Denník N

Samozvanec Nikolaj

Andrej Stankovič. Foto - Milan Mrenica
Andrej Stankovič. Foto – Milan Mrenica

V Prahe si pripomínajú celodennou konferenciou básnika, kritika a chartistu Andreja Stankoviča.

Kdo se liší, ten je sviňák,“ vravieval básnik, filmový kritik, prekladateľ a editor Andrej „Nikolaj“ Stankovič (1940 – 2001). A on sa teda líšil riadne, či už išlo o spôsob života a nekompromisný odpor ku komunistickému režimu, potvrdený podpisom Charty 77 a členstvom vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných, alebo o jeho poéziu a filmovú publicistiku, v ktorej si bez váhania dovolil siahnuť aj na najväčšie idoly československej novej vlny.

Menzelovi vtedy vyčítal gýčovité prvky v Ostro sledovaných vlakoch a Formanovi pripomenul, že vo svojom debute Konkurz zinscenoval falošný konkurz speváčok do Semaforu, čím išiel proti elementárnej etike filmového dokumentarizmu.

Svoje básne, kde nenapodobiteľným spôsobom kombinoval české a slovenské slová (narodil sa a prvých šesť rokov prežil v Prešove), najskôr publikoval v prestížnej revue Tvář, do ktorej potom ako redaktor nastúpil v roku 1968. Po jej zlikvidovaní sa Stankovičove verše i filmové kritiky pravidelne objavovali v samizdate. Napríklad aj v Revolver Revue, ktorá práve na tento štvrtok pripravila celodennú konferenciu o jeho diele a spoločenskom pôsobení, nadväzujúc tak na predošlé konferencie o Janovi Lopatkovi, F. X. Šaldovi či Ivanovi M. Jirousovi.

V Revolver Revue aj prvý raz predstavil poéziu Gusta Dobrovodského, v časoch, keď možno ani najbližšie okolie tohto bratislavského búrliváka netušilo, že píše básne, nad ktorými sa podľa Stankoviča „rysujú horizonty ďaleko presahujúce chotáre bežného literárneho štandardu“.

S Dobrovodským, ktorému po revolúcii zostavil dve knižky básní, sa zblížili na kysuckých Brízgalkách, kde sa Stankovič stal ikonickou postavou tejto oázy slobody v časoch normalizácie. Ráno mizol aj so ženou Olinkou v hlbokých lesoch, a keď sa potom kochali nad každodenným úlovkom húb, Nikolaj potuteľne opakoval svoju asi najkratšiu básničku: „Houba, lesa chlouba.“

Keď sa jeho priateľ Václav Havel stal prezidentom, Stankovič dozeral na stav knižnice nielen na Pražskom hrade, ale aj na chalupe v Hrádečku. A keď sa mu ako členovi Štátneho fondu na podporu a rozvoj českej kinematografie zdalo, že pribúda mimoriadnych, ale „konformnou a zvulgarizovanou filmovou kritikou ignorovaných tvorivých činov“, rozhodol sa práve tieto oceňovať vlastnou Cenou samozvancov.

Zato jeho filmové kritiky rozhodne neboli konformné, košaté písanie s mnohými odbočkami, náročnými na sledovanie textu, sa však nakoniec vždy ukázalo ako zmysluplné a efektívne. Obávaný recenzent sa riadil krédom, že „údelom kritika je permanentné vyrábanie nepriateľov, ktorým už vopred odpúšťa“.

Rovnako v diskusiách bol prakticky neporaziteľný nielen pre svoju tvrdošijnosť, udivujúce vedomosti a neúprosnú logiku, ale aj vďaka vrodenej čarovnej vlastnosti, ktorá zničila každý protinázor. Dokázal sa totiž na niektorú myšlienku sústrediť až tak, že hoci spoločnosť okolo neho už dávno zvrtla reč na inú tému, on po dlhšej odmlke nečakane nadviazal na svoju predchádzajúcu vetu. Aj tu možno hľadať korene povestného bonmotu, že „Stankovič je jediný človek na svete, ktorý skáče do reči aj sám sebe“.

Teraz najčítanejšie