Denník N

Objavil dva nové druhy ropúch. Na Slovensku žijú štyri druhy jedovatých žiab, vraví zoológ

Ropucha Bufotes cypriensis žije na Cypre. Foto – Daniel Jablonski
Ropucha Bufotes cypriensis žije na Cypre. Foto – Daniel Jablonski

Na molekulárne rozbory vedci použili okolo 360 vzoriek žiab. Okrem nich vedci vykonali aj analýzy morfológie, hlasovej akustiky, kostí či jedovatých toxínov. Podľa známeho filmu nazvali svoju štúdiu Pätnásť odtieňov zelenej.

Na Cypre a v Strednej Ázii vedci objavili dva nové druhy žiab: Bufotes cypriensisBufotes perrini. Sú blízko príbuzné aj na Slovensku známej ropuche zelenej (Bufotes viridis).

Uvedený objav vedci opísali v článku, ktorý vyšiel v septembri v časopise Molecular Phylogenetics and Evolution. V narážke na známy film ho nazvali Pätnásť odtieňov zelenej, keďže početné analýzy preukázali existenciu 15 druhov v komplexe ropuchy zelenej.

„Výskum na týchto ropuchách s takými komplexnými analýzami na takom veľkom území a s takým počtom taxónov (skupina konkrétnych organizmov v rovnakom systémovom zaradení – pozn. red.) pred nami ešte nikto nespravil,“ povedal pre Denník N spoluautor štúdie Daniel Jablonski. Český odborník pôsobí ako zoológ na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.

Dátový súbor pochádzal z viac ako 6200 lokalít Európy, Afriky a Ázie a na molekulárne rozbory sa použilo okolo 360 vzoriek žiab. Okrem nich vedci vykonali aj analýzy morfológie, hlasovej akustiky, kostí, jedovatých toxínov alebo veľkosti genómu žiab.

„Galapágy Európy“

Cyprus – kde vedci objavili nový druh z komplexu ropuchy zelenej – možno spolu s Krétou, Karpáthosom a Rhodosom považovať pre vysoký endemizmus za akési Galapágy Európy.

Endemitom je taký organizmus, ktorý žije iba na danom území a nikde inde.

Dodajme, že pred jeden a pol storočím pozoroval na Galapágoch Charles Darwin viacero druhov ostrovčanov, ktoré sa líšili tvarom zobákov podľa toho, akou potravou sa živili. Britský prírodovedec a autor evolučnej teórie zistil, že vtákom, ktoré sa špecializovali na lov hmyzu, sa vyvinul ostrý zobák, zatiaľ čo inému druhu ostrovčanov, ktoré sa na inom ostrove živili semenami, sa vyvinuli silné zobáky na rozbíjanie plodov. Jednotlivé druhy sa teda prispôsobili miestnym podmienkam, aby na odlišných ostrovoch prežili a rozmnožili sa.

Bufotes perrini, samec a samica, Uzbekistan. Foto – Daniel Jablonski

Populácie ropúch z Cypru sa doteraz radili k druhu Bufotes variabilis. No vedci v novej štúdii uvedené meno synonymizovali a ropuchy žijúce v oblasti Čierneho mora, východného Stredomoria a v časti Blízkeho východu označili menom Bufotes sitibundus. „Takéto zmeny v taxonómii sú pomerne bežné a súvisia s prísnymi medzinárodnými pravidlami zoologického názvoslovia,“ povedal Jablonski. Ropuchy na Cypre sú vo viacerých znakoch natoľko odlišné, že ich autori opísali ako nový druh Bufotes cypriensis.

Autori novej štúdie prišli ako prví s konceptom takzvaného super-kryptického druhu. Znamená, že niektoré druhy nemožno identifikovať ani bežnými genetickými metódami, lebo kompletne prišli o svoju jedinečnú mitochondriálnu DNA. „To je aj prípad novoobjaveného druhu z Cypru, čo prináša celkom nový pohľad na súčasnú biodiverzitu a jej budúce hodnotenie,“ vraví Jablonski. Ako vedec vysvetlil pre Denník N, je možné, že super-kryptické druhy budú skôr pravidlom ako výnimkou a počet nových druhov na planéte bude s rozšírením detailnejších analýz genómu pribúdať.

Analýza DNA aj hlasu samcov

Pätnásť skúmaných druhov žiab sa podobá natoľko, že ich vedci radia do jediného druhového komplexu ropuchy zelenej, no na druhej strane sa kombináciou genomických, genetických a biometrických dát líšia natoľko, že tvoria samostatné druhy.

Okrem analýz DNA vedci skúmali aj zvukové prejavy jednotlivých druhov žiab, ktorými samce lákajú samice na rozmnožovanie. „Samice ropúch zvuky nevydávajú,“ povedal Jablonski a dodal, že intenzita a frekvencia kvákania je signálom o kvalite samca, ktorý takýmto spôsobom bojuje o priazeň samice alebo o teritórium. Na lokalitách, odkiaľ sa samce ozývajú, ich často býva aj niekoľko desiatok.

„Kvákanie jednotlivých druhov žiab sa líši a samice by mali počúvať iba na frekvenciu typickú pre daný druh,“ povedal Jablonski, podľa ktorého vedci dokázali v kvákaní jednotlivých druhov rozpoznať v novej štúdii drobné odlišnosti. „V niektorých prípadoch však samice pravdepodobne nedokážu rozlíšiť zvuky samcov, prípadne za ‚zaujímavejší‘ považujú hlas príbuzného druhu. Potom sa môžu páriť aj so samcami týchto blízko príbuzných druhov komplexu, pokiaľ sa areály geograficky prekrývajú. To môžeme dedukovať z mnohých hybridizácií (krížení medzi druhmi – pozn. red.), ktoré sú pre tieto ropuchy známe,“ dodal zoológ.

Aj na Slovensku žijú ropuchy zelené, konkrétne Bufotes viridis. Najviac kvákajú na jar, keď sa rozmnožujú. „Bývam na konci Dúbravky a ešte pred pár rokmi som ich večer počúval z balkóna. Keď sa lokalita zastavala novou bytovou zástavbou, úplne z nej zmizli,“ hovorí o vlastnej skúsenosti vedec z UK.

Na love žiab v Pakistane, vpravo zoológ z UK Daniel Jablonski. Foto – Daniel Jablonski

Aktívne sú hlavne v noci a večer

Ropuchy zelené sa rozmnožujú v jazierkach. Samica do vody nakladie vajíčka – na niekoľko metrov dlhej šnúre ich môže byť aj niekoľko tisíc. Z vajíčok sa vyliahnu žubrienky.

Podľa teploty vody trvá metamorfóza od šiestich do dvanástich týždňov. Po premene prechádzajú žaby z rastlinnej na živočíšnu stravu a kŕmia sa drobnými bezstavovcami. „Vyliezajú so súmrakom a lovia drobný hmyz, dážďovky či slimáky,“ hovorí zoológ Jablonski.

Keď žaby lovia, vymrštia jazyk, korisť ním obmotajú a celú ju prehltnú. „Žaby vedia prehltnúť aj živočíchy s pevnou schránkou tela, napríklad chrobáky. Pri pitve žalúdkov žiab nájdete nestrávené tela rôznych druhov,“ hovorí Jablonski.

Podľa neho sa ropuchy zelené dožívajú okolo 15 rokov.

Ropucha zelená (Bufotes viridis) obýva prakticky celú strednú a východnú Európu. Vo väčšine Škandinávie a v západnej Európe sa nevyskytuje. „Na Pyrenejskom a Apeninskom polostrove a vo Francúzsku sú iné žaby a vzájomný konkurenčný tlak a historické zmeny areálov pravdepodobne vytlačili rod Bufotes. V minulosti sa tam však vyskytovali, čo dokazuje fosílny záznam aj výskyt príbuznej žaby Bufotes balearicus na Baleárskych ostrovoch,“ vraví Jablonski.

Na Slovensku žije ropucha zelená od najnižších polôh až do výšky zhruba 800 až 1000 metrov, hoci v Ázii sú aj vo výške 3500 metrov nad morom. Vyhľadávajú ľahké piesčité pôdy okolo vôd a žijú v krovinatom poraste.

„Obojživelníky sú veľmi náchylné na chlad, preto v zime zalezú do zimovísk, kde nemrzne, aby prežili,“ povedal Jablonski a dodal, že v danom období prežívajú žaby z tukových zásob a sú v akomsi stave letargie, keď majú spomalený metabolizmus.

„Ľudia si mylne myslia, že plazy a obojživelníky sú najaktívnejšie v lete, keď sú vysoké teploty. Nie je to pravda. V trópoch a subtrópoch sú aktívne hlavne večer a v noci, keď je chladnejšie. Pamätám si, ako sme v Pakistane hľadali jednu veľmi vzácnu žabu – Nanorana vicina. V krajine je známych iba zopár jedincov z lokality na sever od Islamabadu. Cez deň sme nevideli ani jednu, ale po zotmení ich bolo v potokoch celkom dosť. To isté platilo pre ropuchy z rodu Bufotes, ktoré som hľadal v pohorí Hindukúš,“ vraví český zoológ.

V Pakistane bol Jablonski niekoľkokrát, naposledy sa z krajiny vrátil pred niekoľkými týždňami. Pakistan, ale aj Afganistan a Stredná Ázia sú podľa neho mimoriadne cenné územia, keďže pravdepodobne išlo o centrum diverzity, odkiaľ sa žaby z komplexu ropuchy zelenej rozšírili ďalej do Eurázie.

Bufotes sitibundus s bielym sekrétom s obsahom toxínov, Irak. Foto – Daniel Jablonski

Sekrét s obsahom toxínov

Keď ropuchu napadne predátor, postaví sa na všetky štyri končatiny, aby budila dojem, že je väčšia ako normálne, a zahnala tak predátora. „V Iraku som pod kameňom našiel ropuchu Bufotes sitibundus. Keď som sa jej dotkol, začala nafukovať telo a po chvíli vypúšťala biely sekrét s obsahom toxínov. V takejto miere som to nikdy predtým nepozoroval,“ hovorí o zážitku vedec z UK.

Jedovatý sekrét (takzvaný batrachotoxín) vypúšťajú žaby najmä z parotíd, čo sú žľazy, ktoré sa nachádzajú za očami. Jedové žľazy však majú na celom povrchu chrbtovej strany tela. Jedový sekrét nepoužívajú na lov, ale na obranu pred predátormi, takže sa označujú za pasívne jedovaté živočíchy. „Ak by chcel ropuchu zelenú predátor zjesť, vinou sekrétu by mu nechutila, takže by sa jej vyhol. V prípade, že by ju zjedol, mohol by sa otráviť. Niektoré žaby majú veľmi silné toxíny.“

Predpokladá sa, že jed sa viacerým druhom žiab vyvinul nezávisle od seba. Súvisieť by to mohlo s potravou, ktorú konzumujú. „Živia sa potravou, ktorá je toxická alebo pseudotoxická. Dokážu z nej viazať alkaloidy a premeniť ich na batrachotoxíny,“ vraví Jablonski.

Extrémne toxické sú žaby pralesničky. „Ich jed využívajú Indiáni v šípoch. V Kostarike som s nimi pracoval, ale iba v rukaviciach, nikde nie na holej koži,“ vraví Jablonski a dodáva, že v zajatí pralesničky jed netvoria, pretože im chýba potrava, z ktorej toxíny kumulujú.

Na Slovensku sú štyri druhy jedovatých žiab: ropucha zelená (Bufotes viridis), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo) a dva druhy kuniek – Bombina bombinaBombina variegata.

Pralesnička drobná (Oophaga pumilio). Foto – Daniel Jablonski

Tlak ľudí aj pleseň

Žaby a ďalšie obojživelníky (červone a mloky) ohrozuje nielen tlak ľudí a zmena životného prostredia, ale aj chytridiomykóza (Batrachochytrium dendrobatidis). Ide o plesňové ochorenie pôvodom z Ázie, ktoré sa do Ameriky, Afriky, Austrálie a Európy rozšírilo s transportom teráriových zvierat či na kontaminovaných topánkach a v oblečení.

„Chytridiomykóza je zrejme zodpovedná za vyhynutie takzvaných zlatých ropúch (Incilius periglenes) z oblasti Monteverde v Kostarike. Ropucha bola objavená v roku 1966 a naposledy ju pozorovali ako dospelého samca 15. mája 1989. Vedecky bola známa iba 23 rokov. Predtým sa tieto žaby s uvedenou plesňou nikdy nestretli, tak ich decimovala. Prirovnal by som to k situácii, keď Indiánov v Novom svete kosili choroby dovezené zo Španielska,“ hovorí Jablonski.

Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.ympev.2019.106615

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príroda

Veda

Teraz najčítanejšie