Denník N

Štyria ľudia rozprávajú o tom, ako ich dlhoročné priateľstvá (ne)prežili politiku

Ilustračné foto - jumpstory
Ilustračné foto – jumpstory

Tri príbehy o tom, ako do dlhoročných priatelstiev vstúpili spory o politiku. Jedno to nevydržalo, druhé sa s tým stále borí a tretie to posilnilo.

O tom, že priateľov človek potrebuje rovnako ako rodinu či lásku, existujú už aj vedecké dôkazy, podľa ktorých má priateľstvo okrem emocionálnych aj zdravotné benefity. V každej fáze nášho života sa snažíme hľadať a udržať si priateľov, a hoci platí, že nie sú úplne nutní na naše prežitie, život robia zaujímavejší, plnší, zábavnejší a niekedy aj komplikovanejší. S priateľmi máme zväčša niečo spoločné – minulosť, záujmy, humor a aj názory. Napríklad na politiku či spoločenské problémy.

Čo sa však stane, keď sa práve v tejto oblasti začneme rozchádzať? Môžeme byť priateľom s niekým, kto má opačné politické názory alebo názory, ktoré považujeme nielen za scestné, ale priam za nebezpečné? Ako sa nerozprávať o politike, keď rozhodnutia a pochybenia politikov zasahujú podstatné sféry nášho života? Čo robiť pri témach, kvôli ktorým sa vedú kultúrne vojny a ktoré sa zneužívajú na šírenie hoaxov, strachu a nenávisti? A ako sa to všetko dá zvládnuť pár mesiacov pred pre budúcnosť krajiny a jej charakter kľúčovými voľbami?

Rozprávali sme sa o tom so štyrmi ľuďmi, ktorí aj vďaka tomu, že na sociálne siete ľudia píšu o politike s nie práve chladnou hlavou, zistili, že ich dlhoroční priatelia sa zrazu ocitli na „druhej strane“, a zasiahlo to aj ich vzťah.  Niektoré mená sú na žiadosť respondentov zmenené.

Fedor: Nemohol som to zniesť

Fedor (46) pozná Zlaticu od vysokej školy. Boli v jednom krúžku, cestovali spolu rovnakým vlakom domov na východ, spolu brigádovali v USA a napokon sa zamestnali aj v jednej firme. „Boli sme naozaj veľmi dobrí kamaráti, jeden druhému sme boli na svadbe, Zlatica je aj krstnou mamou mojej dcéry,“ hovorí Fedor.

Pred asi desiatimi rokmi sa Zlatica rozviedla a znovu sa vydala. Manžel je cudzinec, odsťahovala sa za ním do Talianska, a keďže on pracuje ako krízový manažér v medzinárodnej firme, veľa cestovali. „Naše kontakty už neboli také časté, občas sme si napísali mail. Zlatica však ako kmotra nikdy nezabudla na dcérine narodeniny alebo na Vianoce,“ hovorí Fedor. Zlaticu v tom čase považoval za kamarátku, „s ktorou som síce nechodil raz do týždňa na kávu a nehovoril jej všetko z osobného života, ale stále som ju mal za blízkeho človeka, za niekoho, koho mám rád a na kom mi záleží“.

Fedor nie je veľký priaznivec sociálnych sietí, ale aj tak si založil konto na Facebooku. Zlatica ho „požiadala o priateľstvo“ a on utrpel prvý veľký šok. „Bolo to v časoch, keď vrcholila utečenecká kríza, niekedy v lete 2015. Zlatica na Facebook dávala rôzne hoaxy sprevádzané rasistickými komentármi. Ja sám som si vtedy nebol celkom istý, boli okolo toho silné emócie a myslel som si, že ona to asi vníma inak, lebo veď v Taliansku bola úplne iná situácia ako u nás,“ opisuje Fedor.

V tom roku prišla Zlatica na Slovensko navštíviť rodičov a Fedor ju pozval k nim na víkend. „Naozaj som ju chcel vidieť, aj sme sa chceli revanšovať, lebo k dcére vždy bola štedrá, a keďže ona je bezdetná, nemali sme to ako vrátiť. Večera bola fajn, ale potom, keď dcéra išla spať a my sme aj s mojou manželkou, všetci traja už trochu podgurážení, začali debatovať pri víne a syre, spustila Zlatica svoju tirádu. Nechcem to citovať, lebo to nepatrí do novín, ale ja aj manželka sme hneď vytriezveli. Potom sme už len čakali, kedy Zlatica odíde,“ tvrdí Fedor.

Zlaticine názory ho prekvapili.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie