Denník N

Tenorista Calleja v Bratislave: Potemkinovská dedina

Joseph Calleja a Slovenská filharmónia.
Joseph Calleja a Slovenská filharmónia.

Koncert Josepha Calleju v Redute ukázal, že nie vždy je kvalita speváka prvoradá. Prečítajte si recenziu jeho koncertu.

Operný svet má rovnako ako hudba iných žánrov svoj mainstream a alternatívu. O operných alternatívach informujeme v denníku N častejšie; ak chce opera osloviť nových poslucháčov, musí zostúpiť na zem a preniknúť do každodenného života. Preto koncerty pre školy majú svojich moderátorov, ktoré im priblížia dobu a život skladateľa, obsah diela alebo jeho súčasný odkaz. Rovnako si môžeme všimnúť fenomén výmeny klasických koncertných pódií za priestory, ktoré boli pôvodne určené na iný účel – opustené továrenské haly či železničné stanice.

Prvým domovom opier sú však stále divadlá a koncertné sály. Ani samotný priestor nerozhoduje o zaradení koncertu do mainstreamu alebo alternatívy. Prvoradý je koncertný repertoár a technický výkon umelca.

Agentúra Kapos organizuje v Bratislave dva cykly, Veľké slovenské hlasySvetové operné hviezdy. Do hlavného mesta najmä vďaka druhému projektu prišlo viacero svetoznámych operných spevákov. Počas štyroch rokov fungovania kritici iba jeden koncert označili za menej vydarený. Išlo o koncert Tenorom vstup zakázaný s Thomasom Hampsonom a Lucom Pisaronim z decembra 2013. Keďže však ide o projekt s výnimočnými menami (a aj výnimočnými cenami vstupeniek), očakávania sú veľké. Prvé väčšie zlyhanie prišlo v utorok s Josephom Callejom.

Joseph Calleja, rodák z Malty, sa vo svete teší veľkému záujmu. Operné role odspieval napríklad v Metropolitnej opere v New Yorku, Viedenskej štátnej opere, Deutsche Oper Berlin či v Royal Opera House v Londýne. Papierovo by sme ho mohli pokladať za jedného z najlepších lyrických tenorov. Slovami chvály nešetria ani médiá, napríklad Associated Press prezentuje Calleju ako nového Enrica Carusa či dokonca Luciana Pavarottiho. S belcantovskými majstrami však má Calleja máločo spoločné.

Joseph-Calleja-koncert-agentúry-Kapos-5

Na úvod tenorista zaspieval známu romancu Piotra Iljiča Čajkovského Net, toľko tot, kto znal. Už táto pieseň bola predobrazom výzoru celého koncertu; Calleju by sme v prieraznosti hlasu cez orchester mohli prirovnávať ku Juanovi Florézovi, jeho hlas sa aj v piane niesol až do zadných radov Reduty. Držaním korpusu je takisto belcantovský majster, s dychom pracuje veľmi dobre a spieva prepájaním hlasových registrov. Čajkovského romanca je výbornou skladbou na úvod z technického pohľadu, prvé vyššie tóny prichádzajú až na záver. Callejovi to prvýkrát ruplo práve v závere prvej skladby. V prípade lyrického tenora a takto deklamovaného virtuóza by žiaden problém s výškami nastávať nemal, práve naopak, jeho hlavnou doménou by mali byť ľahké výšky bez väčšej prípravy a takpovediac hocikedy. Ak by sa to stalo iba v úvodnej skladbe, dá sa tento kolaps prehliadnuť.

Callejovi to však vo výškach jednoducho nešlo. Počas prvej časti by sme hádali iba momentálnu (ťažkú) indispozíciu. Akosi nelogické je v súvislosti s jeho úspechmi priznať, že svetový spevák by nemal zvládnuté základné technické požiadavky. Známa ária Questa o quella z Verdiho Rigoletta je svojou bezstarostnosťou a ľahkými frázami priam šitá pre typ hlasu, akým Calleja disponuje. V jeho podaní sme však nepočuli ani technickú zdatnosť, ani interpretačné umenie, ktoré by dodalo vierohodnosť (tzv. viem, o čom spievam). S výpočtom pseudotónov by sme mohli pokračovať pri takmer každej árii, ktorú tenorista počas večera odspieval, obávam sa však, že by šlo o veľmi dlhý zoznam.

Po prestávke sme viacerí očakávali, že na pódium príde Callejov manažér a ospravedlní sa za umelcovu momentálnu kondíciu. Koncert však pokračoval s ešte náročnejšími dielami po technickej a interpretačnej stránke a dilema o indispozícii vs. typickom výkone bola v istote naklonená permanentnému stavu. Áriu Ah, la paterna mano zaspieval tenorista s technicky dobrou stránkou, no strojovo. V La dolcissima effigie sa namiesto napätého piana v poslednom vysokom tóne ozval intonačne nečistý falzet. Árii známej aj laikom E lucevan le stelle z Toscy zase chýbala intepretácia a logická výstavba hudobných fráz. Záverečné prídavky z repertoáru operného mainstreamu (napríklad O sole mio) už ničím neprekvapili, prihliadnuc na fakt, že umelcovu indispozíciu prijalo odborné publikum ako bežný stav.

Calleja môže byť veľmi vďačný Slovenskej filharmónii s dirigentom Rastislavom Štúrom. Orchester s prvým huslistom Ewaldom Danelom podával slušný výkon a tenoristu na mnohých miestach podržal. Škoda však, že do inštrumentálnej časti koncerty Slovenská filharmónia zaradila diela bez dramaturgickej kreativity – chronicky známe Predohru k Nabbucovi či intermezzo z Manon Lescaut. Iba to prispelo k dojmu prvoplánovej koncepcii večera.

Joseph-Calleja-koncert-agentúry-Kapos-10

S výberom repertoáru mal estetický problém aj spevák – už len zoradenie prvých troch skladieb hovorí o bezmyšlienkovej stavbe koncertného repertoáru: Inštrumentálna Polonéza z opery Eugen Onegin, romanca (obe Čajkovskij) a hneď za intímnou ruskou poetikou Verdiho Questa o quella, diela obsahovo absolútne nesúvisiace. Ako som spomínal v úvode, vďaka repertoáru a suverénnemu prejavu môžeme tento koncert predstaviť ako ukážku operného mainstreamu v tom horšom význame slova.

S detailnejšou charakteristikou jednotlivých diel by som mohol pokračovať, no akosi ťažké je prijať fakt, že spevák, ktorého svetové operné scény považuje za virtuózneho umelca v technike aj interpretácii, sa trápi so začiatočníckymi problémami. Ktovie, ako sa na ohodnotenie speváka v porovnaní s vlastnými schopnosťami pozerajú Miroslav Dvorský a Štefan Kocán, ktorých sme mohli vidieť v publiku.

Bratislavskí diváci mali možnosť zažiť skutočnú potemkinovskú dedinu. Hoci je pravdou, že Calleja dostal standing ovation na konci hneď trikrát a mohol s ohľadom na prijatie u publika odchádzať s dobrým pocitom. Je to znamenie dnešnej doby: za úspešným spevákom nemusia stáť výnimočné kvality, postačí aj dobrá agentúra. Dúfajme však, že sa to nebude týkať ďalších umelcov, ktorých budú mať slovenské scény možnosť hostiť.

 

Hodnotenie autora: 50%

SVETOVÉ OPERNÉ HVIEZDY
JOSEPH CALLEJA
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
16. 6. 2015 o 19.30 h

Slovenská filharmónia
Dirigent: Rastislav Štúr

Program koncertu

Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893) – Eugen Onegin – Polonéza z 3. dejstva

Net, toľko tot, kto znal – pieseň z cyklu Šesť romancí, Op 06. No 06.

Giuseppe Verdi (1813 – 1901) – Rigoletto
Questa o quella – ária Vojvodu z 1. dejstva

Luisa Miller – predohra

Stefano Donaudy (1879 –1925) – Vaghissima sembianza

Charles Gounod (1818 – 1893) – Roméo et Juliette/Romeo a Júlia
L’amour! L‘amour!… Ah! Lève-toi, soleil! – ária Romea z 2. dejstva

Jules Massenet (1842 – 1912) – Werther – predohra

Jacques Offenbach (1819 – 1880) – Les contes d’Hoffmann/Hoffmannove poviedky
Il était une fois à la cour d’Eisenach – ária Hoffmanna z prológu

prestávka

Giuseppe Verdi – La forza del destino/Sila osudu – predohra

Francesco Cilea (1866 – 1950) – Adriana Lecouvreur
La Dolcissima Effigie – ária Maurizia z 1. dejstva

Francesco Paolo Tosti (1846 -1916) – Ideale

Giuseppe Verdi – Nabucco – predohra

Macbeth – O figli, o figli miei!

Francesco Cilea – L’Arlesiana
Lamento di Federico – ária Federica z 2. dejstva

Giacomo Puccini (1858 – 1924) – Manon Lescaut – Intermezzo

Tosca – E lucevan le stelle – ária Cavaradossiho z 3. dejstva

Teraz najčítanejšie