Otakar Horák
Slovenskí vedci objavili v Tell el-Retábí v severovýchodnej časti Egypta sedem hrobov z Druhého prechodného obdobia staroegyptských dejín (17. až 16. storočie pred Kristom).
Kostry boli v skrčenej polohe a väčšinou patrili deťom. „Na pohrebisku vidíme kontinuitu od Druhého prechodného obdobia, keď lokalite vládli Hyksósi, až do začiatku Novej ríše,“ povedal pre Denník N egyptológ Jozef Hudec z Ústavu orientalistiky SAV.
Nová ríša trvala od 16. do 11. storočia pred Kristom a tvorila ju 18. až 20. dynastia.
Klapačky mali aj magický význam
Slovenskí vedci skúmajú v Tell el-Retábí už jedenásť sezón a z ostatnej šesťtýždňovej expedície sa vrátili v septembri.
V hroboch našli aj klapačky, ktoré patria medzi najstaršie rytmické nástroje v starom Egypte. Vyrábali sa zo sloních klov či hroších tesákov.
Pripisoval sa im však aj magický význam, ktorý súvisel s bohyňou Hathor („pani oblohy“ či „pani hviezd“). Najmä v Strednej až Novej ríši ich používali v hudbe, pri pohreboch aj rituáloch.
Predstavy o záhrobí
Hudec pre Denník N vysvetlil, že pred zhruba 3500 rokmi v období Novej ríše boli náboženské predstavy miestnych obyvateľov s najväčšou pravdepodobnosťou zmesou staroegyptských a syropalestínskych prvkov. „V období Novej ríše ľudia verili, že mŕtvy prechádza do záhrobia, kde putuje so slnečným cyklom. Jedinec prichádzal k bránam, ktoré stelesňovali jednotlivé hodiny, a musel poznať mená ich strážcov, aby sa brány otvorili,“ hovorí Hudec o starodávnych náboženských predstavách.
Mŕtvym sa do hrobov dávali papyrusy s menami strážcov brán, aby si ich mohli prečítať v prípade, že by ich „náhodou zabudli“. „Mŕtvy dostal v záhrobí kus poľa a o svoju obživu sa musel starať. Vznešenejším ľuďom sa však v záhrobí nechcelo obrábať pole, tak im do pohrebnej výbavy dali vešebtov,“ objasnil Hudec a dodal, že ide o sošky, ktoré mali zastúpiť ľudí pri plnení pracovných povinností.
Napríklad v Tutanchámonovej hrobke sa našlo vyše 400 takých vešebtov, objasnil egyptológ. „Vtedajšie predstavy o záhrobí mali mysticko-mytologický rozmer, lebo ho obývali rôzne príšery či démoni v podobe hadov, no zároveň mali aj praktickú stránku, pretože ľudia sa museli starať o svoju obživu, napríklad okopávaním či hnojením poľa,“ dodal Hudec z SAV.
Menej nákladnú mumifikáciu si v starovekom Egypte mohla dovoliť aj nižšia stredná vrstva. „Verili, že po obrade otvárania úst získa človek schopnosť oživnúť a vrátiť sa na tento svet. S tým cieľom bolo potrebné zachovať telo, preto mumifikovali,“ objasnil egyptológ Hudec.
Príbeh o Sinuhetovi
Lokalita Tell el-Retábí sa nachádza asi 100 kilometrov na východ od hlavného mesta Káhiry v údolí Tumilát medzi dnešnými mestami Zagazig (staroveký Bubastis) a Ismaílía.
Známa je napríklad zo starovekej poviedky o Sinuhetovi, ktorý pri úteku z Egypta prechádzal popri Tell el-Retábí. Pôvodný príbeh je z obdobia Strednej ríše a známy sa stal aj vďaka literárnemu spracovaniu Miku Waltariho, ktorý však román Egypťana Sinuheta zasadil do obdobia Amenhotepa IV. z Novej ríše.
Čo hovorí staroveká poviedka? Sinuhet si náhodou vypočul tajnú správu o kráľovej násilnej smrti, ktorá však bola určená len pre následníka trónu. To ho vystrašilo natoľko, že sa z obavy o vlastný život rozhodol pre útek z Egypta. „Prešiel popri Tell el-Retábí a išiel na Sinaj, kde ho našli beduíni, pred ktorými absolútne vyčerpaný povedal pamätné slová: ‚Takto chutí smrť‘“, povedal Hudec, podľa ktorého prešiel Sinuhet za deň až dva z Káhiry až k Suezskej šiji zhruba 120 kilometrov.
Sinuhet sa etabloval na dvore miestneho náčelníka v Syropalestíne, zbohatol, oženil sa a mal deti. „Veľmi však túžil vrátiť sa do Egypta. Napokon mu to dovolili a bol pochovaný v rodnej zemi,“ povedal o osude Sinuheta egyptológ Hudec.
Cesta pri pevnosti
Z obdobia 19. a 20. dynastie je v Tell el-Retábí doložená existencia vojenských pevností, ktoré tvorili oporu vojenskej expanzie Egypťanov do Levanty a Egypt chránili pred útokmi morských národov.
„Faraón Ramesse III. z 20. dynastie sa rozhodol, že na mieste zaniknutej pevnosti postaví novú pevnosť. Na priekope zaviatej pieskom nechal postaviť západnú časť hradby novej pevnosti,“ povedal Hudec. Práve v tejto časti pevnosti slovenskí archeológovia tento rok objavili zvyšky zásobovacej cesty. Hudec vysvetlil, že vznikla na rýchlejšiu stavbu hradieb pevnosti, ktoré dosahovali hrúbku až 10 metrov.
„Cesta bola spevnená z tehál a ich úlomkov a vyplnená bola blatovou maltou. Na šírku mala niečo vyše dvoch metrov. Využívali ju robotníci – na šiji mali tyč, na ktorej mali zavesené podnosy, a na nich mali nastavané tehly na stavbu hradieb,“ povedal Hudec.
Podľa neho s kolegami zvažovali, či sa na ceste nepoužívali aj vlačuhy, čiže sane, ktoré sú doložené napríklad z Núbie. Stopy po nich však nenašli.
Zo starovekého Egypta sú známe aj púštne cesty určené na prevoz materiálu či vojska. Označovali ich kameňmi, ktoré plnili úlohu orientačných bodov či ukazovateľov. Egypťania využívali cesty aj na obchod. „Zďaleka nežili len v údolí Nílu a pri jeho kanáloch. Egypťania chodili aj do západných oáz, k Červenému moru a robili výpravy až do krajiny Punt. Chodili na Sinaj, odkiaľ vozili medenú rudu a iné suroviny. Vzácny kameň lapis lazuli sa dovážal až z Afganistanu,“ povedal Hudec o aktivitách Egypťanov.
Studňa obsahovala najstaršie nálezy z lokality
Záplavy na Níle sa začínali v júni a končili sa v septembri. Údolie Tumilát, kde sa nachádza lokalita Tell el-Retábí, je údolím bývalého nílskeho ramena. Záplavy chodili zo západu a na západnej strane pevnosti, kde slovenskí vedci tento rok kopali, sú hradby najviac odplavené.
„Momentálne robíme najmä záchranný výskum. V budúcnosti plánujeme kopať aj vo východnej časti pevnosti, kde sa zachovali oveľa mohutnejšie štruktúry,“ povedal Hudec o plánoch do budúcna.
Slovenskí vedci objavili v lokalite aj studňu, ktorá pochádza z 18. storočia pred Kristom. „Na sever od pevnosti je doložená mokraď, ktorá mohla nadväzovať na jazero siahajúce až po okraj delty Nílu. Po záplave vzniklo v oblasti jazero, z neho sa neskôr vytvorila mokraď, ktorá ešte neskôr vysychala, aby tam rástla možno šachorina. Predpokladáme, že z tejto zavodňovanej časti odoberali priesakovú vodu nami objavenou studňou,“ povedal o objave Hudec.
Studňa má priemer dva metre a zahĺbená bola v štrkopieskových nánosoch. „V studni boli črepy z konca Strednej ríše a zatiaľ ide o najstaršie nálezy z našej lokality,“ dodal egyptológ.
V údolí Tumilát boli studne významným krajinným prvkom ešte v 19. storočí. Východná časť údolia sa dokonca nazývala Údolie siedmich studní.
Vedci mnohých odborností
Momentálne pracuje v lokalite Tell el-Retábí poľská časť tímu. Celkovo ho tvorí zhruba 20 slovenských a poľských vedcov rôznych odborností. Súčasťou tímu sú nielen archeológovia a egyptológovia, ale aj antropologička, pedológ, stavebný inžinier či keramologička.
Budúci rok chcú Slováci pokračovať v prieskume tellu. „Zostáva nám 160 metrov štvorcových a dúfame, že lokalitu preskúmame až na materskú horninu,“ hovorí Hudec, ktorý vedie slovenskú časť tímu.
Tohtoročná výprava sa uskutočnila vďaka podpore Nadácie Aigyptos a firmy Geotronics Slovakia.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
