Denník N

Producent filmu Amnestie: Eštebácke kruhy svoje poznatky v 90. rokoch neskutočne využili na vlastné obohacovanie

Foto N – Pavel Bielik
Foto N – Pavel Bielik

Idete do nemocnice alebo do kultúrneho domu v menších mestách a nájdete tam také typy, že je až neuveriteľné, ako si aj po toľkých rokoch dokážu udržať „socialistické“ správanie. Geriatria súčasnej spoločnosti je neuveriteľná, hovorí Maroš Hečko.

V rozhovore hovorí:

  • prečo vystrihli scénu s Havlom;
  • či je slovenský divák pripravený na akčný film;
  • či má zmysel talkshow, s ktorou chodia po stredných školách;
  • prečo sa slovenský film nebojí skutočných príbehov.

Prečo ste si zo všetkých dostupných tém zvolili práve Havlove amnestie?

Nebol som do témy zažraný až tak, aby som so štábom strávil dva mesiace vo väznici a pracoval na filme, ktorý bude len o vzbure. Avšak práve ona bola mostíkom, lákalo ma totiž dotknúť sa pádu komunizmu. Zachytiť zmenu, obrovský historický zlom. Asi je to prirodzené, keďže november 1989 osobne považujem za najväčší sviatok novodobej histórie Československa. Som vďačný za to, že som mohol začať cestovať, za to, že som sa mohol začať slobodne rozhodovať.

Ako si spomínate na toto obdobie?

V roku 1989 som nastúpil do filmových ateliérov na Kolibe. Tam ma nasadili na film Dušana Hanáka Súkromné životy, ktorý bol 17. novembra pre spoločenské zmeny prerušený. Keďže som videl, že sa to tak skoro nezmení, rozhodol som sa v januári 1990 takmer na pol roka odísť do Spojených štátov. Takže v čase, keď boli udelené amnestie, a neskôr sa k tomu pridala aj vzbura v Leopoldove, som tu nebol.

Zdá sa, že aj pre vás to bol dosť dynamický prechod z uzavretého socializmu do slobodnej demokracie.

Ako hovoril Václav Havel, všetci sme dostali druhú šancu. Boli sme omilostení od komunizmu a zrazu bolo už len na každom z nás, ako ju dokáže využiť. Pre mňa to bola možnosť študovať na VŠMU, o ktorej som v bývalom režime mohol bez nejakých konexií iba snívať.

O roku 1968 vzniklo množstvo filmov a v československej kinematografii existuje akási socialistická nostalgia. Spomeňme filmy ako Pelíšky, Obecná škola, Po strništi bos alebo Učiteľka. Prečo žiaden dodnes nereflektoval revolučný rok a zmenu režimu v takom rozsahu ako Amnestie?

Neviem. Pred niekoľkými rokmi som si urobil rešerš a zistil som, že k tridsiatemu výročiu revolúcie sa ani žiaden taký film nechystal. Práve to bol moment, keď sme sa zhodli, že väzenské prostredie a prvotnú tému vzbury v Leopoldove treba rozšíriť a Amnestie pripraviť ako snímku k okrúhlemu výročiu novembra 1989. Slovenský divák totiž stále nie je pripravený na vyslovene akčný film a na niečo také sa aj veľmi obtiažne hľadajú financie.

Je v slovenskom filme problém s reflektovaním aktuálnych spoločenských udalostí? V poslednom období sa do toho výraznejšie pustil napríklad seriál Za sklom, ktorý účelovo rekonštruuje vraždu Kuciaka, Ficove či Kočnerove kauzy.

Myslím, že najmä dopyt po politických trileroch tu bol v posledných rokoch veľký, a vznikajú ďalšie, ktoré do kín prídu na začiatku budúceho roka. Začínajú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie