Matej Ondrišek
Belgická zdravotne znevýhodnená atlétka Marieke Vervoortová o eutanázii prvý raz hovorila pred paralympijskými hrami v Riu 2016. „Mám zoznam želaní, zahŕňa akrobatický let, a začala som uvažovať o eutanázii,“ citoval ju britský Express.
Vervoortová mala štrnásť, keď jej diagnostikovali degeneratívnu svalovú chorobu. Už v roku 2008 podpísala dokumenty potrebné na podstúpenie eutanázie – umelého ukončenia života. Belgické médiá špekulovali, že eutanáziu podstúpi práve po Riu 2016.
Belgičanka na paralympiáde získala striebornú medailu, ale bezprostredne po nej poprela špekulácie. „Keď príde tá chvíľa a ja budem mať viac zlých dní než dobrých, mám svoje papiere na eutanáziu. Ale ten čas ešte nenastal,“ hovorila podľa BBC.
Vervoortová v utorok podstúpila eutanáziu vo veku 40 rokov. Zomrela v belgickom meste Dienst.
Eutanázia predlžuje život, hovorila
Vervoortová získala na paralympijských hrách dokopy štyri medaily v jazde na vozíku, zlato získala v Londýne 2012 v pretekoch na 100 metrov. Okrem toho sa stala trikrát majsterkou sveta.
Počas celého života vystupovala ako obhajkyňa práva na podstúpenie eutanázie, ktorá je v Belgicku legálna. „Veľmi sa bojím, ale tie papiere mi dodávajú pokoj, pretože viem, že ich mám, keď toho budem mať dosť,“ hovorila po zisku striebra v Riu podľa Guardianu.
„Ak by som nemala tie papiere, myslím, že by som už spáchala samovraždu. Myslím si, že vo svete by bolo menej samovrážd, ak by každá krajina mala právo na eutanáziu. Dúfam, že každý vníma, že nejde o vraždu, ale, naopak, predlžuje to ľudský život,“ povedala Vervoortová.
„Môj strach zo smrti je teraz preč. Asistovaná smrť je niečo ako operácia, zaspíte a už sa nikdy neprebudíte. Pôsobí to veľmi pokojne. Nechcem trpieť, keď budem zomierať,“ uviedla atlétka.
Po tom, čo v Belgicku vyšla jej autobiografia Druhá strana mince, sa v krajine podľa Telegraphu stala druhou najvplyvnejšou športovkyňou po futbalistovi Kevinovi De Bruynovi.
V noci spávala desať minút
Svalová choroba spôsobovala Vervoortovej konštantnú bolesť, záchvaty či paralýzu nôh už počas prípravy na paralympiádu v Riu. Belgičanka opisovala noci, počas ktorých spala len desať minút, a na druhý deň trénovala. Od bolesti často omdlievala.
„Mnoho ľudí sa ma pýta, ako je možné, že dosahujem také dobré výsledky a usmievam sa napriek všetkej bolesti a liečbe, ktoré zožierajú moje svaly. Šport a jazdenie na vozíku sú pre mňa druhom meditácie,“ vysvetľovala v roku 2016 pre BBC.
Marieke Vervoortovú v decembri 2017 v bruselskej nemocnici navštívil reportér Telegraphu Oliver Brown. Vervoortová bola vtedy už ochrnutá od hrudníka nadol, strácala zrak a mala problém s príjmom stravy.
Opäť zopakovala, že dohoda na eutanázii s doktorom Wimom Distelmansom jej predĺžila život. „Na začiatku ho nazývali ‚vražedný doktor‘, ale on mi zachránil život. Ak by tu nebol, zabila by som sa sama. Je veľmi ťažké určiť dátum. Vždy, keď to urobím, sa ma pýtajú: Si si istá, Marieke? Si si naozaj istá?“ hovorila.
Podľa reportéra Browna Vervoortová nebola typom, ktorý by vyžadoval ľútosť. Napriek vážnemu stavu hovorila o svojej láske k šampanskému, robila si žarty z Donalda Trumpa a smiala sa na svojom asistenčnom psovi Zennovi, s ktorým prežila viac než desať rokov.
S Brownom sa rozlúčila podaním ruky a slovami: „Najlepší cieľ, ktorý môžete mať, je robiť ľudí šťastnými.“ Svoj vlastný cieľ môže považovať za splnený, napísal Brown.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
