Denník N

Opatrovateľský štát navrhuje nové dane

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Dobre organizovaná skupina „opatrovateľov“ pozná len jednu akceptovateľnú mieru spotreby sladkostí a slaností. Nula, nič.

Autor je analytik INESS-u

Pred dvesto rokmi patril John Stuart Mill medzi radikálov, ktorí tvrdili, že „sloboda jedného sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého“. V časoch dedičných aristokracií to bola odvážna myšlienka. Dnes by sa Mill celkom čudoval, že namiesto jeho výroku platí – „sloboda jedného sa končí tam, kde to chce lepšie organizovaná menšina“.

Tentokrát nemám na mysli ani zdanenie, ani povinnú vojenskú službu či iné výrazné zásahy do osobnej slobody. Skôr menšie zákazy a obmedzenia, ktoré majú za cieľ naprávať životný štýl jednotlivca. Úloha štátnych inštitúcií sa za posledných 70 rokov výrazne zmenila. Už nepredstavujú nástroj občanov na zjednodušenie spolužitia, na zabezpečenie ochrany a práva či dostupnosti niektorých statkov a služieb. Verejný sektor už neslúži občanom, on ich opatruje.

Tento posun cítiť v oblasti stravovania a životosprávy. Najviditeľnejšie je obmedzenie fajčenia, spotreby alkoholu, tvrdých drog. Ako huby po daždi sa však množia návrhy na rôzne obmedzenia alebo dane v oblasti stravovania. Ako vraví Christopher Snowdon, autor medzinárodného Indexu opatrovateľského štátu, začala sa vojna s jedlom (war on food). Povinné zverejňovanie kalórií bolo predohrou, vyvrcholením sú dane a limity zloženia potravín. Cukor prebral čierneho Petra od tukov a je momentálne hlavným prenasledovaným. Nie náhodou nájdete vo volebných programoch aj slovenských strán návrh na daň z cukru. V Európe sú už dane zo zmrzliny, z čokolády, čipsov. Čo na tom, že štát na celej čiare zlyháva v tom, čo by mal robiť. Štátne poradne zdravej výživy navštívi z milióna obéznych 280 ľudí mesačne. Tieto dane sú proste trendy.

Na konferencii k spomínanému indexu v Bruseli sa riešila zaujímavá otázka. Mali by výrobcovia potravín sami proaktívne „vylepšovať“ zloženie svojich produktov v záujme zdravotného štýlu zákazníka? Alebo má byť výhradne úlohou vlády rozhodovať o víťazoch a porazených, o povolenom a neakceptovateľnom?

Z procesu rozhodovania vieme, že aj odpovede na tieto otázky vznikajú v prvej signálnej sústave ešte skôr, ako sa začne hľadanie racionálnej odpovede. Ten, kto sa cíti neustále „okrádaný“ a ohrozovaný súkromným sektorom, kto neznáša nekonečnú ponuku možností a tiaž vlastnej zodpovednosti za výber, bude pochopiteľne preferovať silnejšiu úlohu vlády. Tá časť ľudí, ktorá si „užíva“ osobnú zodpovednosť, by asi volila prvú možnosť. Ale z vyjadrení producentov, ktoré odzneli na konferencii, vyplýva, že to nie je životaschopná stratégia.

Dobre organizovaná skupina „opatrovateľov“ pozná totiž len jednu akceptovateľnú mieru spotreby sladkostí a slaností. Nula, nič. Boj proti tabaku sa skončí až presunutím tejto rastliny výhradne do botanických záhrad. Dobrovoľné znižovanie obsahu cukru v sladených nápojoch nebude vláde (lekárom) nikdy stačiť, kým cukor z nich nezmizne úplne. Opatrovatelia sú netrpezliví a chcú maximálne možné výsledky hneď.

Sila opatrovateľského štátu tak postupne rastie. Zabúda sa na skutočnosť, že prísne regulácie a dane sú ako antibiotiká, ktoré časom oslabujú schopnosť tela poradiť si so skutočnými problémami. Niekedy by skutočne stačilo iba počkať, nechať existujúci trend pracovať a netváriť sa, že všetci ľudia budú (musia) žiť ako anjeli. Inak sa dožijeme časov, keď začne štát sledovať v záujme nášho zdravia dĺžku nášho spánku a tým, ktorí si odspia odporúčaných osem hodín, zvýši odpočítateľnú časť zo základu dane. Prípadne pre tých, ktorí budú spať menej, vymyslí novú daň z nedostatku spánku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie