Čo sme robili pred 30 rokmi: Režim vedel ľuďom urobiť aj radosť – keď prepúšťal z väzenia vašich priateľov

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Nie je príjemné byť na slobode, keď sú vaši priatelia vo väzení. A všetkých z „bratislavskej päťky“som považoval za svojich priateľov. Mal som pocit, že by som mal byť vo väzení tiež, ale bolo mi trápne ísť sa prihlásiť do Justičného paláca, kde sedeli.

Našťastie ich režim postupne prepúšťal a od Jolky Kusej som sa dozvedel deň a hodinu, kedy má Miro Kusý vyjsť zadnou bránou. Vzal som si kameru, o ktorej som už písal v inej spomienke, aby som tento historický okamih zaznamenal. Jolka sa prechádzala po chodníku v parčíku s pohľadom upretým na úzke, plechom obité dvere, ktoré vyzerali uprostred veľkého múru ako myšacia diera – až sa otvorili a Miro z nich naozaj vyšiel.

Bolo októbrové babie leto, stromami presvitalo slnko, ktoré robilo kamere problémy. Videl som cez objektív, že Miro schudol, ale usmieval sa bezstarostne, ako keby vychádzal z kina, do ktorého sa vybral na komédiu.

Bol to zvláštny obraz. Parčík bol prázdny, Miro vychádzal na slobodu nenápadne ako obyčajný kriminálnik, a pritom som bol práve svedkom neobyčajného javu: režim s odporom vypľul svojho nepriateľa zo železného objatia, lebo si s ním nevedel rady. Ako keď žralok zistí, že to, do čoho sa zahryzol, nie je ryba, ale nechutná plastová fľaša.

Zvláštne bolo aj to, že nikde nebolo vidieť obvyklých mužov v erárnych oblekoch ŠtB. Ako keby aj táto inštitúcia rezignovala. Neboli ani na ulici pred Mirovým domom, kam som ich priviezol autom.

Zato sa na tejto ulici slobodne a s typickou ostýchavosťou usadenou v nahrbených pleciach a plachom úsmeve prechádzal – Alexander Dubček. Mal v ruke veľkú kyticu, ktorú odovzdal Jolke a išli sme spoločne do domu (celé som to nakrúcal a záznam sa nestratil vďaka Jolke, ktorá ho má dodnes).

Vôbec si nepamätám, o čom sme hovorili, ale Dubček strávil u Kusých dve hodiny. Na naše otázky, ako prežíval väzenie, Miro len mávol rukou a povedal, že si oddýchol.

Slovensko malo do roku 1968 podstatne menej politických väzňov ako Česko. Táto pätica na poslednú chvíľu zachraňovala česť slovenského občianskeho odporu, ale zároveň budí rozpaky jej osud po novembri 1989.

Hana Ponická podľahla čaru Vladimíra Mečiara a trvalo jej dosť dlho, kým si svoj omyl priznala. Ján Čarnogurský sa zaľúbil do iného diktátora – Vladimira Putina. Anton Selecký si vybral svet konšpirácie a – podobne ako Čarnogurský – uzrel v Kotlebovi slovenskú kresťanskú čistotu. V roku 1989 to boli odvážni ľudia, lenže odvaha nie je zárukou rozumu ani charakteru.

Vtedy som si myslel, že keď sme spoločne proti komunizmu, sme spoločne proti akejkoľvek diktatúre. Mýlil som sa.

Ak bol november 89 revolúciou za slobodu pre všetkých, teda vyjadrením túžby po liberálnej demokracii, tak z tejto pätice obstál iba Miro Kusý a Vladimír Maňák.