Denník N

Zaslúžili sa o štát, ale zabúda sa na nich

Alice Masaryková, Dezider Kirinovič, František Mareš. Foto - 2x Wikipedia a Český rozhlas
Alice Masaryková, Dezider Kirinovič, František Mareš. Foto – 2x Wikipedia a Český rozhlas

Často sa stane, že úsilie o zlepšenie vecí ostane bez uznania. A keď sa nakoniec predsa len čosi podarí, tak si nakoniec aj tak nikto nespomenie, čia je to zásluha. Založenie Československa a aj celá 20-ročná éra „budovania republiky“ ponúkajú bezpočet takých príkladov. 

Autorka je historička, Historický ústav SAV

Najprv sa vydajme na Kysuce a pripomeňme si slovo, ktoré sa tu svojho času vyslovovalo s rovnakou hrôzou ako vojna. Epidémia. Medzi hladnými a zoslabnutými ľuďmi, akých bola po vojne väčšina, sa nákazy šírili veľmi rýchlo. Po španielskej chrípke, ktorej len v Turzovke a okolitých dedinách podľahlo hneď po vojne vyše 250 ľudí, prišla roku 1919 vlna škvrnitého týfusu. Šírili ho šatové vši, ktoré so sebou domov zanášali demobilizovaní vojaci. Miestne zdravotníctvo prakticky neexistovalo a tých pár lekárov a pôrodných babiek nemalo šancu situáciu zvládnuť. Na žiadosť novovzniknutého Československého Červeného kríža zareagovala Veľká Británia a do Československa vyslala štyridsaťčlennú zdravotnícku misiu pod vedením lady Muriel Pagetovej. Za pár týždňov tu jej lekári a zdravotné sestry dokázali doslova zázrak. Najmä ak zvážime prostredie, v ktorom chýbali elementárne hygienické návyky aj ochota meniť zabehané podľa cudzích rád.

Britskí lekári a sestry sprevádzkovali núdzové epidemické špitály, mobilné dezinfekčné a odvšivovacie stanice, vývarovne pre podvyživené deti, sieť sociálno-zdravotných staníc pomoci pre matky s deťmi, postupne rozširovali svoje aktivity na východ a všade priebežne zacvičovali miestnych ľudí, aby ich vedeli sami udržať v prevádzke. Ústredie misie po celý čas ostávalo v Turzovke. Dodnes tu na cintoríne opatrujú hrob írskej zdravotnej sestry Margaret McCullumovej, ktorá prišla po dobrovoľnej službe v Rusku a Srbsku zachraňovať životy aj na Slovensko, kde nakoniec sama týfusovej nákaze podľahla.

Alice Masaryková zachránila tisíce životov

V tejto súvislosti treba spomenúť ďalšiu osobnosť, ktorej zásluhy ostávajú verejnosťou zabudnuté napriek známemu priezvisku. Alice Masaryková bola sociálna pracovníčka, politická väzenkyňa z čias prvej svetovej vojny a neskôr predsedníčka Červeného kríža. Bola to práve dcéra prezidenta, kto vďaka svojmu menu aj medzinárodným kontaktom dostal v ťažkých časoch na Slovensko nielen spomenutú britskú misiu, ale aj tony potravinovej pomoci, hygienických potrieb a teplého oblečenia. Veci prišli zo Spojených štátov a Kanady a najmä na severe a východe krajiny pomáhali deťom prežiť prvé povojnové zimy.

Možno povedať, že pani Alice zachránila životy tisíckam našich starých rodičov a prarodičov. Z jej iniciatívy sa rozvíjali siete dojčenských poradní a tuberkulóznych dispenzárov, založila aj školu pre zdravotné sestry v Martine.

František Mareš dostal dievčatá na univerzity

Počuli ste niekedy meno František Mareš? Tento nadaný moravský prírodovedec narodený roku 1862 si z finančných dôvodov zvolil učiteľské povolanie. Znie to dnes podivne, ale boli to časy, keď sa ním dalo uživiť. Kvalifikoval sa ako učiteľ matematiky, fyziky a chémie a stal sa riaditeľom dievčenskej strednej školy v Brne, patriacej pod vzdelávací spolok Vesna, ktorý umožňoval štúdium aj dievčatám zo Slovenska. K vzdelaniu v nemaďarskej škole sa tu pred rokom 1918 dostávali dievčence zo Senice, Žiliny, z Trnavy, Modry, Ružomberka, ba až z krajanskej komunity v Nadlaku. Roku 1919 odišiel František Mareš do výslužby. A – ako dnes píše bez ďalších detailov česká Wikipedia, pričom slovenská nepíše nič – „na čas odešel na Slovensko“. Presnejšie, celé dvadsaťročie tu pomáhal rozvíjať školstvo a sprístupňovať ho dievčatám. V prostredí, kde rodičia nezvykli do škôl posielať ani chlapcov, lebo „veď ani oni sami nechodili a nechýbalo im“.

Už v školskom roku 1919/1920, teda od 18. septembra 1919, začala podľa vzoru Vesny pôsobiť Živenina vyššia dievčenská škola v Martine, do ktorej prišlo učiť aj niekoľko Marešových kolegýň z Moravy. Ako inšpektor a radca na odbore školstva sa zaslúžil o to, že škôl tohto typu sa v medzivojnových rokoch otvorilo zo dvadsať a popri nich rástli mnohé iné. Vzdelával učiteľov, pripravoval pedagogické materiály, zapájal sa do spolkového života… Strohá informácia, že sa roku 1939 „vrátil na Moravu“, tiež nie je presná. Po rokoch práce bol zo Slovenska vyhnaný, tak ako množstvo ďalších českých učiteľov a ich rodín, vrátane detí, ktoré sa tu narodili. V tom čase sa v ľudáckom Sneme vážne debatovalo o potrebe úplne zakázať prístup dievčat k maturite, lebo potom chcú na vysoké školy a to už je úplne proti prírode. A Mareša vyhnali do protektorátu, obsadeného Hitlerom. Roku 1941 vyčerpaný prácou aj prežitým sklamaním zomrel na mŕtvicu. Keď rátame obete Slovenského štátu, takíto ľudia v súčtoch chýbajú.

Cyril Bařinka zakladal slovenskú právnickú vedu

Mladý právnik Cyril Bařinka sa ako legionár zúčastnil oslobodzovania Slovenska od maďarských vojsk a potom organizoval v Piešťanoch miestnu národnú radu. Má obrovské zásluhy na tom, že sa na úradoch začala používať slovenčina. Lebo darmo už nebola zakázaná ako v Uhorsku, keď také profesie ako právnici jednoducho nemali vytvorenú odbornú slovnú zásobu. Ba dokonca aj mnohí z tých, čo sa vyhlasovali za Slovákov, dokázali hovoriť len nárečím. V tej situácii sa Bařinka stal šéfredaktorom jediného slovenského právnického časopisu a dokázal mu pritiahnuť prispievateľov aj predplatiteľov.

Dokonca v čase, keď telefóny zvonili len v dôležitých úradoch a rozhlas bol raritou, úspešne organizoval v Bratislave veľké právnické kongresy. Kým na prvé stretnutie novozaloženej Právnickej jednoty na Slovensku mu roku 1920 prišlo 19 Čechov a 6 Slovákov, roku 1930 tu mal na celoštátnom zjazde právnických profesií vyše 2-tisíc účastníkov. Medzi zahraničnými hosťami sa zaregistrovalo vyše 60 Poliakov, zo desať Juhoslovanov a Rumunov, niekoľkí delegáti zo západeurópskych štátov a dokonca aj dvaja občania Japonska. Úspech podujatia a ohlas v zahraničí bol taký veľký, že na rok 1933 bol naplánovaný ďalší, už priamo medzinárodný kongres, s 1500 prihlásenými účastníkmi. Aj napriek hospodárskej kríze sa podarilo zabezpečiť účasť dobovej právnickej elity zo strednej a juhovýchodnej Európy, z univerzít, štátnej služby i zo súkromnej praxe.

Medzi podpredsedníckymi funkciami v organizačnom výbore, kam delegovali svojich predstaviteľov jednotlivé štáty, ostalo jedno miesto neobsadené. Vyhradené bolo pre kolegu z Ruska a symbolicky tak pripomínalo neslobodu v boľševickom štáte, ktorý bránil slobodným akademickým kontaktom. Roku 1939 sa stal aj Cyril Bařinka na Slovensku neželaný. A nový rektor bratislavskej univerzity, profesor práva Vojtech Tuka, si na svoju inauguráciu bez hanby pozval nielen nacistických akademických pohlavárov, ale aj oficiálnu univerzitnú delegáciu zo stalinského Sovietskeho zväzu.

Dezider Kirinovič – prvá obeť nacizmu

Kapitán Dezider Kirinovič bol Slovák, ktorému sa stala osudnou obrana hraníc republiky v jej českej časti, a to dávno pred oficiálne datovaným vypuknutím vojny. Stal sa zrejme prvou slovenskou obeťou nacizmu. Keďže bol vysokokvalifikovaným spravodajským dôstojníkom demokratického štátu hraničiaceho s Treťou ríšou, viedol vojnu s Gestapom hneď od jeho vzniku. V apríli 1934 ho na stretnutí s preverbovaným informátorom prepadli a odvliekli na územie Nemecka. Počas brutálnych výsluchov na ňom v Berlíne skúšali testovať využitie nových psychofarmák, „elixírov pravdy“, ktoré ho mali psychicky rozložiť, zlomiť a tým donútiť rozprávať, ale bez úspechu.

Nakoniec bol Kirinovič odsúdený za vyzvedačstvo na 15 rokov ťažkého žalára. Po roku sa ho československým orgánom podarilo vymeniť za dvoch nemeckých agentov. Zo zdravého muža ostal však len tieň s neprítomným pohľadom. Od roku 1935 až do svojej smrti roku 1978 žil v liečebnej starostlivosti v Bratislave. Pri spomienke na neho netreba zabudnúť na jeho manželku a deti, ktorým život nijako neuľahčoval ani komunistický štát. Boli totiž rodinou „dôstojníka buržoáznej armády“.

Marína Paulíny pomáhala legionárom na Sibíri

Marína Paulíny si dokázala nájsť spôsob, ako pomáhať k víťazstvu v oboch svetových vojnách. Keď mala osem rokov, jej rodina sa z Turca vysťahovala do Ameriky. Tam aktívne využívali všetky možnosti, ktoré im demokracia v novej vlasti poskytovala. Vzdelávali sa a zúčastňovali spolkového krajanského života. Neprekvapí teda, že aj ona už ako devätnásťročná začala pracovať pre Ústredie Československého národného združenia a pre Slovenskú ligu v Pittsburghu. Od roku 1918 nastúpila aj na vznikajúci československý konzulát. Kancelárskou prácou sa to však len začalo. Roku 1919 sa stala hlavnou krajanskou témou pomoc čs. légiám v Rusku. Prihlásila sa cez americký Červený kríž, ktorý hľadal ošetrovateľky a tlmočníčky, a vydala sa cez Japonsko a Vladivostok priamo tam, na Sibír. Nakoniec s legionármi prekonala polovicu ich anabázy.

Po návrate na Slovensko využívala svoje americké kontakty na rozvoj ženskej odnože kresťanského hnutia YMCA, teda YWCA. Začiatkom 20. rokov preň postavila sídlo na Šoltésovej ulici v Bratislave, ktoré sa stalo najväčším Domovom YWCA v strednej Európe. Ženám tu poskytovali kurzy cudzích jazykov, šitia, varenia, rôzne poradenstvo a tiež prechodné ubytovanie, ktoré dievčatám pri strate zamestnania slúžilo aj ako záchrana pred nútenou prostitúciou. Roku 1924 sa na desať rokov vrátila do Ameriky rozvíjať ďalší sen, pri ktorom mohla využiť svoje vzdelanie z obchodnej školy. Venovala sa exportu slovenských výšiviek, výstavníctvu a propagácii cestovného ruchu. Potom sa opäť vrátila na Slovensko. Roku 1936 ju Milan Hodža ako predseda vlády poveril, aby rozbehla novú cestovnú agentúru – Slovakotour. V spolupráci s ministerstvom zahraničia sprevádzala po Slovensku aj množstvo zahraničných oficiálnych hostí.

Neprekvapí, že po vzniku Slovenského štátu sa Marína Paulíny ako Amerikánka a presvedčená demokratka stala nepohodlnou. Prepustili ju z práce, jej priatelia postupne emigrovali alebo sa ocitali v ilavskom koncentráku. Po urgentnom varovaní sa nakoniec rozhodla odísť aj ona. Hranice prekročila v polovici septembra 1939, len pár hodín pred tým, než jej na dvere bytu zabúchali gardisti s príkazom na zaistenie. Po náročnej ceste sa jej podarilo dostať do Londýna, kde sa stala podpredsedníčkou exilového Československého Červeného kríža. Starala sa o českých a slovenských utečencov, o balíky pre vojakov v zajateckých táboroch, o spájanie rozdelených rodín, o poštový styk s okupovaným územím. Jej kancelária dvakrát vyhorela po bombardovaní, raz ju zavalilo priamo v byte. Po skončení vojny ešte pokračovala v organizácii repatriácie a povojnovej pomoci pre vojnou postihnuté Slovensko. Na jeseň 1945 sa chystala na konferenciu v Ženeve, ktorú chcela spojiť s návštevou domoviny. Cestovať mala so skupinou repatriantov v núdzovo upravenom nákladovom priestore bombardéra. No lietadlo sa krátko po štarte zrútilo. V ktoromsi nekrológu ju nazvali druhým Štefánikom. Po roku 1948 sa spomienka na ňu stala neželanou a po celé dekády sa uchovávala len medzi odvážnymi príbuznými.

V podobných príbehoch by sa dalo pokračovať. Vlastne, je nutné v nich pokračovať. Lebo len vďaka ľuďom ako oni sa podarilo vybudovať a udržiavať demokratický štát. Štát s fungujúcimi inštitúciami, s napredujúcim verejným zdravotníctvom i školstvom, kde sa chlapci a dievčence zo sotva gramotných rodín dostávali prostredníctvom štipendií na domáce i zahraničné univerzity, cestovali po svete, zakladali firmy, presadzovali sa v medzinárodných organizáciách… Ak by niekto tvrdil, že to nejde, tak sa mýli. Už to raz išlo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie