Energia talentu verzus energia výtvarného média

Priblížiť vývinovú cestu maliara, grafika, kolážistu, kurátora a galeristu (spoluorganizátora viac ako dvoch dekád Bratislavského kultúrneho leta prípravou medzinárodného reťazca výstav Socha a objekt) vonkoncom nie je jednoduchá záležitosť. Akademický maliar Viktor Hulík je čerstvým jubilantom – sedemdesiatnikom.

O svojej umeleckej púti vydal svedectvo v múzeu moderného umenia Danubiana (Muelensteen Art Museum) v Bratislave-Čunove. V súlade so svojou myšlienkovou a výtvarnou orientáciou slovné pomenovanie výstavy VARIABILY doplnil údajom v podtitule, ktorý pripomína rovnicu: (74 + 460/28 = 70 VH). Pseudomatematický výraz skrýva „vyčíslenie“ doterajšej činnosti umelca. V hre sú nasledovné údaje z Hulíkovho umeleckého životopisu: 74 = počet samostatných autorských výstav; 460/28 = účasť na kolektívnych výstavách v dvadsiatich ôsmich krajinách; = 70 VH úhrnná časová bilancia jubilujúceho autorského subjektu.

Sled systémových krokov na dlhej vývinovej ceste

V priebehu rokov formuloval Hulík postupne svoju výtvarnú identitu k príslušnosti do veľkej svetovej rodiny vyznávačov racionálno-geometricko-konštruktívnej tendencie. Tá, žiaľ, doposiaľ nezapustila hlbšie korene do sŕdc slovenských milovníkov výtvarného umenia. Domáca výtvarná scéna (vrátane oficiálnych umenovedných inštitúcií) vníma umelecké výsledky našich reprezentantov neokonštruktivizmu s akousi zotrvačnou útrpnosťou na škodu slovenskej kultúry súčasnosti. Tým viac poteší fakt, že napriek zdržanlivosti domáceho prostredia má verejnosť príležitosť oboznámiť sa s aktuálnou vývinovou fázou tvorby umelca, ktorá prerástla lokálne hranice a budí záujem zahraničných odborných kruhov.

Časový úsek tvorby, ktorý sprostredkúva autorova jubilejná výstava, je ohraničený od začiatku deväťdesiatych rokov až po súčasnosť. Viktor Hulík od svojich výtvarných začiatkov v druhej polovici sedemdesiatych rokov prekonal dlhú vývinovú cestu. Tá sa nám javí ako sled systémových krokov, postupného poznávania sveta najskôr v jeho reálnej, zmyslami viditeľnej podobe. Prepis tvarov, farieb a priestorov reálneho sveta tvoril matériu jeho obrazov.

Postupne v ňom narastala nástojčivosť potreby názorovej premeny: zmocniť sa sveta nie spodobením jeho vonkajšej javovej stránky, ale nahradiť videnú skutočnosť ponorením sa do možností vyjadrenia jej hlbšieho jestvovania, skúmaním základnej skladobnosti a usporiadania makro- a mikroštruktúr matérie sveta, pátraním po neviditeľnom pohybe zdanlivo nemenných veličín.

Výtvarník Viktor Hulík sa ocitol v lákavej pasci (ako pred ním mnohí tvorcovia) pokusu o interpretáciu sveta prostredníctvom univerzálneho jazyka geometrie. Chrbticu takto koncipovaných výtvarných programov predstavuje racionálny princíp tvorivého uvažovania. Racionálny princíp nie je súčasne synonymom vyprahnutej nudy, je napĺňanou potrebou zachovať kompozičný poriadok, harmóniu a vyváženosť vo výtvarnom diele.

V Klube konkretistov

Dôležitá vysvetlivka: autor, ktorý sa stotožnil s výtvarným programom konkretizmu, sa v roku 1999 stal členom novoobnoveného Klubu konkretistov. Ten, po útlme sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, vyvolanom ideologickými obmedzeniami, znovu obnovil aktivity po tridsaťročnom prerušení v roku 1997. Československí konkretisti prijali okrem iného teoretické postuláty švajčiarskeho architekta a sochára Maxa Billa (z tridsiatych rokov 20. storočia), ktorý deklaroval „konkrét“ ako novostvorený predmet estetickej fascinácie, ktorý nie je viazaný na napodobňovanie reálneho sveta… Cesta k čistej geometrickej abstrakcii bola opäť – po konštruktivistickej epizóde ruskej avantgardy – otvorená.

Ak sedemdesiate a osemdesiate roky znamenali pre pôvodných slovenských konkretistov (E. Antala, Š. Belohradského, A. Cepku, J. Čihánkovú, M. Čunderlíka, T. Klimovú, A. Klima, P. Maňku a A. Miertušovú) nepríjemný cenzúrny tlak, spojený s marginalizáciou na okraj diania, tak mladší umelci, napríklad Rudolf Sikora a Viktor Hulík, s postupujúcou koróziou socialistického umenia začali vnášať v osobných programoch jednak klasické výrazivo geometrického umenia, jednak ho premiešavali s polohami ironizácie a persifláže neutešeného stavu životnej reality. Brniansky výtvarný kritik Jiří Valoch považoval ich využitie geometrie za zviditeľnenie istých metafyzických (duchovných) kvalít.

Kurátorka jubilejnej výstavy Dagmar Kudoláni Srnenská prezentuje autorovu tvorbu od začiatku deväťdesiatych rokov po súčasnosť. Spoločným rozhodnutím umelca i kurátorky sa podčiarkuje konzistentnosť koncepcie výstavného súboru. Ten je koncipovaný výlučne ako ucelený čierno-biely dvojakord obrazov a obrazoreliéfov (objektov). Umelec vylúčením farebnosti dosahuje dôraz na kompozičnom rozvrhu obrazovej plochy či reliéfneho objektu. Ten môže byť ohraničený pravidelným tvarom štvorca či kruhu, ale aj ľubovoľnou zostavou roztancovaných geometrických útvarov.

Fenomén pohybu vo fyzickom aj v mentálnom význame

Hulík si vytvára priestor pre kombinatorické hry na ploche výtvarného diela intervenciami do základného kompozičného usporiadania. Autor ho mechanickými zásahmi môže zmeniť na premenný manipulovateľný obrazec. V tejto polohe volí Hulík pracovné postupy analogické s Variabilmi M. Drugdu, no na rozdiel od neho neoperuje s viacfarebnými priestorovými plánmi obrazoreliéfu. Rozptyly a posuny uskutočnené fázovane na východiskovej obrazovej štruktúre ju menia na premennú obrazovú plochu.

Je pozoruhodné, že napriek strohosti zvoleného čierno-bieleho kontrastu pôsobia výstavné priestory Danubiany radostnými rytmami pravidelných i rozpohybovaných výstavných exponátov. Samotný umelec rád zdôrazňuje, že nosným zámerom jeho tvorby je fenomén pohybu nielen vo fyzickom, ale aj v mentálnom význame. Veď za pohyb v jeho tvorbe možno označiť aj zrieknutie sa farebnosti obrazu a farieb vôbec. (Znalcom Hulíkovej tvorby si dovoľujem pripomenúť pestrofarebné cykly napríklad Hýbačov a Colštokov s ich sémantickými dvojvrstvovými rébusmi, prinášajúcimi zážitok oslobodzujúcej radosti.)

Viktor Hulík svojou sústredenou rozsiahlou tvorbou napokon manifestuje permanentný dialóg so štvrtým rozmerom, ktorým je čas. Čas potrebný na zásah, ktorý PORIADOK premieňa na CHAOS. Či chceme, alebo nie, Hulíkova tvorba nevzbudzuje len estetickú fascináciu, ale presahuje aj do etických úvah o celkovom usporiadaní sveta.