Denník N

Bojoval v Povstaní, s partizánmi vyhadzoval do vzduchu mosty a koľajnice

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Príbeh Jaroslava Prokopa je silne poznačený vojnou. Hoci v jeho živote tvorila relatívne krátku epizódu, bola natoľko intenzívna, že zásadne ovplyvnila ďalšie udalosti.

Vojna v rodine Prokopovcov sa o slovo hlásila už pred Jaroslavovým narodením. Jeho otec, tiež Jaroslav, rodák zo Šumavy, pochádzal z rodiny sládka. Predchádzajúce generácie Prokopovcov boli výrobcovia piva.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Jaroslav Prokop starší musel ako vysokoškolský študent narukovať do cisárskej armády. „Otec študoval vo Viedni za zverolekára. Prišiel však povolávací rozkaz a ako 20-ročný išiel na front. Strávil tam vyše tri roky, bol členom jazdeckého oddielu v Haliči.“

Po skončení vojny štúdium dokončil v Brne a ako mladý absolvent sa spolu s ďalšími Čechmi a Moravanmi dostal do slovenskej časti mladej republiky. V roku 1921 prišiel do Dolného Kubína, kde začal pracovať ako veterinár a bol členom spolku prisťahovalcov spoza rieky Moravy.

„Otec tieto stretnutia neskôr začal organizovať a bol popredným členom Čechov žijúcich v meste.“

Popri svojej profesii sa zoznámil s roľníkom Jánom Dudášom, do ktorého dcéry Márie sa zahľadel. Sympatie boli vzájomné, tak sa v roku 1923 zosobášili.

Foto – archív J. P.

Predvojnové napätie na oboch stranách Moravy

Po dvoch rokoch od svadby sa manželom narodil 1. septembra 1925 syn Jaroslav. Po ôsmich rokoch pribudol aj mladší syn, Miloš. Jaroslav sa vo svojich spomienkach živo vracia k predvojnovej eskalujúcej situácii v Dolnom Kubíne.

„Kubínčania boli silní katolíci a najmä ľudáci, ktorí nemali radi Čechov. Hoci aj otec bol katolík, jeho brat bol dokonca farár, ale ako Čech, ktorý organizoval miestnu skupinu, si mnoho od miestnych vytrpel a my spolu s ním.“

Okrem tejto skúsenosti s náboženským a národným napätím mal Jaroslav ešte intenzívnejšie zážitky zo Sudet, kde ako 12- a 13-ročný žiak trávil prázdniny.

„Otec sa dohodol s bratom, že pôjdem cez prázdniny do Žatca, aby som sa zdokonalil v nemčine. Našli mi českú rodinu, kde boli deti v rovnakom veku ako ja, aby som mohol s nimi konverzovať. Tak som sa s nimi skamarátil a zistili sme, že máme rovnaký názor na sudetských Nemcov, ktorých sme nemali radi. V tom čase tam boli zhromaždenia henleinovcov. To si neviete predstaviť! Tisíce ľudí kričali a hajlovali! Z tých Nemcov tam boli aj takí chlapci, členovia Hitlerjugend, na ktorých sme pokrikovali protinemecké heslá, tak sme sa veru aj do krvi pobili!“

Už tieto zážitky dospievajúceho chlapca predznačovali, že celospoločenské napätie sa bude riešiť väčším konfliktom.

Oveľa pokojnejšia situácia nebola ani v rodnom meste. Česká minorita spolupracovala stále užšie a po vzniku Hlinkovej gardy bolo nepriateľstvo voči nim ešte citeľnejšie.

„Otec chodil na schôdze, raz prišiel neskoro domov a ľahol si do svojej izby. Ráno nevstával, a tak mama išla za ním. Našla ho mŕtveho.“

Záhadné a náhle úmrtie však v meste údajne nikto nevyšetroval. Stalo sa to na Nový rok 1939 a miestni predstavitelia „boli iba radi, že je o jedného Čecha menej“.

Najbolestivejšie pre rodinu bolo, že katolícky farár zosnulého nechcel pochovať. Ako dôvod si našiel to, že s manželkou, ktorá bola evanjelička, vychovávali synov v protestantskej viere.

„Nemohol ho prísť pochovať ani brat Ferdinand. Ten sedel na Pankráci po tom, ako ho zatkli za jeho podporu študentských protestov v Prahe. Z väzenia sa už von nedostal. Cez vojnu ho previezli do Dachau a tam bol v štyridsiatom druhom popravený. Otca nakoniec pochoval evanjelický farár, aj to až šesť dní po smrti,“ hovorí.

Vypuknutie vojny a vstup do Povstania

Po týchto udalostiach a vypuknutí vojny sa Jaroslav zapájal do odboja proti ľudáckemu režimu, s ktorým absolútne nesúhlasil.

„V Kubíne sme mali tajný evanjelický spolok, v ktorom sme ako chlapci bojovali proti ľudákom. Chodili sme v noci po meste a strhávali sme ich plagáty alebo písali rôzne heslá.“

Jaroslav v tom čase študoval na gymnáziu a hoci patril k dobrým študentom, jeho negatívny postoj voči vtedajším štátnym pomerom bol známy. Preto patril do okruhu podozrivých.

„Boli sme v tom dobrí, mali sme rôzne makety písmen, tak nám to písanie išlo rýchlo, a keď nás vyšetrovali, tak som všetky farby a štetce vedel dobre ukryť.“

Od chlapčenských zábaviek však Jaroslav dozrieval veľmi rýchlo, najmä vtedy, keď sa od roku 1943 na Orave začali objavovať väzni utekajúci z koncentračných táborov, ktorí rozprávali o nacistických zverstvách. „Starý otec im pomáhal a ja som sa k nemu pridal. Bol som taká povaha, že mi bolo jasné, že musím urobiť niečo viac.“

Po vypuknutí Slovenského národného povstania koncom leta 1944 sa Jaroslav okamžite hlásil v dolnokubínskych kasárňach ako branec.

V prvých akciách bol nasadený ako pomocník guľometčíka a bojoval v okolí Hruštína, kde skupina prepadla nemecký konvoj. Bol členom skupiny Blesk – Signál, v ktorej bojoval aj s priateľmi Františkom Pálkom a Borisom Boorom. Po viac ako mesiac trvajúcich bojoch vojaci nedokázali odolávať nemeckej presile a trojica partizánov sa rozhodla odísť z Oravy do centra povstaleckého územia – do Banskej Bystrice. Prišli do neďalekej obce Badín, kde už bolo stiahnuté vojsko.

„Stretli sme tam nášho veliteľa z Oravy, a tak sme sa mu prihlásili, že pôjdeme s ním, kam bude treba. On však hovoril, že situácia v Povstaní je nepriaznivá. A čoskoro sme to sami zažili, zaútočili na nás Nemci, a hoci sme sa ubránili, nebolo riadneho veliteľstva a vojaci dezertovali. Tak sme si povedali, že pôjdeme na letisko Tri duby, ono bolo blízko, dáme sa na výcvik k parašutistom a zoskočíme dakde v Čechách. Zdalo sa nám, že tu Povstanie už končí.“

Trojica kamarátov na letisko prišla, ale nechali sa odviesť na Donovaly, kam sa sťahoval vojenský materiál autami. Dúfali, že odtiaľ sa dostanú k výsadkárom.

Do horskej osady sa sťahovali zostávajúce ľudské a materiálne zdroje Povstania. Čoskoro za vojakmi prišli aj hlavní velitelia vojenského odporu Golian a Viest. Vzhľadom na nepriaznivú situáciu sa Jaroslavovi a jeho priateľom sen o odlete na parašutistický výcvik rozplynul.

Armádu síce zásobovali zbraňami a proviantom spojenecké lietadlá, ale nálada medzi vojakmi bola skleslá. Vojaci, ktorým sa nechcelo bojovať a mali blízko domov, dostali povolenie na odchod.

„Ako sme sa zišli, na vyvýšené miesto sa postavil generál Viest a prehovoril: ,Chlapci, situácia nie je dobrá, ale kto chce, môže ísť so mnou v ústrety vojenskému generálovi Svobodovi a Červenej armáde. Ale počítajte so smrťou!‘ Nám nebolo viac treba a boli sme rozhodnutí pripojiť sa k nemu.“

Po prvých kilometroch pochodu po hrebeni Nízkych Tatier stretli na Prašivej oddiel kapitána Jegorova a trojica kamarátov sa rozhodla pridať k nim.

Ako partizán na Donovaloch. Foto – archív J. P.

Krvavé boje, v ktorých bola smrť veľmi blízko

Krátko na to, ako prišli na veliteľstvo jegorovcov, dozvedeli sa, že majú ísť po pripravené zásoby do Korytnice. „A to bola zrada! Niekto to prezradil, bola to pasca. Nemci mali Korytnicu obsadenú guľometnými hniezdami a ulice boli obkľúčené. Nechali nás do Korytnice prísť a my sme sa k žiadnym potravinám ani nedostali. A zrazu streľba! Ale krvavá streľba! Bola to jedna z najhorších bitiek, čo som zažil.“

Jaroslavovi a jeho priateľom sa z obkľúčenia akoby zázrakom podarilo utiecť, ale veľa vojakov v bitke padlo.

Po tomto konflikte sa Jaroslav rozhodol zísť z hôr na Liptov. Ale keďže v krajine platilo stanné právo, nemecké vojská sa pohybovali vo všetkých horských dedinách, bol veľký problém nebadane prejsť, hoci sa už nepohybovali vo veľkej skupine.

V Ľubeli im pomohol priateľ z Dolného Kubína, ktorý tam pôsobil ako kaplán. Po krátkom pobyte u svojej tety pokračovali v ceste domov na Oravu. Aby sa však dostali nebadane ďalej, museli v mrazivej noci prejsť cez Váh.

„K rieke sme sa dostali, ale po mostoch sme nemohli ísť. Možno keby sme sa boli prestrieľali, lenže to by si stráže musel zlikvidovať, no a streľbu by počuli… Niet pomoci, len cez Váh sme sa museli prebrodiť. Hľadali sme také miesto, kde je plytšia voda, bola už noc. Našťastie aj mesiac sem-tam blysol. Zobliekli sme sa, suché prádlo sme natlačili do batoha, v ľavej ruke automat a ruksak na chrbte. Museli sme si pozrieť aj dáku paličku, aby sme sa podopreli aj zistili, či tam nie je hlbina. Keď sme vstúpili do Váhu, až nás každého pohlo, keď sme ten srieň videli, ako vrchom pláva… Keď si chceš zachrániť život, všetko jedno – musíš.“

Po tomto zážitku boli bližšie k domovu. V meste sa však rozchýrilo, že Jaroslav sa pridal k partizánom, preto sa doma nemohol ukázať. Pridal sa k oravsko-liptovskej partizánskej skupine Signál, ktorá sa pohybovala v lesoch a horských osadách.

„Okolie som dobre poznal, preto využívali moje skúsenosti na odovzdávanie depeší či na prieskumnícku činnosť. Vyhadzovali sme do vzduchu aj mosty alebo železničné koľaje.“

Šťastie Jaroslava neopúšťalo ani v týchto chvíľach, a hoci mu odvaha a opatrnosť nechýbali, dostal sa do ďalších život ohrozujúcich situácií.

„Prišli sme k Medzihradnému, a ako som mal vo zvyku, počkal som desať minút a počúval, čo sa deje v dedine. Bol pokoj, tak sme prišli dolu. A tu zrazu spoza rohu záhrady vyskočil Nemec. ,Halt!‘ a dobre, že rovno pušku o mňa neoprel. Veľkú sprostosť urobil, že tak zblízka skričal. Ako skríkol, ja som bol pripravený, tak som ľavou rukou odsotil pušku a on vystrelil. Ale vystrelil popri ramene a nezasiahol ma. A hneď zareagoval môj automat. Po streľbe Nemci povyskakovali z tých okolitých domov – no a nebolo dobre! Dali sme sa na útek! Nemci, keď vyšli, najskôr ratovali toho, čo tam jojkal, a potom strieľali. Mal som toľko duchaprítomnosti, že som nebežal po ceste, ale skočil som do zamrznutého potoka. Tam ma nenašli, mal som šťastie, že nemali so sebou psa, čo by ma vystopoval,“ hovorí.

Foto – archív J. P.

Situácia po vojne a nepriaznivý vývoj

Jaroslav napokon prečkal zimné mesiace a príchod jari až do oslobodenia. Odvaha ho neopúšťala ani po skončení bojov, keď okamžite po príchode do Dolného Kubína začal s priateľmi zverejňovať a pranierovať gardistov a kolaborantov s ľudáckym režimom. „Hneď som však zbadal, že sa im až tak zle nestane, keď sa ich nový režim začal zastávať.“

Mladý muž pozoroval, že hoci on bojoval za slobodu z presvedčenia, neskôr sa o mnohom rozhodovalo po politickej linke. „Hneď po vojne sme založili prvý zväz protifašistických bojovníkov a vstúpil som aj do komunistickej strany, ale bol som sklamaný z politických procesov a popráv.“

Začiatkom 60. rokov sa režim otočil chrbtom aj proti nemu. „Najskôr starému otcovi znárodnili majetok, a hoci som bol vedený ako starý člen strany, aj tak ma z nej vyhodili. Vrcholom bolo, keď tvrdili, že do protifašistického zväzu som sa pridal len z vypočítavosti a že som riadne nebojoval.“

Okrem toho proti Jaroslavovi vzniesli obvinenie, že je „protisocialistický živel“ a odsúdili ho na dvojročný nepodmienečný trest. Po odvolaní mu trest odpustili. Aj napriek tejto skúsenosti sa však do strany v roku 1968 vrátil a neskôr pôsobil v jej regionálnych štruktúrach.

Jaroslavovi sa viac darilo v osobnom živote. Hneď po vojne sa ako absolvent gymnázia rozhodol ísť v otcových šľapajach a prihlásil sa na univerzitu do Brna.

V roku 1950 promoval ako absolvent zverolekárstva a nastúpil do novozaložených roľníckych družstiev na južnom Slovensku: v Komárne a Dunajskej Strede.

„Dostal som ponuku ísť do Košíc, kde sa zakladala nová fakulta, že by som tam mal učiť. Ale mňa nebavilo sedieť nad knižkami, mňa tešili zvieratá a príroda, tak som sa rozhodol ísť domov.“

Jaroslav sa vo svojom rodisku v roku 1956 oženil. S manželkou Ivanou mal dve dcéry. Po jej smrti radosť našiel pri svojej druhej manželke, Vierke, s ktorou žije v Dolnom Kubíne.

S priateľom a účastníkom SNP Boorom v roku 1992. Foto – archív J. P.

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie