Tam, kde sú najdrahšie vinohrady. Čítanie o víne, developeroch a pudingovej architektúre

Sucho a teplo hroznu svedčí, no v bielej dodávke, ktorá unavene stúpa k terasám vinohradov nad Svätým Jurom, sa takmer nedá dýchať. Je krátko popoludní a na oblohe nevidieť jediný oblak. Keď zastavíme, rýchlo otváram dvere, aby sa do auta dostalo trochu vzduchu. Pozriem smerom dolu na mesto a neverím, že to starý mercedes vytiahol až sem.

Peši už musíme prejsť len kúsok. O chvíľu kráčame medzi vinicami, ktoré od malokarpatského lesa delí pár metrov. Stará sa o ne Michal Bažalík. Dvadsaťpäťročný chalan z bratislavskej Karlovej Vsi, ktorý sa do Svätého Jura prisťahoval iba prednedávnom. Ku kúsku zdedených vinohradov si prenajal ďalšie, na ich kraji zaparkoval maringotku a spolu s manželkou začal robiť vlastné víno.

Tak trochu po svojom, nad čím niektorí miestni občas krútia hlavu. „No, smejú sa,“ prizná Michal, keď sa ho pýtam, čo Svätojurčania vravia na jeho sliepky, ktoré medzi vinohradmi vyhrabávajú burinu a trávu. V malom pojazdnom kurníku ich vždy po niekoľkých dňoch posunie o pár metrov ďalej, aby takto namiesto neho vykosili ďalší kúsok pozemku. „Ale hrozne sú pomalé, tam na začiatku som už po nich musel kosiť trávu, ktorá znovu dorástla,“ smeje sa.

Život medzi vinohradmi vyzerá idylicky. Okolo nás nie je nič, len vinice a les. Popoludňajšie ticho iba raz za čas naruší mečanie kôz, ktoré na prudkej stráni spásajú rozbujnené kríky. „Keď si ráno spravíte kávu a priamo do šálky si nadojíte trochu mlieka, to je potom kapučínko,“ hovorí mladý vinár.

Výhľad z jeho vinohradov je takmer bezchybný. Vlastne, keď si človek jednou dlaňou zakryje škaredé krabice svätojurského logistického centra, ktoré tu pred rokmi postavil developerský gigant HB Reavis, nedá sa mu vytknúť vôbec nič.

Video: Do vinohradov sa vracajú mladí vinári, boja sa developerov (Martina Pažitková)

Z ničoho je opäť víno

Michal Bažalík patrí ku generácii mladých vinohradníkov a vinárov, ktorí sa posledné roky sťahujú do Svätého Jura a spolu s niekoľkými miestnymi rodákmi obnovujú tradíciu výroby vína. Mestečko s piatimi tisíckami obyvateľov, ktoré leží iba desať minút autom od bratislavskej mestskej časti Rača, o svoj vinársky ráz takmer prišlo.

Po Nežnej revolúcii tunajšie poľnohospodárske družstvo postupne upadalo a vinohrady začali pustnúť. Nakoniec tu okolo roku 2000 obrábali len päť z celkových 220 hektárov, na ktorých rastie vinič. Po pätnástich rokoch odvtedy, aj vďaka vinárskym prisťahovalcom, sa situácia otočila. Na jeseň tu oberú hrozno zo sedemdesiatich hektárov.

Michal hospodári na dvoch. Ročne z nich vyťaží pár tisíc fliaš sviežej ružovej frankovky a ďalších vín. „Minulý rok som skončil vysokú školu, odbor vinohradníctvo a vinárstvo v českej Lednici,“ rozpráva o tom, prečo sem prišiel.

„No už popri škole som začal robiť svoje víno. Experimentoval som si po demižónikoch, a hneď ako som skončil školu, začal som sa remeslu venovať naplno.“

Začať musel úplne odznova. Vinič bolo treba orezať, vystrihať, vyčistiť. Všade bola burina, vinohrady boli zarastené.

„Nemal som ešte ani traktor, tak som sa spoľahol na komunitu miestnych vinárov, ktorí mi pomohli aj s tými traktorovými robotami a tak,“ hovorí. „V podstate som sem prišiel ako cezpoľný paštekár, ale miestni ma prijali. Sú radi, že sme tu a že nastupuje ďalšia generácia, ktorá má možnosť to vinárstvo prevziať.“

Teraz Michal ráno čo ráno vstane okolo šiestej a keď podojí kozy, odchádza do vinohradu. Kosí, strihá a okopáva, až kým ho napoludnie priveľké teplo nevyženie do tieňa. Podvečer sa tam vráti opäť. Cíti, že je mladý, a priznáva, že ako vinár sa ešte hľadá. Občas si nechá poradiť od starších Svätojurčanov, občas niečo robí inak.

„Napríklad teraz som skúšal namiesto okopávania to, že som vinohrad prekryl takým čerstvým slameným hnojom, aby to neprerástla burina a držala sa tam pôdna vlhkosť. Na striekanie zasa používam len bioprípravky, nestriekam klasickou chémiou. Skrátka skúšam postupy, ktoré sú menej bežné, menej konvenčné.“

Vinárov ako Michal je v Jure viac, aj keď si občas netrúfnu venovať sa vínu na plný úväzok. Niektorí, ako napríklad grafik Miro Miklovič, prišli do mestečka dávnejšie, iní začali vyrábať víno teraz. „Môže mať vlastne vinár dredy?“ pýtam sa 32-ročného Denisa Romanova, inak realitného makléra, keď v debničke prinesie svoje víno do svätojurskej vinotéky nad námestím.

„Ako vidíš, môže,“ hovorí exoticky vyzerajúci vinár. Do mesta sa prisťahoval za frajerkou, predtým býval v bratislavskom Starom Meste. Vo vinotéke, ktorú vlastní ďalší vinár a prisťahovalec Braňo Bahna, nám odporúčajú Denisov rizling, vraj veľmi dobrý. Hrozno naň zatiaľ kupuje od iných pestovateľov, lebo na vlastný vinohrad ešte šetrí.

„Nie sme z vinohradníckej rodiny, takže sme žiadne vinohrady nezdedili,“ vysvetľuje. „A jediná cesta, ako sa k nim dostať, je prenájom alebo kúpa. Ja som typ, že chcel by som mať svoj vinohrad, nebyť v nájme. Takže pomaly šetrím z toho, čo teraz predám. Už mám jeden vinohrad vyhliadnutý, takže časom budem mať svoj.“

Víno verzus puding

Návrat mladých k vinohradníctvu a vinárstvu nie je len svätojurský fenomén, ale tomuto mestu obzvlášť svedčí. Jeho centru sa vyhla socialistická výstavba, a tak námestie, ktoré si uchovalo tradičný tvar veľkej slzy, namiesto betónového domu služieb s predajňou Jednoty obkolesujú menšie vinohradnícke domčeky.

„Svätý Jur ako lokalita, svojimi klimatickými podmienkami, pôdou a svahmi, je pre víno ideálna. A dobre je aj to, že centrum nie je spustošené nejakými socialistickými zásahmi,“ hovorí Bažalík o dôvodoch, prečo do mesta prišiel. „Dnes, žiaľ, sa to snažia niektorí trochu dobehnúť.“

Kým sa pár desiatok drobných svätojurských vinárov snaží hektár po hektári znovu oživiť spustnuté vinohrady, za chrbtom cítia pohľady tých, ktorí by si využitie pozemkov vedeli predstaviť inak. Tie pohľady nie sú od nikoho konkrétneho. Pred Jurom neparkujú bagre a buldozéry, pripravené zahryznúť sa do pôdy pod vinicami, ani tu nestepujú architekti developerských firiem, ktorí majú pod pažou zrolované mapy budúcich apartmánových komplexov. Aspoň sa o nikom takom zatiaľ nevie.

Nepriateľom vinárov je skôr abstraktné očakávanie, že časom to tak bude. Že vinohrady musia ustúpiť satelitom, že tu namiesto dlhých radov viniča musí vyrásť radová zástavba pudingovej architektúry, ako miestni ironicky volajú developerské projekty.

„Blízkosť Bratislavy má pre svätojurských vinohradníkov veľa výhod a veľa nevýhod,“ vysvetľuje šéf miestneho vinohradníckeho spolku a vinár Miloš Grančič.

„Je to pre nás dosť významné odbytisko nášho vína, na druhej strane platíme za to daň v podobe extrémne vysokých cien pozemkov. Tu si každý myslí, že každý vinohrad raz bude stavebný pozemok. Vytvorila sa tu eufória zo strany ľudí a realitných kancelárií, že Jur je dobrá investičná príležitosť, a keď aj nie teraz, tak za päť, desať, pätnásť rokov sa tu bude stavať.“

Grančič je rodák, potomok Chorvátov, ktorí v 16. storočí utekali pred Turkami po bitke pri Moháči a usadili sa na celom západnom Slovensku. No aj on si cestu k vínu hľadal – podnikať v odbore skúsil začiatkom 90. rokov, no vtedy ešte malé rodinné vinárstva neboli v kurze.

A tak začal predávať mrazenú pizzu. Firmu po necelých desiatich rokoch kúpil Dr. Oetker a Grančič sa v roku 2003 opäť vrátil do vinohradov. Vinárstvo Dubovský & Grančič je dnes druhé najväčšie v meste.

Veľkú časť z pozemkov, na ktorých dnes svätojurské vinohrady sú, získali potomkovia Svätojurčanov, ktorí sa z mesta odsťahovali alebo sa vinárstvu už nevenujú. Dnes mnohí z nich dúfajú, že by ich mohli výhodne predať vo chvíli, keď sa zmení územný plán mesta a z pozemkov určených na pestovanie viniča sa stanú budúce obytné zóny.

Tieto očakávania ceny vinohradníckych pozemkov vystrelili do neuveriteľných čísel. Kým na juhu Slovenska sa dajú vinohrady kúpiť aj pod euro za meter štvorcový, vo Svätom Jure na realitných portáloch svietia ceny od tridsiatich eur. Tie najlukratívnejšie sú ešte dvakrát drahšie.

Aby sa vinárovi kúpa vinohradu oplatila, nemal by pozemok stáť viac ako štyri eurá za meter. A tak miestni zatiaľ zväčša oberajú vinič, ktorý majú len v prenájme. No ani ten nemajú istý, zmluvy sa podpisujú len na pár rokov. Vlastníci pozemkov si nechcú zväzovať ruky dlhodobými nájmami – lebo čo ak sa začne stavať?

Developeri nateraz mlčia

Abstraktné obavy majú predsa len aj konkrétnejšie kontúry. Po prvé, cítiť tú prítomnosť developerskej firmy HB Reavis, a to nielen pre logistické centrum na kraji mesta. Jej majiteľ a jeden z desiatich najbohatších Slovákov Ivan Chrenko si vo Svätom Jure ešte pred rokmi postavil dom. Spoločnosť však tvrdí, že žiadne stavebné plány v meste nemá. „Vo Svätom Jure nezvažujeme v budúcnosti žiadne ďalšie developerské projekty,“ odpísal hovorca HB Reavis Peter Romaňak.

Po druhé, miestni vidia, ako dopadla bratislavská Rača. Kopec, na ktorom sa ešte pred rokmi deti hrali na schovávačku, dnes už z veľkej časti obsadili vily a bytové domy. „Rača už vinohradnícky ráz stratila, teraz je na rade Svätý Jur,“ povzdychne si majiteľ malej svätojurskej vinotéky Braňo Bahna.

Vedie nás do vinohradov, ktoré ležia pri štvorprúdovke z Bratislavy do Pezinka. Väčšina z nich je spustnutých, niektoré vinári obrábajú. Pozemok sa nachádza na konci mesta a cez cestu je vidieť radovú zástavbu, ktorú postavili pred niekoľkými rokmi. Teraz je šanca, že sa posunie aj sem. Mestské zastupiteľstvo práve rozhoduje o návrhu, aby sa z ôsmich hektárov vinohradov stalo obytné územie, „kde by si vlastníci pozemkov mohli vyriešiť svoje bývanie“.

Niektoré parcely však už skúpili firmy, ktoré si bývanie riešiť nemusia. Časť pozemkov cez akciovku Veloxstav vlastní developer apartmánového projektu Panoráma Donovaly, ďalšiu podnikateľ Michal Suchoba, ktorý získava miliónové zákazky na Finančnom riaditeľstve. Veloxstav ani Suchoba Denníku N na otázku o svojich plánoch vo Svätom Jure neodpovedali.

Svätojurskí vinári akúkoľvek výstavbu vo vinohradoch odmietajú. „Toto sú vynikajúce plochy, južná orientácia, mierne svahovitý terén,“ berie Bahna do rúk kúsok žuly, ktorá tvorí podložie miestnych kopcov. „Je to tu ideálne na pestovanie viniča.“

Bahna vraví, že problém nie je v tom, že by sa pre výstavbu uvoľnilo osem hektárov, ale že by tým vznikol precedens. „Ak by sa z vinohradov stali stavebné pozemky tu, pretože by sme si povedali, že tie vinice boli aj tak zanedbané, prečo by to tak nemalo byť inde? Stačilo by len, aby majitelia pozemkov nechali spustnúť aj tie svoje vinohrady. Napriek tomu, že im zákon prikazuje, aby poľnohospodárska pôda bola obrábaná.“

Podľa majiteľa vinotéky potom už cesta späť nie je. Keď sa raz vinohrad vyklčuje a pozemok sa zaleje betónom, hrozno na ňom už nikto neoberie.

O tom, či poslanci zmenu územného plánu schvália, sa rozhodne v najbližších týždňoch. Primátor mesta hovorí, že to nie je vôbec isté. „Je možné, že mestské zastupiteľstvo bude proti návrhu zastavania vinohradníckych plôch,“ povedal Šimon Gabura. Do volieb kandidoval s tým, aby si mesto svoj vinohradnícky ráz uchovalo – a to vraj naďalej platí. „Dôkazom toho, že naše vinohradnícke tradície nielen ochraňujeme, ale aj rozvíjame, je aj fakt, že podiel neobrábaných vinohradov na celkovej výmere viníc sa znižuje.“

Jur chválil už Matej Bel

Zatiaľ sa vinárom darí rásť aj napriek tieňom developerov, ktoré nad mestom vidia. Svoje vinice rozširujú malí aj väčší a svoju budúcnosť vidia skôr dobre. „Matej Bel už v roku 1720 priniesol základné rozdelenie malokarpatského chotára,“ rozpráva šéf vinohradníckeho spolku Miloš Grančič.

„Napísal, že račianske vinohrady sú najkrajšie, pezinské najkrajšie obrobené, modranské najväčšie a svätojurské najlepšie. V tých časoch bol svätojurský samotok najžiadanejšie víno v Habsburskej monarchii, mal blízko k tokajským vínam. Jurské terroir – súhrn pôdy, klímy a všetkých podmienok – je skrátka ideálnym pre pestovanie viniča.“

V Bahnovej vinotéke sa dá kúpiť víno väčšiny z miestnych vinárov, bez toho, aby sami seba vnímali ako konkurenciu. „Prirovnávam to k Slovenskému Grobu,“ hovorí Grančič. „Keby tam robili v jednom podniku husacinu, nikto tam nepríde. Keď ju robí štyridsať reštaurácií, chodia tam všetci. Toto funguje aj pri víne.“

Vinári zhodne tvrdia, že na predaji vína nezbohatnú, no uživia sa. „Som veľký optimista, no snažím sa to budovať postupne,“ rozpráva Michal Bažalík. „Vnímam potenciál celého miesta, Svätého Jura. Nechcem ísť cestou úverov a pôžičiek, budujem všetko z toho, čo mi zarobí to víno.  Povedal som si, že do desiatich rokov to chcem vybudovať tak, aby som mal hrozno len z vlastných vinohradov, mať vlastné priestory a dom. Tak, aby to mohlo živiť rodinu. Žiadna fabrika, tak do 20-tisíc fliaš ročne.“

A ktorý zákazník je vlastne najlepší? Ten, čo vínu rozumie, alebo ten, čo nie? „Ten, čo má víno rád,“ odpovedá pohotovo mladý vinár.