Denník N

Listina, čo pootvorila dvere slobode

Máloktorému dokumentu sa aj po 800 rokoch od jeho vydania pripisuje taký význam, ako sa to podarilo Magne Carte Libertatum.

Autor je novinár a prekladateľ

V pondelok 15. jú­na uplynulo 800 rokov, odkedy anglický kráľ Ján Bezzemok vydal dokument známy ako Veľká listina slobôd (Magna Carta Libertatum). Na oslavách výročia britský premiér David Cameron povedal, že Veľká listina zmenila svet. Išlo len o kvetnaté slová politika, alebo naozaj ide o jeden z najzásadnejších právnych dokumentov v dejinách?

Na význam Veľkej listiny sa musíme pozerať z dvoch uhlov. Tým prvým je, čo znamenala v čase svojho vzniku v roku 1215 a v nasledujúcom období. A tým druhým je, ako ovplyvnila neskoršie, a dokonca aj dnešné právne dokumenty. Už len fakt, že tri zo 63 článkov pôvodnej listiny sú stále súčasťou britského právneho systému, nasvedčuje, že jej dosah bol oveľa väčší, ako si v čase jej vydania ktokoľvek predstavoval.

Mierová zmluva

Ak si dnes Veľkú listinu vykladáme ako jeden zo základných stavebných blokov slobodnej a demokratickej spoločnosti, ide o veľmi idealistickú predstavu. V skutočnosti vôbec nešlo o dokument osvieteného panovníka, ktorý by chcel dať svojim poddaným viac slobody. Práve naopak. Je jedným z veľkých paradoxov dejín, že Veľkú listinu vydal jeden z najmizernejších anglických kráľov Ján Bezzemok, aj to len pod tlakom okolností.

Veľká listina bola v podstate mierovou zmluvou medzi kráľom a vzbúrenými barónmi, ktorých rozhorčilo, že od nich žiadal vysoké dane, aby mal z čoho platiť vojnu proti Francúzsku, aj to neúspešnú. Posmešnú prezývku Bezzemok totiž dostal za to, že prišiel o francúzske územia. Ján mal zlé vzťahy aj s cirkvou. Istý čas bol dokonca exkomunikovaný. Baróni sa teda spojili s cirkvou proti kráľovi. Ten ich požiadavky sprvu odmietal. Niektorí šľachtici následne odvolali sľub vernosti kráľovi.

Keď šľachtické vojská dobyli Londýn, panovník už nemal na výber a musel rokovať. Výsledkom bola Listina slobôd, ktorá neskôr získala honosnejšie označenie Veľká listina slobôd. Devätnásteho júna baróni formálne uzavreli mier s kráľom a obnovili sľub vernosti.

Ako mierová zmluva bola listina fiaskom. Samotný Ján takmer okamžite požiadal pápeža, aby ju anuloval. Nepozdával sa mu totiž spôsob, akým bol donútený vydať ju. Pápež mu vyhovel a označil Veľkú listinu za „ilegálnu, nespravodlivú, škodlivú pre práva kráľa a hanebnú pre anglický ľud“. Krátko nato vypukla v Anglicku občianska vojna a rozhnevaní baróni dokonca pozvali francúzskeho princa Ľudovíta na anglický trón. Ten vtrhol do Anglicka, ale skôr ako stihol mať konflikt nejaké rozuzlenie, kráľ Ján v októbri 1216 umrel na dyzentériu.

Dokument naberá význam

Ako je možné, že dokument, ktorý v čase svojho vzniku nič nevyriešil, dnes veľkolepo oslavujeme, píšeme o ňom knihy a stovky článkov, nakrúcame o ňom dokumenty a politici sa ním oháňajú vždy, keď sa im to hodí? Je to vďaka tomu, že listina nezomrela spolu s kráľom.

Zrevidovaná verzia vyšla v roku 1216 v mene nového kráľa Henricha III., ktorý mal v tom čase iba deväť rokov. Keď Henrich dosiahol hranicu dospelosti, v roku 1225 vydal Veľkú listinu opäť. Od pôvodnej sa výrazne líšila, ale je to táto verzia, ktorú kráľ Eduard I. v roku 1297 oficiálne urobil súčasťou anglického právneho systému.

Ako som už spomenul, dnes sú platné už len tri články tejto listiny. Hneď prvý, ktorý zabezpečuje slobodu anglickej cirkvi, vrátane práva voliť si svojich predstaviteľov. Jedným zo sporov Jána Bezzemka s cirkvou bol totiž jeho nesúhlas s vymenovaním Stephena Langtona za arcibiskupa z Canterbury.

Najslávnejší článok, vďaka ktorému dnes vlastne Veľkú listinu oslavujeme, bol v poradí až tridsiaty deviaty a v čase vydania listiny zjavne nebol považovaný za mimoriadne dôležitý. Obsahuje ustanovenie, že žiadneho slobodného človeka nemožno uväzniť, zbaviť práv alebo majetku, postaviť mimo zákon či poslať do vyhnanstva alebo inak zbaviť postavenia bez zákonného rozsudku zo strany seberovných alebo zákona krajiny.

V stručnosti to znamená, že každý slobodný človek mal právo na spravodlivý proces. Zdalo by sa teda, že išlo o vskutku radikálne ustanovenie, ale musíme si uvedomiť, že sa vzťahovalo len na slobodných ľudí. Väčšinu obyvateľstva však tvorili nevoľníci, ktorí sa museli naďalej podriaďovať súdom svojich pánov.

Ako však píšu historici z Britskej knižnice Claire Breayová a Julian Harrison, „vnútorná prispôsobivosť (tohto bodu) umožnila nasledujúcim generáciám reinterpretovať ho pre svoje vlastné ciele“. Ako príklady uvádzajú, že v 14. storočí ho parlament považoval za záruku procesu s porotou a v 17. storočí sa interpretovala ako deklarácia osobnej slobody v konflikte s kráľovskou mocou. Dôležité bolo aj to, že vďaka listine sa aj samotný kráľ stal subjektom práva a nebol už nad ním.

Dedičstvo Magny Carty

Američania sa v spore s Angličanmi odvolávali predovšetkým na to, že ich nemožno zdaniť bez ich súhlasu, ako aj na právo na spravodlivý proces. V ústave videli dokument, ktorý má obmedziť moc štátu, tak ako Veľká listina obmedzila moc kráľa. Dodatky k ústave tiež obsahujú body, ktorých korene možno hľadať už vo Veľkej listine.

Echo Magny Carty môžeme počuť aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, predovšetkým v článkoch 9 a 10, podľa ktorých nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný alebo vyhostený a každý má právo byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom. Článok 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach zas hovorí, že každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Začiatkom 21. storočia, keď v reakcii na teroristické útoky USA aj Británia začali zadržiavať podozrivých cudzincov bez obvinenia, mnohí právnici a aktivisti za ľudské práva to považovali za zradu stáročnej tradície. V tomto prípade sa odvolávali predovšetkým na Habeas Corpus, ale ideologické korene argumentu siahajú až k článku 39 Veľkej listiny. Americké a britské súdy vo svojich rozsudkoch bežne citujú Veľkú listinu, čím len potvrdzujú jej význam aj pre dnešné právne systémy.

Nezabudnime na Zlatú bulu

V súvislosti s Veľkou listinou stojí za zmienku aj dokument z našich vlastných dejín, ktorý tak trocha zapadol prachom. Ide o Zlatú bulu uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1222. Okolnosti jej vydania boli dosť podobné ako v Anglicku. Aj Ondrej bol pomerne nevydarený kráľ, ktorý si znepriatelil nielen šľachtu, ale aj kráľovských servientov – ľudí, ktorí mu priamo slúžili a mali svoje vlastné majetky. Aby utlmil opozíciu, kráľ vydal Zlatú bulu, ktorou z donútenia obmedzil svoju vlastnú moc, dal šľachticom aj servientom isté výsady.

Viaceré boli podobné anglickej Veľkej listine. Napríklad hneď druhý článok nariaďoval, že servienta nebolo možné uväzniť alebo zničiť, ak nebol riadne odsúdený. Zároveň však článok 28 ustanovoval, že ak bol niekto riadne odsúdený, nikto z mocných ho nemohol ochraňovať. Tým sa obmedzila aj svojvôľa šľachty. Dôležitý bol aj úplne posledný článok, ktorý dával biskupom a šľachte právo na odpor proti kráľovi a jeho nástupcom, ak by bulu nedodržiavali.

Rakúsky novinár a historik maďarského pôvodu Paul Lendvai o Zlatej bule napísal, že kým v Anglicku baróni obmedzili moc kráľa, v Uhorsku slobodní páni obmedzili moc barónov. Aj keď si uvedomuje jej obmedzenosť len na príslušníkov aristokracie, nazýva ju prvou lastovičkou občianskych práv.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie