Denník N

Operátorka 155: Zhruba tretina volaní nie sú život ohrozujúce stavy, ľudia volajú aj so soplíkmi

Ľuboslava Pekárová manažuje všetkých osem krajských operačných stredísk záchrannej zdravotnej služby. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ľuboslava Pekárová manažuje všetkých osem krajských operačných stredísk záchrannej zdravotnej služby. Foto N – Tomáš Benedikovič

O práci operátorov v operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby s hlavnou operátorkou Ľuboslavou Pekárovou.

„Sú aj také telefonáty, že volá matka, že má problém so synom, ktorý má teplotu 37,8. Sťažuje sa, že syn odmieta ísť k lekárovi. Tak sa pýtate, ako dlho stav trvá a aké lieky sa podali. Potom zistíte, že ide o 30-ročného muža, ktorý má problém ísť k obvodnému lekárovi. Takíto ľudia nemôžu očakávať, že k nim zavoláme záchranku,“ vraví Ľuboslava Pekárová.

Povedzme, že som vedľa človeka, ktorý odpadol a volám na číslo 155. Čo sa ma spýtate ako prvé?

Potrebujem vedieť, kde sa nachádzate. Keď poznám problém, pre ktorý ste kontaktovali linku tiesňového volania, potrebujem adresu zabezpečiť pre prípad, že by sa prerušilo telefonické spojenie.

V Bratislave som po prvý raz a presnú lokalitu neviem.

V takom prípade vás požiadam, aby ste sa pozreli na nejaký orientačný bod alebo ste zastavili okoloidúceho, aby vám pomohol s adresou. Ak sa ako operátorka rozhodnem, že na adresu vyšlem pomoc záchrannej zdravotnej služby, musím vedieť presnú lokalitu. Nemôžem ju vyslať „niekam k obchodnému domu“, lebo obchodných domov je veľa. V Bratislave nám môžu pomôcť čísla na stĺpoch verejného osvetlenia.

Pacient leží na zemi, je v bezvedomí, no zle komunikujem, lebo som v strese. Čo ďalej?

Ako operátorka musím byť pripravená, že na druhej strane bežia emócie. Pokúsim sa urobiť všetko pre to, aby som vás dostala na svoju stranu a spolupracovali sme.

Čo ak do telefónu iba vzlykám a opakujem „čo mám robiť“?

Poviem vám niečo v zmysle, že ak chceme človeku, ktorý leží na zemi, pomôcť, musíme spolupracovať. Budem sa vás pýtať veci a budem vám dávať úlohy: aby ste skontrolovali, či je pacient pri vedomí, či reaguje na oslovenie, bolestivý podnet a či dýcha. Ak človek leží na zemi, ako operátorke mi vždy blikne „pozor, treba sa opýtať na krvácanie“. Ide o dôležitú informáciu.

Ako zistím, či pacient dýcha?

Nebudem chcieť, aby ste sa nad neho naklonili alebo mu dávali zrkadlo nad ústa. V danom momente je dôležité sledovať hrudník a povedať mi, keď sa nadýchne. Takže mi do telefónu budete hovoriť: „teraz – teraz – teraz“. Ak to bude „teraz“ a potom dlho nič, musíme začať oživovať.

Všimol som si, že na zemi je krv, čo ďalej?

S pacientom treba manipulovať čo najmenej. Nevieme, či nie je poškodená chrbtica alebo nemá zlomeninu. Volajúceho vyzvem, aby skontroloval krvácanie, či je svetlé, tmavé, slabé alebo masívne. Krvácanie je potrebné zastaviť.

Ľuboslava Pekárová. Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 1984 sa v americkom Dallase stal známy prípad, že operátorka žiadala od zmäteného volajúceho opakovane adresu a vytýkala mu, že je vulgárny, takže medzi nimi vznikla hádka a operátorka položila. Keď na miesto prišla záchranka, pacientka bola mŕtva. Akých chýb sa operátorka dopustila?

Nepoznám ten prípad, ale asi by som sa snažila rozumne podať, že informácia o adrese je pre mňa nesmierne dôležitá. To, že ste na ulici Prídavku 24 je fajn, ale ten blok má povedzme 24 poschodí a na každom z nich je šesť bytov s iným číslom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie