Denník N

Socialistický realizmus – presvedčenie alebo štátom riadená prostitúcia?

Pamätník bývalého èeskoslovenského komunistického prezidenta Klementa Gottwalda na vtedajšom Gottwaldovom námestí (dnešné Námestie slobody) v Bratislave na snímke z 13.októbra 1982. Foto archív TASR - Peter Šimonèík *** Local Caption *** sken scan
Pamätník bývalého èeskoslovenského komunistického prezidenta Klementa Gottwalda na vtedajšom Gottwaldovom námestí (dnešné Námestie slobody) v Bratislave na snímke z 13.októbra 1982. Foto archív TASR – Peter Šimonèík *** Local Caption *** sken scan

Bol socialistický realizmus umeleckým slohom alebo iba štátom nadiktovanou formou propagandy?

Čo to bol vlastne socialistický realizmus v umení? Deštrukcia myslenia, osobnosti, umenia, víťazstvo ideológie nad imagináciou, politický konštrukt, štátom riadená prostitúcia, nástroj manipulácie, neškodné PR vtedajšieho režimu, alebo zo všetkého niečo?

Kunsthistorička a spoluautorka súpisu sochárskych diel v Bratislave Sabina Jankovičová tvrdí, že socialistický realizmus nikdy jasne nedefinovali. Stál hlavne na téme a formálne sa snažil o takzvaný realizmus, hoci v skutočnosti išlo o idealizáciu.

„Komunisti chceli mať oficiálne definované umenie, ale nikdy ho nedefinovali. Cielene mohli udržiavať všetkých v napätí, či nedefinované podmienky splnili, alebo nie a mohli kedykoľvek represívne zasiahnuť pod akoukoľvek zámienkou. Chceli realistickú formu, čo bola len ilúzia a istý okruh tém, ktoré boli len ďalšia ilúzia a propaganda,“ hovorí kunsthistorička.


Dovoz zo Sovietskeho zväzu
Výtvarník Peter Kalmus bol počas socializmu súčasťou undergroundu, podpísal petíciu Niekoľko viet, po revolúcii založil Občianske fórum v Košiciach, má za sebou významné výstavy doma aj v zahraničí, ale pre laickú verejnosť je najznámejší tým, že zničil Biľakov pamätník.

„Umelecký štýl nazývaný socialistický realizmus k nám importovali násilne a zákerne zo Sovietskeho zväzu aj s boľševickou ideológiou. Boľševické režimy sovietskeho typu, diktatúry, majú za sebou vyše sto miliónov zavraždených nevinných ľudí,“ hovorí výtvarník.

Peter Kalmus s kolegom Ľubošom Lorenzom zámerne poškodili pomník komunistického papaláša Vasila Biľaka pred obecným úradom v Krajnej Bystrej. Foto: archív Petra Kalmusa

Kalmus si myslí, že bez poznania historických faktov o neľudských zločineckých režimoch by však bolo hodnotenie a analyzovanie socialistického realizmu povrchné, klamlivé a zavádzajúce.

Výtvarník pripúšťa, že tak ako v každej ideologickej diktatúre, či už náboženského stredoveku, alebo fašistických systémov v Španielsku a Taliansku vznikajú kvalitné umelecké diela.

„Prijímať s božským obdivom a nekriticky akékoľvek, možno aj geniálne dielo socialistického realizmu je rovnako scestné, ako obdivovať perfektnú zubnú korunku po človeku rozmliaždenom granátom, prípadne na kúsky roztrhanom vlčiakmi gestapákov počas II. svetovej vojny,“ myslí si Kalmus.

Výtvarník pripomína, že socialistický realizmus nevznikol prirodzeným vývojom, ale ako produkt hrôzostrašnej ideológie.

„Všetky nedemokratické režimy si potrebujú urobiť z umenia a umelcov nástroj na šírenie svojej ideológie a propagandy. Nakoniec aj Adolf Hitler sa pri šírení Národného socializmu obklopil viacerými kvalitnými umelcami,“ dodal.

Pamätník bývalého československého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda na vtedajšom Gottwaldovom námestí v Bratislave. Foto – TASR
Vládny sloh
Pavel Karous, český sochár, pedagóg a autor projektu Vetřelci a volavky nazýva socialistický realizmus oficiálnou kultúrnou stratégiou v období budovania socializmu v Československu, vládnym slohom a hegemónnou úchylkou.

„Napriek všeobecným tvrdeniam súčasných aj normalizačných médií socialistický realizmus zanikol v podstate už koncom 50. rokov. Kunsthistoricky býva považovaný za medzník rok 1958, keď sa Československo prezentovalo na výstave Expo v Bruseli už modernou. Potom sa socialistický realizmus objavoval už len sporadicky na vrchole normalizácie iba ako výzdoba straníckych, policajných a vojenských budov,“ vysvetľuje Karous.

Obsahovo to bol propagandistický nástroj, ktorý mal slúžiť pracujúcej triede, čo bol dobový ekvivalent pre širokú verejnosť, pokroku a socializmu. Formálne by sa dal charakterizovať umelým návratom ku klasicizmu, romantizmu a realizmu 19. storočia.
„Podoba tejto hegemónnej úchylky od utopických radikálnych inovácií avantgardy „se vzhlédla“ v popisnej buržoáznej kultúre predošlého storočia. To malo podľa ideológov socialistického realizmu paradoxne „demokraticky“ sprístupniť kultúru širokým masám, ktoré avantgarde nerozumeli.“

Pamätník SNP v Banskej Bystrici. FOTO N – Daniel Vražda
Kde by sme boli bez Gottwalda
Bol vôbec socialistický realizmus umelecký smer? Ako by sa vyvíjalo umenie bez Gottwaldovho komunistického prevratu v roku 1948? Boli by sme dnes ďalej, inde? 

Kunsthistorička Jankovičová si myslí, že socialistický realizmus je smer, hoci dodáva, že napríklad Juraj Mojžiš to popiera a hovorí o propagande.

„Je to smer, ktorý oživil isté prvky klasicizmu a využil ho pre cielenú propagandu. Cieľom bolo tvoriť umenie pre ľud, zrozumiteľné, ale v skutočnosti šlo o didaktické zobrazenie propagandy. Socialistický realizmus bol reklamou, PR komunistickej moci a využíval isté prvky, ktoré fungujú v reklame aj dnes. Zjednodušené upravenie reality, vychválenie produktu a podobne,“ hovorí Jankovičová.

Úvahy o tom, čo by bolo, keby nebolo Gottwaldovho prevratu a likvidácie demokracie je zložité, ak nie nemožné.

Karous hovorí o únave avantgardy, najmä strohého funkcionalizmu a o civilizačnom otrase po II. svetovej vojne, ktoré vyvolali hlad po „dekore“, ľúbivej zrozumiteľnosti a socialistickom (rozumej humanistickom) obsahu aj v západnom svete. Ako príklad uviedol povojnový vývoj štátnych zákaziek v Taliansku a výtvarných realizácií vo verejnom priestore vo Francúzsku a Anglicku.

Socha milicionára na bratislavskom Račianskom mýte ešte v roku 1990. FOTO – TASR

Karous si myslí, že v Československu by sa tieto tendencie nepresadili takto masívne a dogmaticky, keby nebolo Februára 1948. Dodáva však, že o socialistickom realizme sa hovorilo ako o legitímnom umeleckom a propagandistickom nástroji už za prvej republiky aj tesne po vojne.

„Ani v Taliansku sa futuristi, ktorí prežili vojnu na fronte, nevrátili k radikálnym experimentom, ale začali modelovať maminky s deťmi,“ tvrdí český sochár.

„Neviem, či sa dá prognózovať. Isté je, že v 60 rokoch nastáva realtívna voľnosť tvorby a zrýchlenie vývinu,“ hovorí Jankovičová.
Vo verejnom priestore sa objavujú všetky formy umenia, všetky umelecké názory, všetky aktuálne smery a umenie na Slovensku nijako nezaostáva za svetom. No a takto by to bolo už v 50. rokoch nebyť politického tlaku, dodáva.
„V 70. rokoch je síce na pôdach galérií normalizácia a cenzúra, v architektúre, v nevýznamných lokalitách naďalej vzniká aktuálne umenie, prejavy veľmi vzdialené definícii socialistického realizmu.“
Výtvarník Kalmus to vidí jednoznačne. Umenie by sa kontinuálne vyvíjalo s najväčšou pravdepodobnosťou rovnakým smerom ako v iných krajinách, v ktorých po vojne zavládli demokratické systémy rešpektujúce a vážiace si slobodu prejavu.

„Dôkazom je aj niekoľkoročné politické uvoľnenie v 60. rokoch minulého storočia v ČSSR, kedy sa viacero kvalitných umelcov dokázalo zaradiť medzi špičku európskeho umenia.“
Vizuálny smog, výpoveď doby, bizarný pokus…?
Hlavným pozitívom socialistického realizmu bolo a je, že už skončil, hovorí výtvarník Kalmus. Mojžiš nazýva akékoľvek prejavy oficiálneho umenia vizuálnym smogom. Kunsthistorička Jankovičová tvrdí, že nemá šovinisticky nenávistný postoj k žiadnemu umeniu tej doby. Karous sa na socialistický realizmus pozerá zhovievavo, ako na „bizarný a megalomanský“ pokus o vytvorenie jednotného štátneho slohu v kontroverznej, ale v historicky uzavretej etape.
Jankovičová vníma každé dielo ako dokument doby, ako výpoveď. Samozrejme rozoznáva kvalitné a nekvalitné diela, ale aj tie nekvalitné, najpropagandistickejšie, sú podľa nej v skutočnosti na oveľa vyššej remeselnej a do istej miery aj umeleckej úrovni ako mnohé dnešné realistické diela, absolútne gýče remeselne po základnou úrovňou.

Výtvarníci v roku 2010 protestovali proti osadeniu sochy Svätopluka od prominentného umecla socialistického realizmu Jána Kulicha. FOTO – TASR

„Nedá sa uprieť ani najtvrdším socrealistickým umelcom, že mali kvalitné umelecké vzdelanie a remeselne boli na úrovni. Výtvarný prejav bol prejavom ich názoru, oni skutočne komunizmu verili, ako napríklad Kulich. Tolerujem tento postoj, aj keď s ním nemusím súhlasiť, ale to je práve demokratický princíp. Jednoducho tvorili podľa seba. U Beráka o tom trochu pochybujem. Podľa mňa je oportunista a cielene bol najkonzervatívnejším autorom v 70. a 80. rokoch, lebo to bolo pohodlné. V 60. rokoch tvoril abstrakciu,“ hovorí kunsthistorička.

„Môj pohľad na socialistický realizmus dnes je skôr zhovievavý, nakoľko minulosť nedokáže zmeniť ani Boh,“ dodáva Kalmus.

Výtvarníkovi však chýba na Slovensku vysporiadanie sa z komunistickou minulosťou aj v oblasti umenia a kultúry, a tiež Múzeum zločinov komunizmu, ktorého súčasťou by mohla byť aj galéria diel, ktoré v tom období propagovali zločinecký boľševický systém.
Pamätník SNP a Slavín
Priniesla Sorela, teda stalinistické umenie päťdesiatych rokov, alebo socialistický realizmus niečo pozitívne do verejného priestoru? Sú napríklad Slavín, Pamätník SNP v Banskej Bystrici alebo Nová Dubnica skutočne len „vizuálny smog“?

Sorela, socialistický realizmus stalinského typu v sochárstve bola podľa Jankovičovej stagnáciou, ale…

„…ak sa pýtate, či vzniklo v období medzi rokmi 1948 – 1989 niečo zaujímavé vo verejnom priestore, tak vtedy vzniklo to najzaujímavejšie, čo na Slovensku máme. Iste, sú diela rôznej kvality, ale aj neuveriteľné množstvo kvalitných výtvarných diel, ktoré sú na úrovni tej doby v celosvetovom kontexte,“ myslí si kunsthistorička.

Tézy Gezamtkunstwerku, teda stavby totálneho umeleckého diela spojením architektúry, maľby, sochárstva, úžitkového umenia a dizajnu, ktoré si teoretici socialistického realizmu privlastnili a z propagandistických dôvodov uplatňovali, obohatili budúcu autentickú slobodnú architektúru, hovorí Karous.

„Aj urbanizmus Sorely býva odborníkmi považovaný za veľmi kvalitný,“ dodal a pokračoval.

Aj podľa Jankovičovej mala Sorela v architektúre isté zaujímavé veľkolepé konzervatívne prejavy klasicistického typu, ako napríklad Slavín.

Výstavba Slavína, február 1960. FOTO – TASR

„Sú pompézne, trochu nudné a schematické, ale aj elegantné. Slavín je prejavom konzervatívneho socialistického realizmu (post)stalinského typu,“ hovorí kunsthistorička.

Karous tvrdí, že bratislavský Slavín by mal byť rešpektovaný ako krásna a zachovalá ukážka pomníkovej monumentálnej tvorby 50. rokov, na ktorej spolupracovali tí najslávnejší slovenskí sochári druhej polovice dvadsiateho storočia, ako napríklad Alexander Trizuljak.

„Pozor! Pamätník SNP v Banskej Bystrici nie je v štýle socialistického realizmu, ale v medzinárodnom slohu brutalizmus,“ začal rozprávanie o monumente Karous.

Český sochár ho označil za „geniálnu stavbu“ a jeden z najkvalitnejších a najprogresívnejších architektonických projektov na svete v druhej polovici dvadsiateho storočia.

„Budovu vynikajúco výtvarne sprevádza súsošie Obete varujú od Jozefa Jankoviča, ktoré samozrejme nemá so sorelou nič spoločné, naopak je v štýle režimom zavrhovanej novej figurácie,“ povedal.

Kalmus považuje Pamätník SNP za skvelú a unikátnu stavbu.

„Neskorá moderna, pamätník v Banskej Bystrici so sochou Obete varujú je to najkvalitnejšie, čo tu máme,“ dodala kunsthistorička.

V turistických sprievodcoch by ste však márne hľadali čo i len zmienku o architektonickej svetovosti, či genialite Pamätníku SNP. „Pozoruhodná“ alebo „nezvyčajná“ budova je malé lákadlo k svetovému unikátu.

Slavnín dnes. FOTO – TASR
Zaslúžia si ochranu
Sabina Jankovičová je za zachovanie všetkých diel, ako dokumentu doby.

„Aj zo stalinizmu. Otázkou je, kde ich zachovávať,“ dodáva.

Najzachovalejšie a najuctievanejšie sú paradoxne podľa kunsthistoričky tie najkonzervatívnejšie a čistá sorela. Pamätníky oslobodenia a SNP. Naopak najohrozenejšie a ničené sú tie najlepšie diela v civilnej architektúre, lebo nemajú žiadnu rituálnu funkciu a ochranu.

„Je mnoho diel, ktoré by mali byť chránené, najmä od kvalitných umelcov, ktorých komorná tvorba je oceňovaná aj na aukciách. Ich monumentálky vo verejnom priestore sú ničené, končia na smetisku, hoci ich hodnota je nevyčísliteľná a pohybuje sa od 50 tisíc eur vyššie.“ konštatuje Jankovičová.

Aj Kalmus si myslí, že architektonicky a historicky zaujímavé budovy treba pamiatkovo chrániť ako svedectvo doby.

„Samozrejme zachovať!,“ hovorí Pavel Karous.

Keď v roku 1918 niektorí českí „hurávlastenci“ obíjali z barokových a klasicistických palácov dvojhlavých orlov, ako symbol habsburgského útlaku, vtedajší prezident Masaryk vyhlásil, aby to nerobili, lebo je to predovšetkým kultúrne dedičstvo.

„Takýto sebavedomý a pritom tolerantný prístup k vlastnej histórii sa mi páči.“

Tak napríklad Novú Dubnicu, ktorú vybudovali v 50. rokoch na zelenej lúke, považuje Karous za najväčší skvost socialistického realizmu na Slovensku.

„Myslím si, že sa podarilo aj napriek úsmevne historizujúcim až roztomilo gýčovým detailom v klasicizujúcej architektúre (a možno práve preto) vytvoriť veľmi dobré miesto pre život s veľkoryso poňatým verejným priestorom.“

Nová Dubnica. Foto – uzemneplany.sk
Kosáky a kladivá
Kosáky a kladivá, sovietske symboly komunizmu, sú neoddeliteľnou (v Košiciach sa ukázalo, že len relatívne) súčasťou pamätníkov oslobodenia v Prešove, Košiciach… Majú zostať, alebo čo s nimi?

„Keby to bolo v mojej právomoci, rozhodne by som ich dal odstrániť z verejných priestorov do depozitov múzeí. Nakoniec to aj robím, aj keď nie celkom legálnym spôsobom,“ hovorí Peter Kalmus.

Kunsthistorička zauvažovala nad otázkou, či by mali byť na pamätníkoch alebo nie, keďže kosák a kladivo je symbol komunizmu. Necháva to však na historikoch a politikoch.

„Každopádne komunizmus nebol tak odsúdený ako fašizmus, čiže symboly komunizmu sú tu akceptované.“

Kotleba - kniha od autora tohto textu

Viac info

Prípad Biľakovej busty

Teraz najčítanejšie