Príbeh zo sýrskej diaľnice M4

Niečo viselo vo vzduchu, tak sme sa v lete ’89 vybrali s deťmi do DDR k moru. Plachetnicu nám zamkli reťazou, aby sme neemigrovali do Švédska. To už cez Maďarsko utekali a v Prahe sa cez plot nemeckej ambasády škriabali stovky ľudí, a keď legalizovali ich odchod na Západ, padol Berlínsky múr. Do Novembra ostávalo iba niekoľko dní.

Zavládol bezhraničný optimizmus. Strihal sa ostnatý drôt, Campanellov Slnečný štát, Morova Utópia aj Kráľovstvo nebeské boli na dosah. Niekto dobehol vo vzornej pohraničnej obci Devín k sochárovi, ktorý pracoval so železom, že či nemá nožnice na drôt. Mal. Nezmyselné slovné spojenie železná opona odišlo do minulosti, len v divadlách ostali skutočné protipožiarne železné opony.

Churchill v pamätiach napísal, ako v jedno káhirské popoludnie, medzi dúškami cigarového dymu, niekoľkými ťahmi pera vytvorili nové hranice. Ľudstvo chce veriť v rozprávkové konce.

Čo všetko sa narozprávalo po prvej svetovej vojne o večnom mieri, na konferencii v Sèvres v dvadsiatom roku Kurdom sľúbili štát. Aj po druhej vojne, napriek miliónom mŕtvych, zavládla viera v krajšie zajtrajšky, aby sa vzápätí pripravovali nové konflikty na iných hraniciach. Je samotný fakt hranice zárukou prinajmenšom konfliktu? Načo vlastne sú a budú navždy? Kým bude čo deliť, budú.

Pred rokmi mi kurdský študent rozprával o svojom národe, ktorý nemá štát ani hranice. V pražskom internáte polemizoval s mojím detským hrdinom Mustafom Barzáním, ktorého cieľom bol štát. Na rozhovor som si spomenul pri čítaní Xenofónovej Anabázy, už vtedy Kurdi bojovali o svoje územie. Aj neskôr v Damasku pri hrobe najslávnejšieho Kurda, sultána Salah ad-Dina. Vytvoril ríšu, aby sa rozpadla rovnako ako Rímska ríša a každé impérium. Možno zavládne pokoj, až kým sa všetko nerozpadne. Načo je dnes komu Gibraltar, Severné Írsko alebo Katalánsko? Je to imperiálny sentiment alebo téma odvádzajúca pozornosť?

V roku 1914 pricestoval za ruským cárom do Livadijského paláca na Kryme vyjednávač z Carihradu. V Jalte sa aj pred konferenciou spojencov hralo o hranice. Palác stojí, možno sa história bude opakovať.

Koho brutálne ukameňovali na sýrskej diaľnici M4? Hevrin Chalaf, Kurdku, modernú ženu alebo političku strany s príznačným názvom Budúcnosť Sýrie? A kto vraždu v tlači obhajuje? Expandujúce Turecko, oslavujúce 96. výročie založenia republiky? Je to o pritesných hraniciach alebo o opozícii?

A my, exportéri a importéri z Európskej únie, rukojemníci, potichu dúfame, že anexia vráti utečencov do Sýrie a nemusíme stavať nový múr. Tá mladá žena vedela, že nemôže zmeniť minulosť, ale môže sa podieľať na lepšej budúcnosti. Aspoň v to asi verila.