Denník N

Dokumentarista Pavol Pekarčík: Mediálny obraz Rómov je neuveriteľne povrchný. Prestaňme ich škatuľkovať

Pavol Pekarčík s cenou pre víťaza Jubilejného 20. ročníka Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Foto - Rudo Baranovič pre Jeden svet
Pavol Pekarčík s cenou pre víťaza Jubilejného 20. ročníka Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Foto – Rudo Baranovič pre Jeden svet

Jeho film Hluché dni zaujal porotu 20. ročníka medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet natoľko, až sa stal celkovým víťazom.

Nakrúcaním hluchonemých detí v osadách na východnom Slovensku strávil uplynulé roky svojho života. Hovorí, že hoci žijú v chudobe a vo vylúčenej skupine v rámci vylúčenej skupiny, majú rovnaké sny a emócie ako jeho zdravý syn. Filmár PAVOL PEKARČÍK neznáša generalizovanie Rómov na tých, ktorí len kradnú, fetujú či nechodia do školy.

Rómskej kultúre sa venujete dlhodobo. Čo vás na nej fascinuje?

Ich prirodzenosť v prejave. Keď položíte otázku niekomu v Bratislave, najprv si odpoveď premyslí, aby pred kamerou vyzeral dobre. Na východe v osadách to ľudia ešte stále príliš neriešia, hoci po množstve nelichotivých reportáží si už aj oni dávajú väčší pozor, koho pustia medzi seba.

Kedysi ste boli aj režisérom Rómskeho magazínu a s Martinom Šulíkom ste nakrúcali Cigána.

Oslovil ma ako „špecialistu“ na Rómov. Chcel točiť Hamleta v osade. Pýtal sa ma, čo budú na nakrúcanie potrebovať. Odpovedal som mu: „Martin, ostrihaj sa, vezmi si spacák, choď na pol roka do osady a nájdeš tam desať rôznych Hamletov. Stačí si len vybrať.“

Ako ste sa nakoniec dopracovali k téme nepočujúcich rómskych detí v osadách?

Po fotografovaní v osade v Spišskom Bystrom som si fotky prezeral s mojou ženou. Na záberoch ju zaujal jeden hluchonemý chlapec, ktorému som dovtedy neprikladal žiadnu dôležitosť. Volali ho Bajaja. Vtedy mi napadlo, že by mohlo byť zaujímavé ukázať život týchto ľudí. Je to najokrajovejšia skupina obyvateľstva, akú si len viete predstaviť.

Vylúčená skupina, ktorá žije vo vylúčenej skupine. Teda autsajdri na druhú?

Áno, ale uvedomil som si, že hoci sú tie deti hluchonemé a navyše žijú v rómskej osade, majú rovnaké sny a emócie ako môj zdravý syn, ktorý je v rovnakom veku. V ničom sa neodlišujú. Zistíte to však až vtedy, keď pozorovaniu venujete určitý čas. Tie náznaky v správaní sú veľmi jemné, ak neovládate ich systém znakovej reči.

Odlišujú sa predsa podmienkami, v akých vyrastajú. Takú chudobu ľudia z majority vo väčšine prípadov riešiť nemusia.

Nie je to len otázka Rómov. S týmto majú na Slovensku problém mnohé rodiny. Jedna vec je, že ľudia vo vylúčených komunitách

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie