“ hranie s hračkami alebo kreslenie už pre ne nie je dostatočne atraktívne.

Aj od rodičov často počúvam, že sa deti nevedia hrať a keď nemajú telefón alebo tablet, tak nevedia, čo so sebou. Nebaví ich hrať sa s hračkami, ktoré majú, ani si nevedia vymyslieť, čo iné by ich bavilo robiť. Pre mňa je aj potom ťažšie také deti motivovať k spolupráci.

Nemajú niekedy rodičia obavu zobrať dieťa k psychológovi, aby nevyšlo najavo, že za ťažkosti svojich detí vlastne môžu oni sami?

Niektorí sa naozaj boja, že budú konfrontovaní s tým, že niečo nerobia dobre. A to sa naozaj môže niekedy stať. No ja sa na to snažím pozerať tak, že rodičia vždy robia najlepšie, ako vedia. Vedome a dobrovoľne by sa vždy rozhodli pre dobro svojho dieťaťa. Lenže niekedy nemajú potrebnú kapacitu, sú preťažení alebo majú iné problémy, ktoré im znemožňujú robiť to tak, aby to naozaj bolo pre dieťa najlepšie.

Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sme sa ako odborníci vždy pozerali na dobrý úmysel rodiča. Ja sa vždy snažím zapájať rodičov aj do terapie, nerobím to štýlom: „Vy ste dieťa pokazili a ja vám ho opravím“. To je, samozrejme, hlúposť.

Rodičia svoje dieťa poznajú najlepšie, potrebujem ich na to, aby sme mu vedeli spolu pomôcť. A je úžasné, keď veľkú časť práce pod mojím vedením urobí práve rodič. Dáva mu to kompetenciu a pocit, že je dobrý rodič, aj keď možno nie všetko zvládol ideálne.

Prevenciou vzniku úzkosti u detí je stabilita a dobré vzťahy v rodine. No nie vždy to vyjde. Majú potom rodičia tajiť pred deťmi konflikty, alebo je lepšie hovoriť s nimi o všetkom otvorene?

Zahraniční lektori rodinnej terapie nás vždy vedú k tomu, že keď sa v rodine niečo deje, musíme byť otvorení a nemáme to pred dieťaťom zatajovať. A pritom v našej kultúre sa presadzuje skôr opačný prístup – „len aby sme dieťa ničím nezaťažovali“, „radšej mu to nepovieme“, „povieme mu to až potom“. No práve to často vedie k úzkosti. Deti cítia, že sa niečo deje, ale keďže nevedia čo, sú z toho veľmi nervózne.

Samozrejme, hlavne menšie deti by sme mali vždy chrániť pred tým, pred čím ich uchrániť môžeme. No pokiaľ ide o niečo, čoho dosah aspoň čiastočne cítia, mali by sme o tom s nimi hovoriť.

Vy ste vyštudovali psychológiu nielen na FF UK v Bratislave, ale aj v Holandsku. V čom je ich prístup pri liečbe úzkosti iný ako ten náš?

Keď som išla prvýkrát na celoeurópsku psychoterapeutickú konferenciu, veľmi ma potešilo, keď som videla, že v mnohých krajinách je ten prístup veľmi podobný ako u nás. Samozrejme, sú tam isté kultúrne rozdiely, ale inak sa na to pozeráme podobne. Kým Holanďania sú viac vecní, rázni a pri terapii rýchlo idú na vec, my sme opatrnejší a klientov dlhšie stabilizujeme. No v zásade sa aj u nich terapia robí veľmi podobne ako u nás.

Aj v Holandsku je dnes veľkou témou úzkosť?

Áno, myslím si, že sa to týka všetkých rozvinutejších krajín sveta, nárast úzkosti intenzívnejšie cítiť v Európe aj v USA. Svoju rolu tu zrejme zohráva aj náš životný štýl. Trochu iné je to v krajinách, kde sa ľudia musia ešte stále fyzicky hýbať, sú viac v kontakte s reálnym svetom, napríklad obrábajú pôdu a viac pracujú manuálne – to všetko môže fungovať ako istý spôsob vyventilovania napätia.

Naopak, my už máme tých možností vyventilovania menej. V práci mnohí stále sedíme, valí sa na nás množstvo informácií, nemáme pritom čas ich spracovať, lebo ideme z činnosti do činnosti a medzitým telefonujeme, odpovedáme na emaily… Nemáme tak šancu dostať sa do kontaktu sami so sebou a takpovediac predýchať to, čo sa okolo nás deje.

Jana Ashford (41)

Psychologička a psychoterapeutka. Vyštudovala psychológiu na FF UK v Bratislave a psychológiu zdravia v Holandsku. Pracovala vo výskume na univerzite v Holandsku. Od roku 2008 sa venuje poradenstvu a psychoterapii v ALMA Centre v Bratislave, ktoré spoluzakladala a vedie. Absolvovala špecializačné štúdium v odbore poradenská psychológia, je zapísaná v zozname psychoterapeutov. Okrem dlhodobého výcviku v dynamickej psychoterapii má aj európsky certifikát EMDR terapeut. Je členkou Slovenského inštitútu pre psychotraumatológiu a EMDR.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie