Denník N

Z chlapca z osady je mentor, šikanované rómske dievča študuje na vysokej

Príbehov neúspechu rómskych detí poznáme už veľa. Toto je príbeh, ako týmto deťom účinne pomôcť.

Nikola sedí v kúte triedy. Je to jej prvý deň v novej škole, len nedávno sa s rodinou presťahovali do Levoče. V triede sú s ňou len Rómovia. Aj keď vedia po slovensky, medzi sebou sa rozprávajú po rómsky a ona im nerozumie. Je Rómka, nehanbí sa za to, ale u nich doma sa po rómsky nehovorí. Nerozumie spolužiakom a oni nerozumejú tomu, prečo Rómka nerozpráva ich jazykom.

Nikola je tiché dievča a vo svojich desiatich rokoch sa snaží pochopiť, prečo sú v jednej triede len Rómovia a v inej zas ostatné deti. Nič také vo svojej predchádzajúcej škole vo Veľkom Krtíši nezažila. Tam mala kamarátov a spolužiakov bez ohľadu na ich farbu pleti. Keď bude väčšia, bude už vedieť, že sa tomu hovorí segregácia.

Keď sa jej doma opýtajú, aký bol prvý deň v novej škole, povie im, že je v rómskej triede. Na druhý deň to ide mama vyriešiť do školy a Nikola odvtedy chodí do triedy, kde sú len biele deti. Aj tam sedí ticho a v kúte. Už rozumie, o čom sa deti rozprávajú, ale ani v tejto triede ju neberú, aj tam je iná.

Zo slovenských škôl má zmiešané zážitky. Šikanovali ju a vysmievali sa jej. Zle ju diagnostikovali, základnú školu menila dvakrát a na pol roka si vyskúšala aj vzdelávací systém v Severnom Írsku. Dnes má Nikola Pompová 21 rokov a za sebou prvý rok romistiky na Univerzite Karlovej v Prahe.

Pri štúdiu jej pomohlo aj štipendium Rómskeho vzdelávacieho fondu, z týchto peňazí si nakupovala učebné pomôcky, zaplatila si z neho aj stužkovú. Vďaka programu dnes patrí do komunity, ktorá sa snaží, aby čo najviac rómskych detí dosiahlo čo najvyššie vzdelanie.

Foto N – Vladimír Šimíček

Príbeh Nikoly ukazuje, ako je možné pomôcť šikovnému dieťaťu, ktoré by inak slovenský školský systém zomlel. Je to príklad toho, že má zmysel zasiahnuť, a návod, ako to robiť.

Okrem peňazí poskytuje Rómsky vzdelávací fond žiakom aj doučovania a mentorov. Mentor im radí, v čom by sa mali doučiť, ukazuje im vzory, hovorí s nimi o vzťahoch v škole, doma, a snaží sa ich viesť k lepším výsledkom.

Ponúka programy od raného detstva, teda aj pre deti, ktoré ešte nechodia do škôlky. Cieľom je, aby deti z rómskych komunít pokračovali na strednej škole, najlepšie s maturitou. Súčasťou ich práce so žiakmi je aj budovanie komunity Rómov, ktorí sú vzdelaní, lebo rómske deti dnes často nemajú vzory, ktoré by mohli nasledovať.

S myšlienkou založiť fond u nás prišiel Inštitút otvorenej spoločnosti (Open Society Institute – OSI). Svetová banka pomáhala nielen peniazmi, ale aj s nastavením programu.

V rodinách, kde rodičia nemajú ukončenú ani základnú školu, môže totiž dieťa začať zaostávať za rovesníkmi len preto, že sa s ním nemá kto doma učiť a robiť si úlohy. Niekedy pritom ide naoko o banálne veci – napríklad treba deti presvedčiť, že majú šancu ísť na strednú školu, môžu mať maturitu alebo vysokú školu. Práve v tomto im pomáha mentor.

Štipendium získajú len žiaci, ktorí sa zlepšujú a ktorí nemajú neospravedlnené hodiny. „Keď Rómovia z geta či osady vidia, ako žijú ich rodičia, že nemajú vzdelanie, často nemajú motiváciu chodiť do školy či niečo dosiahnuť, aj keď na to majú. Berú si do života to, čo vidia doma, lebo ani mimo toho nevidia príklady Rómov, ktorí niečo dosiahli,“ hovorí Nikola Pompová.

Fond sa snaží vyhľadávať deti, ktoré majú predpoklady, že by si mohli urobiť maturitu, neskôr možno vysokú školu. Po celej Európe je po desiatich rokoch činnosti fondu viac ako sedemtisíc Rómov, ktorí ukončili vysokú školu.

Foto N – Vladimír Šimíček

Nikola, ktorej tvrdili, že má málo intelektu

Nikola môže byť jednou zo slovenských Rómok s vysokoškolským titulom. Tento rok začala študovať druhý ročník na Univerzite Karlovej. Do školy začala chodiť vo Veľkom Krtíši, bola v zmiešanej triede, darilo sa jej a mala samé jednotky. Keď mala desať, presťahovali sa do Levoče, boli prvou rómskou rodinou, ktorá sa nasťahovala na sídlisko, kde bývala len majorita.

Do štvrtého ročníka nastúpila na základnú školu Francisciho v Levoči. „Mala som problém so začlenením, keďže nerómske deti sa so mnou nechceli kamarátiť. Ani rómske sa so mnou nechceli kamarátiť, lebo som nevedela rómsky jazyk a mám svetlejšiu pleť.“

Nikola sa tak prvýkrát stretla so segregáciou a nevedela, kam sa má zaradiť. „Vedela som, že som Rómka, nikdy sme sa za to nehanbili. Ale žili sme celý život na sídliskách, kde nežili len Rómovia, mala som aj viac nerómskych kamarátov,“ hovorí.

Dnes vie presvedčivo rozprávať o predsudkoch, sama to zažila. „Keď sú deti oddelené do iných tried, tak si nerómske deti povedia, že to je preto, lebo rómske sú špinavé a zlé. Aj rodičia im to často doma hovoria. Na druhej strane rómske deti často nerómskym závidia, ako žijú, aké majú oblečenie. Nie sú medzi nimi priateľské vzťahy a nespoznávajú sa navzájom, lebo sú v oddelených triedach,“ hovorí Nikola.

Vtedy doma veľa plakala. Chcela sa vrátiť do Krtíša. Mama sa sťahovať späť nechcela. Rómske deti ju začali šikanovať. „Najskôr mi začali nadávať, potom sa to zhoršovalo.“ Raz prišla Nikola domov a mala vo vlasoch desiatu.

Situácia sa nelepšila a rodičia jej vybrali novú školu. Mala dobré známky, prijali ju na osemročné štátne gymnázium, kde bola prvá Rómka. Už pri zápise cítila, že si o nej šepkajú a ukazujú si na nich. Aj spolužiakom chvíľu trvalo, kým si zvykli. „Videli, že dobre rozprávam po slovensky, že chodím čisto oblečená. Potom to s nimi bolo dobré a dodnes som s niektorými v kontakte,“ hovorí.

Keď si už našla kamarátov, začala mať problémy s matematikou. Nevedela spamäti vypočítať jednoduché príklady bez toho, aby použila prsty alebo papier. Učiteľka ju poslala na psychologické testy, ktoré vyhodnotili tak, že nemá dosť schopností na gymnázium.

Druhé gymnázium, dyskalkúlia a maturita

Keď sa skončil školský rok, rodina sa presťahovala do Belfastu v Severnom Írsku, kde Nikolin otec dlhodobo pracoval ako murár. Nikola mala 12 rokov a vyskúšala si školu bez predsudkov. Na Slovensko sa nechcela vrátiť, ale mama si v Severnom Írsku nezvykla.

Po návrate nastúpila na iné levočské osemročné gymnázium – Gymnázium J. Francisciho-Rimavského, už nebola jediná Rómka a triedy boli zmiešané.

Išla ešte raz na testy, aby zistili, prečo má problém s matematikou. Výsledok: má poruchu učenia – dyskalkúliu, pri ktorej človek nedokáže vypočítať zadania. Nevie si abstraktne predstaviť číslice. „Mám kvôli tomu problém aj orientovať sa v priestore, pletie sa mi ľavá a pravá strana a ťažko sa mi číta z máp,“ hovorí Nikola.

So školou nemala žiadne problémy, a aj preto jej odporučili rómske štipendium, ktoré získala niekoľkokrát. Kupovala si z týchto peňazí učebné pomôcky, ale zaplatila aj stužkovú. Štipendium jej tak pomohlo, aj keď jej mama bola na materskej a pracoval iba otec.

Štipendiá z Rómskeho vzdelávacieho fondu totiž nie sú sociálne, ale prospechové, a tak ich dostanú aj deti rodičov, ktorí pracujú. Lebo aj napriek zamestnaniu si často nemôžu dovoliť kúpiť deťom knihy, pomôcky alebo cestovné náklady.

Keďže fond poskytuje formu prospechového štipendia, a dostanú ho len deti s najlepšími výsledkami v škole, nepomôže deťom s priemernými alebo podpriemernými výsledkami.

Nie je to teda všeobecné riešenie pre všetky deti z marginalizovaného prostredia, vďaka ktorému by sa plošne zlepšili výsledky. Pomáha deťom s dobrými výsledkami, pri ktorých je väčší predpoklad, že by mohli zmaturovať a aj študovať na vysokej škole.

Ako funguje Rómsky vzdelávací fond:

  • Na Slovensku bol založený v roku 2014, funguje v 16 krajinách v Európe, aj v Chorvátsku, Česku, Kosove, Ukrajine či Bulharsku.
  • V školskom roku 2018/19 podporili 61 rómskych vysokoškolákov, dovtedy spolu 550. Vysokoškolskí štipendisti dostávajú 800 eur za rok.
  • Za päť rokov udelil fond takmer 1500 štipendií stredoškolákom, gymnazisti môžu dostať 45 eur mesačne, žiaci na programe s maturitou 40 eur s lepším priemerom, s horším priemerom 30 eur.
  • Na vysokoškolské a stredoškolské štipendiá išlo za celé fungovanie fondu takmer 720-tisíc eur.
  • Najčastejšie štipendisti študujú pedagogické školy, pätina sociálnu prácu.
  • Viac ako 98 percent štipendistov úspešne dokončilo strednú školu.
  • Od roku 2014 do roku 2018 sa do programu zapojilo 225 mentorov a tútorov.
  • Fond spolufinancuje Európska komisia, Rozvojový program Spojených národov (UNDP), Rozvojová banka Rady Európy a vlády Maďarska, Fínska a Švédska. Podporiť fond môžu neziskové organizácie, nadácie, ale aj jednotlivci, napríklad cez dve percentá z daní.

Foto N – Vladimír Šimíček

Nikola Pompová zmaturovala z občianskej náuky, zo slovenčiny, z angličtiny a biológie. So školou nemala žiadne problémy, odporučili jej tam aj rómske štipendium, ktoré získala niekoľkokrát. Chcela ísť na medicínu, ale v Bratislave ani v Košiciach ju nevzali.

Po dvoch rokoch ju prijali na romistiku v Prahe aj angličtinu do Košíc. Vybrala si Prahu. Dnes má sedem spolužiakov a polovica z nich sú Rómovia. „Zatiaľ ma to baví, aj keď ešte neviem, čím budem, keď doštudujem. Učíme sa o histórii, rôznych etnických skupinách Rómov. A naučila som sa po rómsky.“

Dnes sa Nikola okrem školy zapája aj do aktivít Rómskeho vzdelávacieho fondu. Tí sa okrem štipendií snažia vytvoriť komunitu vzdelaných Rómov, ktorí pomáhajú aj mladším žiakom. Nikola tak napríklad spoluzakladala čitateľský klub a viedla žiakov k čítaniu.

Štátnice Jozefa Demetera. Foto – archív J. D.

Jozef, mentor, ktorý učí aj rodičov

Aj Jozef Demeter je bývalý štipendista Rómskeho vzdelávacieho fondu a teraz je už päť rokov cez tento fond mentorom, pomáha žiačkam s prípravou a so štúdiom na strednej aj vysokej škole.

Jozef je špeciálny pedagóg a 17 rokov učí, pôvodne sa učil v odbore kuchár, čašník. Pochádza z osady a tam aj dnes žije. „Nehanbím sa za to, som hrdý, že som Róm,“ hovorí.

„Každý deň som chodil na strednú školu autobusom. Na stanicu som išiel na bicykli. A raz som si tak vravel, že možno raz na tej škole budem učiť,“ hovorí o svojich snoch. Odvtedy si urobil maturitu, vyštudoval vysokú školu, prešiel viacerými školeniami a dnes študuje na Univerzite Konštantína Filozofa odbor špecialista na výchovu a vzdelávanie detí zo špeciálne znevýhodneného prostredia.

Jozef Demeter má 38 rokov. Hovorí, že odkedy bol on žiakom, sa segregácia na Slovensku výrazne zhoršila. Sám chodil do zmiešanej triedy. „Možno sme sedeli vzadu, ale nebolo to ako dnes,“ hovorí. Vynikal už na základnej, rád sa učil, kým nemal napísané úlohy, von nešiel. „Do školy som chodil rád.“

Teraz pracuje na základnej škole v Slovenskom Novom Meste. Je triednym učiteľom špeciálnej triedy.

„Keď sa v triede opýtam detí, čím by chceli byť, tie z majority majú sny, chcú byť lekármi, automechanikmi, hasičmi, ale rómske deti často nevedia, kde by mohli v budúcnosti pracovať. Trvalo dlho, kým si deti uvedomili, že nemusia robiť verejnoprospešné práce,“ hovorí.

Dôvodom je, že z domu často nemajú vzory a vidia okolo seba len dospelých, ktorí sú nezamestnaní a často bez vzdelania. Práve v tomto im podľa Demetera pomáha Rómsky vzdelávací fond štipendiami.

Vanese začal pomáhať, keď jej rodičia nemali prácu

Demeter ako mentor fondu pracuje aj s rodičmi. „Na to, aby mali dobré výsledky, musia mať podporu doma,“ hovorí. Rodičia žiakov z marginalizovaných komunít často neukončili strednú školu, často podľa neho nevidia možnosť, že by sa dieťa mohlo vzdelávať aj ďalej ako na základnej škole.

„Nerozumeli, že keď má človek vyššie vzdelanie, tak sa mu otvárajú dvere aj k iným zamestnaniam a môže získať iné skúsenosti a aj viacne zarobiť,“ hovorí Demeter.

Práve to je jeden z limitov fondu – rodičia detí z najchudobnejšieho prostredia sú často bez práce a vo vzdelaní nevidia perspektívu. Deti tak nemajú vo svojich rodičoch vzory v oblasti vzdelávania a často ich nemajú ani vo svojom okolí.

Keď sa začal Jozef Demeter venovať žiačke Vanese, rodičia boli nezamestnaní, mama robila verejnoprospešné práce. „Musel som viac motivovať rodičov ako študentku. Postupne zistili, že keď pracujú, tak budú mať aj omnoho viac peňazí,“ hovorí Demeter.

Za štyri roky, čo s nimi Demeter pracuje, si obaja rodičia našli prácu, opravili si dom a kúpili auto. „Vanesin otec si spravil zváračský kurz a dnes zarába dvakrát toľko čo ja,“ smeje sa mentor.

Vzdelávací tábor na Šírave so štipendistkou Vanesou. Fotka – Jozef Demeter

Často podľa neho stačí, ak sa s rodičmi porozpráva a ak im vysvetlí, prečo je pre ich deti dôležité vzdelanie. „Keď sa s nimi rozprávam, idem na ich úroveň komunikácie, nepovyšujem sa, neukazujem, že mám vyššie vzdelanie, to je dôležité,“ hovorí. Niekedy stačí, ak sa s rodičmi rozpráva pár minút, a ich prístup sa zmení.

Jozef mení nielen rodičov svojich študentov, ale aj vlastných súrodencov. Má ich osem. Všetci pracujú a dnes si aj dopĺňajú vzdelanie. „Na staré kolená sa vzdelávajú, dorábajú si strednú školu, chystajú sa na maturitu, sestra chce ísť na sociálnu prácu,“ hovorí, ako zmenil postoj rodiny k vzdelaniu.

Keď si získa dôveru rodičov, je jednoduchšie, aby si získal aj žiakov.

Demeter je sám štipendista a neustále sa vzdeláva. Doteraz sa v rámci mentoringu venoval trom dievčatám – jedna je na vysokej škole v Levoči, dve končia súkromnú strednú školu na DSA (Deutsch-Slowakische Akademien) v Trebišove a teraz sa pripravujú na vysokú. Vyberajú si šaty na stužkovú, kam svojho mentora pozvali. Všetky študujú pedagogické smery.

Mimo štipendijného fondu sa venoval dvom chlapcom, ktorí sú automechanici. Ďalší jeho študent zmaturoval a pripravuje sa na SBS kurz. S jeho pomocou sa vzdelávali aj rodičia. Piatim z nich pomohol a teraz končia externé štúdium v odbore kuchár.

Jozef Demeter a jeho kolegovia z Rómskeho edukačného fondu v Prešove. Foto – archív J. D.

Len málo detí z osád zmaturuje

„Pochádzajú z marginalizovaných rómskych komunít a len veľmi málo detí sa z nich dostane na strednú či vysokú školu. Som s nimi spokojný,“ hovorí Demeter.

Ako príklad opisuje svoju študentku Melindu, ktorú pozná, odkedy k nim do školy nastúpila do prvého ročníka. „Bola taká malá, že taška, ktorú mala, bola väčšia ako ona. Aj na autobus som jej musel dať peniaze, aby nešla s tou taškou peši domov,“ hovorí Demeter. Dnes je Melinda druháčka na vysokej škole v Levoči, a s podporou štipendia z fondu študuje predškolskú pedagogiku.

Komunikuje so študentkami najmenej dvakrát do týždňa, hovoria spolu nielen o učení, ale aj o tom, čo sa v škole deje, aké majú vzťahy, ako vychádzajú s chlapcami. „Keď cítim, že žiak je demotivovaný a má toho veľa, podporím ho. Poviem mu, že to zvládne, že si musí dať cieľ, ku ktorému budeme postupne smerovať. A potom, keď má motiváciu, môžeme sa začať učiť konkrétne predmety, v ktorých má problémy,“ hovorí.

Snaží sa, aby mali mladí Rómovia konkrétne ciele, na ktorých pracujú. Napríklad si takto s jeho pomocou začali robiť vodičské preukazy, čo u rómskych dievčat nie je podľa neho bežné, šoférujú často len chlapci.

S dievčatami mal Demeter o problém navyše, neverili si. Zo základnej školy mali pocit, že nemajú na to, aby študovali a spravili si maturitu, či nastúpili na vysokú školu. „Keď nastúpili na strednú, len o chlp nevypadli z prvého ročníka,“ hovorí o svojich študentkách.

„Študentke, ktorá je dnes na vysokej škole v Levoči, na základnej škole povedali, že má ísť za cukrárku, lebo z nej nič nebude. Po jej maturite som zavolal jej pani učiteľke a povedal som jej, že skončila súkromnú strednú odbornú školu DSA v Trebišove a prijali ju na vysokú školu. Minútu bola ticho a potom jej pogratulovala,“ opisuje Demeter.

Aké sú podmienky fondu:

  • Gymnazisti musia mať priemer do 3,0.
  • Na odborných školách s maturitou priemer do 2,5, ak chce získať vyššie štipendium, tak 1,5.
  • Na to, aby peniaze dostali aj nasledujúci rok, si musia svoj priemer zlepšovať. Napríklad u gymnazistov sa hranica posunie na 2,8.
  • Až 98 percent štipendistov úspešne dokončilo strednú školu.

Keď ďalším dvom jeho študentkám opakovane vracali úlohy, ktoré mali vypracovať, pomohol telefonát. Mentor zavolal učiteľke a opýtal sa, v čom je problém. Predstavil sa, že je z Rómskeho vzdelávacieho fondu, a to často podľa neho zmení prístup učiteľov, lebo vidia, že žiakom niekto pomáha, a aj preto, že fond má medzi nimi dobré meno. Demeter hovorí, že potom k jeho žiačkam už učiteľky pristupovali inak.

Žiakov doučuje u seba doma v kuchyni. „Manželka sa mi smeje, že mám jednu školu v škole a druhú u nás doma. Často sme sa učili, kým manželka s dieťaťom spali vedľa.“

Promócie Jozefa Demetera.

Musia chodiť do školy a nemôžu prepadávať

Čo sú základné problémy slovenského školstva podľa Jozefa Demetera?

Jeden je dochádzka, mnoho študentov nemá podľa neho doma podporu, a tak do školy nechodia. Prijal by prísnejšie posudzovanie dochádzky, lebo ak deti do školy chodia nepravidelne, nedostanú, čo potrebujú, aby napredovali.

Na druhej strane hovorí, že aj on bol mladý a chápe, že v tom veku robia deti aj hlúposti. Stretol sa však aj so študentmi, ktorí do školy nechodili, lebo ich tam ponižovali, cítili sa tam zle, ubližovali im. Na to, aby študent dostal štipendium z rómskeho vzdelávacieho fondu, musí dodržiavať aj dochádzku. To podľa Demetera študentov veľmi motivuje chodiť do školy.

Práve dochádzka môže dosah fondu limitovať, lebo štipendium, a teda ani pomoc mentora, nedostanú deti, ktoré majú veľa vymeškaných hodín.

Ak niekto chce z fondu podporu, nesmie mať viac ako 15 neospravedlnených hodín za celý školský rok. Fond sa pýta aj v prípadoch, že má žiak veľa ospravedlnených vymeškaných hodín.

„Stalo sa mi veľakrát, že dievčatá padli, a bál som sa, že už nenaštartujú. Ale toľko som sa s nimi rozprával, že to nevzdali,“ hovorí Demeter.

Je podľa neho prirodzené, že vo veku, keď sa im venoval, prichádzajú prvé lásky a vzťahy. „Rómske dievčatá to vidia úplne inak. Tak im hovorím, že je prirodzené, že majú chlapca, ale nemusia sa hneď vydávať. Majú mať hranice a majú dokončiť školu.“

Druhý problém je podľa Demetera to, že povinnú školskú dochádzku ukončia rómski žiaci ešte pred skončením základnej školy. Často už v siedmej triede.

„Ak by boli v školách mentori bežne, rómska populácia by napredovala,“ hovorí. Nemali by sa však starať len o rómske deti, ale o všetky, ktoré majú problémy alebo potrebujú motiváciu alebo pomoc.

Systém mentorov sa podľa neho dá preniesť na všetky školy, problém však môže byť v peniazoch. Štát totiž dnes nevie nájsť peniaze ani na všetkých asistentov učiteľov pre deti so znevýhodnením. Mentori by totiž mali by byť odbornými zamestnancami škôl, ktorí by spájali rodičov, žiakov, učiteľov a odborných pracovníkov ako psychológov či logopédov, a s čím by mal žiak problém, v tom by mu odborník pomohol to dohnať.

A ako môžu skončiť školu v siedmej triede, keď máme 10-ročnú povinnú školskú dochádzku, ktorá by mala zahŕňať aj prvý ročník na strednej škole?

Tam, kde prepadne aj každý desiaty žiak

Deti zo sociálne znevýhodneného prostredia totiž často opakujú ročníky. Začína sa to často už v prvej triede na základnej škole. Opakuje sa to aj neskôr a dochádzku tak ukončia niekedy už v siedmom ročníku.

Podľa dát Centra vedecko-technických informácií prepadáva najviac žiakov na základných školách v Banskobystrickom, Prešovskom a Košickom kraji. To sú kraje, kde je aj najviac rómskych segregovaných osád.

Vo vyšších ročníkoch je prepadávanie menej časté, zrejme preto, lebo sa do nich už deti z osád nedostanú.

Pozrime si to na príklade okresu Trebišov, na ktorého okraji sa podľa Atlasu rómskych komunít nachádza druhá najväčšia rómska osada. Žije tam 6685 Rómov, o niečo menej než na Luníku IX. Celkovo tvorí osada štvrtinu obyvateľov Trebišova.

V Trebišove prepadlo v minulom školskom roku v prvom ročníku 213 žiakov, čo je takmer 18 percent. Dokonca už nultý ročník opakovali traja žiaci. Od nultého do štvrtého ročníka tam opakoval ročník každý desiaty žiak.

Presné údaje o tom, koľko detí z rómskych komunít dnes študuje na stredných a vysokých školách, neexistujú. Priznáva to aj ministerstvo školstva. Dáta sa totiž nezbierajú podľa etnicity.

Jediné relevantné dáta, ktoré spomenuli viacerí odborníci, sú z Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) z roku 2016. Podľa nich sa na stredné školy dostane 58 percent detí z marginalizovaných rómskych komunít vo veku 15 až 18 rokov, hovorí aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz. Nie je jasné, koľko z týchto detí si robí aj maturitu. Na pomaturitné kvalifikačné vzdelávanie sa dostane šesť percent z nich – to je podľa splnomocnenca Ravasza na úrovni Maďarska, lepšie ako v Rumunsku, ale horšie ako v Česku.

„Na Slovensku rastie počet detí, ktoré predčasne opúšťajú vzdelávací systém – bez získania aspoň výučného listu – a drvivá väčšina z nich pochádza z marginalizovaných komunít,“ hovorí šéfka Štátnej školskej inšpekcie Viera Kalmarová. Hovorí to na základe prieskumu o tom, ako sa darí žiakom, ktorí prešli nultým ročníkom. Až 92 percent žiakov nultých ročníkov je z marginalizovaných rómskych komunít. Nultý ročník je na to, aby deti zo sociálneho slabšieho prostredia dobehli rovesníkov. Často sa však práve kvôli nultému ročníku vytvárajú segregované rómske triedy.

Prieskum z roku 2017/2018 ukázal, že úspešne ukončila prvý stupeň základnej školy menej ako polovica žiakov, ktorí absolvovali nultý ročník, a len 19 percent úspešne ukončilo deviaty ročník základnej školy. Úspešné ukončenie znamená, že žiak ani raz neopakoval žiadny ročník.

Viktor Teru s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Foto – archív V. T.

Viktor vďaka fondu vyštudoval, chce viac rómskych učiteľov

Viktor Teru sám vyštudoval vysokú školu vďaka podpore fondu, dnes je aj v poradnom tíme prezidentky Zuzany Čaputovej.

„Mali sme študenta, ktorý chodil na gymnázium. Bol na ňom jediný Róm a veľmi mu pomohlo, keď spoznal aj iných Rómov z iných gymnázií. Lebo zrazu videl, že nie je jediný,“ hovorí Teru. Vytvorili Sieť absolventov a aktuálnych štipendistov, skupina vysokoškolákov má 200 členov, stredoškolská vyše tisíc.

Práve študenti vysokých škôl, gymnázií alebo už vyštudovaní majú byť vzormi pre mladších žiakov. Jedným z programov na podporu vzorov sú aj štipendiá pre študentky na stredných pedagogických školách. Dnes je v programe 45 študentiek, z ktorých sa môžu stať učiteľky v materských školách.

Podporu dostávajú už v deviatom ročníku na základnej škole. „Našli sme napríklad študentku v Slovenskom Novom Meste pri maďarských hraniciach. Vyštudovala v našom programe strednú pedagogickú školu, potom nastúpila na pedagogickú fakultu v Levoči. Na univerzite ju veľmi chvália a patrí medzi tých s najlepším priemerom,“ rozpráva Teru.

Na Slovensku podľa neho treba rómskych učiteľov. „Spoločnosť, aj rómska, to vníma tak, aby sme mali rómske učiteľky pre rómske deti, aj tak sa to dá brať, ale naša predstava je, aby nerómske deti videli rómsku učiteľku,“ vysvetľuje.

Bez vzorov spomedzi Rómov to podľa neho nepôjde. „Štipendijný program nie je len o tom, že niekto dostane peniaze preto, že je Róm. Peniaze dostanú preto, aby získali motiváciu a aby sa nebáli študovať,“ hovorí Teru. Peniaze, ktoré žiaci dostanú, im často pomáhajú, aby mohli do školy cestovať alebo si zaplatiť knihy či internát. Aj keď rodičia pracujú, majú totiž často nízky príjem, a tak si nemôžu dovoliť poslať dieťa napríklad na strednú školu do iného mesta.

Fond organizuje letné tábory, školenia, workshopy na posilnenie „zdravej identity“. Teru to vysvetľuje tak, že chcú, aby sa žiaci hlásili k tomu, že sú Rómovia, a aby ukazovali aj ďalším, že je možné získať vzdelanie.

Jednou z častí programu tak je, že starší žiaci pomáhajú mladším a ak chce získať študent štipendium na vysokej škole, musí sa zapájať do aktivít v rómskej komunite. Podporovaní rómski študenti na vysokej škole tak doučujú mladších žiakov, ktorí získavajú z fondu podporu, tak ako Jozef Demeter.

Viktor Teru. Foto – archív V. T.

Čo všetko sa môže zmeniť

Podpora žiakov sa nekončí po maturite či na vysokej škole. Fond ponúka aj stáže, komunikuje so zamestnávateľmi. „Pracoval som ako terénny pracovník a školiteľ neformálneho vzdelávania a nielen u rómskych študentov vidieť, že stredná škola im dáva teóriu a chýbajú praktické zručnosti – napríklad ako si napísať životopis alebo vyplniť jednoduchý dotazník,“ hovorí Teru.

Práve preto chcú, aby žiaci, ktorých podporujú na vysokej škole, doučovali a viedli ako mentori a tútori tých, ktorí sú na stredných školách.

V projekte na roky 2018 až 2021 získal fond eurofondy pre 60 mentorov, každý sa venuje trom žiakom. Už teraz vidia výsledky, žiaci s mentorom si zlepšili priemer a znížil sa aj počet vymeškaných hodín.

Práve veľkosť fondu je jeden z jeho limitov. Na to, aby prišla celospoločenská zmena, treba, aby sa mentori a tútori stali súčasťou bežného chodu škôl, a nielen pre rómske deti.

Na to však treba financie a samotných mentorov, ktorí budú mať vedomosti, ale aj schopnosti. Mentorov a tútorov tak treba systematicky pripravovať. V dnešnom systéme sa to nejaví ako reálne, keďže nemáme dostatok financií napríklad ani na asistentov učiteľov pre deti so znevýhodnením.

A súčasťou škôl často nie sú ani odborní pracovníci ako psychológovia či špeciálni pedagógovia.

Viktor Teru. Foto – archív V. T.

„Fungovanie Rómskeho vzdelávacieho fondu je potrebné a oceneniahodné, a to aj vo forme štipendií aj mentorov,“ hovorí analytička z iniciatívy To dá rozum Miroslava Hapalová. Študenti zo sociálne slabšieho prostredia a vylúčených lokalít podľa nej potrebujú pomoc pri prekonávaní bariér, ktoré majú pre nedostatok peňazí.

„Hoci na úrovni stredných škôl existuje systém štátom poskytovaných štipendií, príjmový strop rodiny je nastavený príliš nízko a zároveň výška štipendia je odstupňovaná od prospechu, bez ohľadu na náročnosť školy alebo odboru.

Mnohí žiaci z chudobných rodín a najmä tí na maturitných odboroch tak z nároku na finančnú podporu vypadávajú. Aj na základe nášho prieskumu sa však ukazuje, že ako na úrovni stredného, tak aj vysokoškolského vzdelávania vystupuje do popredia potreba aj iných foriem podpory týchto študentov, ako len finančnej. Hoci fond pomáha ročne desiatkam študentov na Slovensku, toto číslo rozhodne nie je dostatočné,“ hovorí.

Model štipendií a podpory sa podľa nej dá preniesť. Prečo to teda nepreberie štát a nezačne systém uplatňovať plošne? Podľa Hapalovej to nie je natoľko otázka peňazí, ako legislatívy a celkového nastavenia podporných služieb. Na našich vysokých školách majú nárok na podporu vysokoškolskí študenti, ktorí majú špecifické potreby, ale zákon medzi nich radí tých so zdravotným postihnutím, s ochorením či poruchami učenia. Tí majú na škole aj koordinátora, ktorý im v štúdiu môže pomôcť.

Štát však do tejto skupiny nezaraďuje študentov zo sociálne slabého prostredia alebo z vylúčených lokalít. „Často ide o prvú generáciu ľudí na vysokej škole a nemajú sa s kým zo svojho sociálneho prostredia poradiť, ak narazia na problém či prekážky v štúdiu. Nemôžu sa oprieť o pomoc či skúsenosti rodiny, nemajú potrebný sociálny kapitál,“ hovorí Hapalová.

V zahraničí majú rovnaký problém, ale na rozdiel od Slovenska v mnohých krajinách študenti zo sociálne vylúčených skupín podľa nej dostávajú komplexné formy podpory. Pritom peniaze by sa na to podľa analytičky mali nájsť. Na sociálne štipendiá na vysokých školách je podľa nej vyčlenených v priemere 15 miliónov eur ročne, na stredných školách v priemere 3 milióny.

K ich vyššej efektivite, a teda aj návratnosti by však pomohlo, keby sa súbežne poskytovali aj iné podporné služby napríklad vo forme tútoringu a mentoringu, ktoré by žiakom a študentom pomohli zvládať aj ďalšie prekážky okrem tých finančných.

To, že mentori fungujú, pritom nevidieť len v Rómskom vzdelávacom fonde. „Systém doučovania detí v domácom prostredí je vec, ktorá funguje,“ hovorí Hapalová. Príkladom je podľa nej žilinská škola na ulici Jarnej, kde získali pomoc od Centra pre výskum etnicity a kultúry vo forme individuálneho doučovania a tútoringu.

Rómsky vzdelávací fond vznikol, aby tieto a iné modely odskúšal. Tie, ktoré fungujú sa potom snaží presadiť do celej spoločnosti. Vlani sa stal fond členom expertného tímu pre oblasť vzdelávanie Rómov na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Štipendiá s mentoringom a doučovaním sa stali súčasťou stratégie začleňovania rómskych komunít vlády. Fond práve pracuje na príprave pracovného manuálu pre vládu o tom, ako pripravovať výzvy pre štipendijný program.

Aj napriek spolupráci so štátnym úradom však Viktor Teru vidí limity, a to najmä v tom, ako systém školstva funguje. Štát je podľa neho apatický, a to ohrozuje aj udržateľnosť aktivít a štipendií, ktoré fond robí. Ak štát neprevezme príklady dobrej praxe do systému, hrozí podľa neho, že o niekoľko rokov budú tieto aktivity len spomienkou.

Fond ako taký totiž nemôže zariadiť, aby sa model štipendií rozšíril do všetkých škôl. Za celé fungovanie fondu podporili deti zo 147 stredných škôl, na Slovensku je ich takmer 800.

Modely a aktivity fondu podľa Viktora Teru podporujú desegregáciu, integráciu, snažia sa spájať rómske a nerómske komunity a štát ide opačným smerom. „Napríklad ministerstvo školstva považuje za dobré riešenie výstavbu škôl v blízkosti rómskych osád, naďalej pokračuje v neoprávnenom zaraďovaní rómskych detí do špecializovaného vzdelávania,“ hovorí Teru.

Text vznikol vďaka podpore organizácií MEMO 98, Transitions a Solutions journalism network.

Teraz najčítanejšie