Tenorista Calleja v Bratislave: Potemkinovská dedina

Operný svet má rovnako ako hudba iných žánrov svoj mainstream a alternatívu. O operných alternatívach informujeme v denníku N častejšie; ak chce opera osloviť nových poslucháčov, musí zostúpiť na zem a preniknúť do každodenného života. Preto koncerty pre školy majú svojich moderátorov, ktoré im priblížia dobu a život skladateľa, obsah diela alebo jeho súčasný odkaz. Rovnako si môžeme všimnúť fenomén výmeny klasických koncertných pódií za priestory, ktoré boli pôvodne určené na iný účel – opustené továrenské haly či železničné stanice.

Prvým domovom opier sú však stále divadlá a koncertné sály. Ani samotný priestor nerozhoduje o zaradení koncertu do mainstreamu alebo alternatívy. Prvoradý je koncertný repertoár a technický výkon umelca.

Agentúra Kapos organizuje v Bratislave dva cykly, Veľké slovenské hlasy a Svetové operné hviezdy. Do hlavného mesta najmä vďaka druhému projektu prišlo viacero svetoznámych operných spevákov. Počas štyroch rokov fungovania kritici iba jeden koncert označili za menej vydarený. Išlo o koncert Tenorom vstup zakázaný s Thomasom Hampsonom a Lucom Pisaronim z decembra 2013. Keďže však ide o projekt s výnimočnými menami (a aj výnimočnými cenami vstupeniek), očakávania sú veľké. Prvé väčšie zlyhanie prišlo v utorok s Josephom Callejom.

Joseph Calleja, rodák z Malty, sa vo svete teší veľkému záujmu. Operné role odspieval napríklad v Metropolitnej opere v New Yorku, Viedenskej štátnej opere, Deutsche Oper Berlin či v Royal Opera House v Londýne. Papierovo by sme ho mohli pokladať za jedného z najlepších lyrických tenorov. Slovami chvály nešetria ani médiá, napríklad Associated Press prezentuje Calleju ako nového Enrica Carusa či dokonca Luciana Pavarottiho. S belcantovskými majstrami však má Calleja máločo spoločné.

Na úvod tenorista zaspieval známu romancu Piotra Iljiča Čajkovského Net, toľko tot, kto znal. Už táto pieseň bola predobrazom výzoru celého koncertu; Calleju by sme v prieraznosti hlasu cez orchester mohli prirovnávať ku Juanovi Florézovi, jeho hlas sa aj v piane niesol až do zadných radov Reduty. Držaním korpusu je takisto belcantovský majster, s dychom pracuje veľmi dobre a spieva prepájaním hlasových registrov. Čajkovského romanca je výbornou skladbou na úvod z technického pohľadu, prvé vyššie tóny prichádzajú až na záver. Callejovi to prvýkrát ruplo práve v závere prvej skladby. V prípade lyrického tenora a takto deklamovaného virtuóza by žiaden problém s výškami nastávať nemal, práve naopak, jeho hlavnou doménou by mali byť ľahké výšky bez väčšej prípravy a takpovediac hocikedy. Ak by sa to stalo iba v úvodnej skladbe, dá sa tento kolaps prehliadnuť.

Callejovi to však vo výškach jednoducho nešlo. Počas prvej časti by sme hádali iba momentálnu (ťažkú) indispozíciu. Akosi nelogické je v súvislosti s jeho úspechmi priznať, že svetový spevák by nemal zvládnuté základné technické požiadavky. Známa ária Questa o quella z Verdiho Rigoletta je svojou bezstarostnosťou a ľahkými frázami priam šitá pre typ hlasu, akým Calleja disponuje. V jeho podaní sme však nepočuli ani technickú zdatnosť, ani interpretačné umenie, ktoré by dodalo vierohodnosť (tzv. viem, o čom spievam). S výpočtom pseudotónov by sme mohli pokračovať pri takmer každej árii, ktorú tenorista počas večera odspieval, obávam sa však, že by šlo o veľmi dlhý zoznam.

Po prestávke sme viacerí očakávali, že na pódium príde Callejov manažér a ospravedlní sa za umelcovu momentálnu kondíciu. Koncert však pokračoval s ešte náročnejšími dielami po technickej a interpretačnej stránke a dilema o indispozícii vs. typickom výkone bola v istote naklonená permanentnému stavu. Áriu Ah, la paterna mano zaspieval tenorista s technicky dobrou stránkou, no strojovo. V La dolcissima effigie sa namiesto napätého piana v poslednom vysokom tóne ozval intonačne nečistý falzet. Árii známej aj laikom E lucevan le stelle z Toscy zase chýbala intepretácia a logická výstavba hudobných fráz. Záverečné prídavky z repertoáru operného mainstreamu (napríklad O sole mio) už ničím neprekvapili, prihliadnuc na fakt, že umelcovu indispozíciu prijalo odborné publikum ako bežný stav.

Calleja môže byť veľmi vďačný Slovenskej filharmónii s dirigentom Rastislavom Štúrom. Orchester s prvým huslistom Ewaldom Danelom podával slušný výkon a tenoristu na mnohých miestach podržal. Škoda však, že do inštrumentálnej časti koncerty Slovenská filharmónia zaradila diela bez dramaturgickej kreativity – chronicky známe Predohru k Nabbucovi či intermezzo z Manon Lescaut. Iba to prispelo k dojmu prvoplánovej koncepcii večera.

S výberom repertoáru mal estetický problém aj spevák – už len zoradenie prvých troch skladieb hovorí o bezmyšlienkovej stavbe koncertného repertoáru: Inštrumentálna Polonéza z opery Eugen Onegin, romanca (obe Čajkovskij) a hneď za intímnou ruskou poetikou Verdiho Questa o quella, diela obsahovo absolútne nesúvisiace. Ako som spomínal v úvode, vďaka repertoáru a suverénnemu prejavu môžeme tento koncert predstaviť ako ukážku operného mainstreamu v tom horšom význame slova.

S detailnejšou charakteristikou jednotlivých diel by som mohol pokračovať, no akosi ťažké je prijať fakt, že spevák, ktorého svetové operné scény považuje za virtuózneho umelca v technike aj interpretácii, sa trápi so začiatočníckymi problémami. Ktovie, ako sa na ohodnotenie speváka v porovnaní s vlastnými schopnosťami pozerajú Miroslav Dvorský a Štefan Kocán, ktorých sme mohli vidieť v publiku.

Bratislavskí diváci mali možnosť zažiť skutočnú potemkinovskú dedinu. Hoci je pravdou, že Calleja dostal standing ovation na konci hneď trikrát a mohol s ohľadom na prijatie u publika odchádzať s dobrým pocitom. Je to znamenie dnešnej doby: za úspešným spevákom nemusia stáť výnimočné kvality, postačí aj dobrá agentúra. Dúfajme však, že sa to nebude týkať ďalších umelcov, ktorých budú mať slovenské scény možnosť hostiť.

Hodnotenie autora: 50%