Denník N

Neschopní na slovenských univerzitách sú schopní všetkého

Jozef Hvorecký je profesorom a prorektorom na Vysokej škole manažmentu. Učí aj na Liverpoolskej univerzite. V minulosti pôsobil na troch slovenských univerzitách a na mnohých akademických inštitúciách v Európe a zámorí. Pôvodne matematik, neskôr informatik, sa dnes zaoberá najmä znalostným manažmentom a využívaním informačných a komunikačných technológií vo vzdelávaní. Nedávno mu vyšla kniha Testament vedca, v ktorej popisuje problémy slovenských vysokých škôl a vedy. Foto N - Tomáš Benedikovič
Jozef Hvorecký je profesorom a prorektorom na Vysokej škole manažmentu. Učí aj na Liverpoolskej univerzite. V minulosti pôsobil na troch slovenských univerzitách a na mnohých akademických inštitúciách v Európe a zámorí. Pôvodne matematik, neskôr informatik, sa dnes zaoberá najmä znalostným manažmentom a využívaním informačných a komunikačných technológií vo vzdelávaní. Nedávno mu vyšla kniha Testament vedca, v ktorej popisuje problémy slovenských vysokých škôl a vedy. Foto N – Tomáš Benedikovič

Profesor Jozef Hvorecký sa venuje aj manažmentu vysokých škôl. Ministerstvo školstva podľa neho musí podniknúť kroky, ktoré obmedzia vplyv niektorých ľudí z univerzít.

Na vysokých školách pôsobíte už viac ako 40 rokov. Ako sa vám za socializmu vyučovalo na Matematicko-fyzikálnej fakulte?

Na matfyze som si veľmi vážil to, že tam vládla prajná atmosféra. Keď človek prišiel s nápadom, komunita to vítala. Táto atmosféra sa však z väčšiny škôl po revolúcii stratila.

Prečo?

Vtedy sa stala zvláštna vec. Veľa schopných ľudí utekalo zo školstva najmä pre platy. Ostali tam iba dva typy – fanatici, ktorí tam boli ochotní byť za akékoľvek peniaze, a tí, ktorí by sa nikde inde neuplatnili, teda tam musia byť za akékoľvek peniaze. Školstvo sa posunulo nesprávnym smerom. Ostalo v ňom priveľa ľudí, ktorí nevedia učiť a nemajú záujem sa naučiť učiť.

Ostali najstarší, ktorí už nemali kam odísť, a potom mladí, ktorí sa ešte chceli niečo naučiť. Zmizla najmä stredná generácia, ktorá mala dnes viesť. Tí najschopnejší majú 45-60 rokov, pochodili svet, sú rozhľadení a riadia iné oblasti. Žiaľ, v školách chýbajú. Takých je zopár, nie rozhodujúca väčšina.

Vedeli ste pred rokom 1989 porovnať vašu prácu s tým, čo sa robilo na Západe?

V roku 1982 som bol na polroka v Spojených štátoch. Američanom som našu situáciu vysvetľoval takto: „Keď vy potrebujete viac vypočítať, kúpite si väčší počítač. My musíme vymyslieť lepší algoritmus.“ Čiže z hľadiska technického sme zaostávali, ale z hľadiska softvérového sme boli vyrovnaní partneri.

Čo sa udialo na vysokých školách po revolúcii?

Ľudia môžu chodiť von a porovnávať sa so špičkou. Žiaľ, deje sa to predovšetkým na individuálnej a dobrovoľnej báze. Von idú tí, ktorí chcú byť dobrí a majú čo ukázať. Preto tam tak často ostávajú. Keby mali lepšie pracovné podmienky tu, vrátili by sa. Tým nemyslím iba plat, ale aj peniaze na vybavenie laboratórií, možnosť pravidelne cestovať na konferencie a porovnávať svoje výsledky. Byť rovnocenným partnerom so zvyškom sveta.

Nepochybujte, že existujú. Dekan istej fakulty sľúbil, že každý, komu prijmú príspevok na významnú svetovú konferenciu, bude môcť na ňu vycestovať. Po roku prišiel na to, že fakulta by síce nazbierala veľa dobrých publikácií, ale nemala by z čoho platiť mzdy.

Smutné je, že akademická obec nie je schopná sa postaviť ako jeden celok a otvorene povedať svoj názor. V akademickej obci absentuje čosi také ako občianska hrdosť. Po prečítaní mojej knihy Testament vedca mi jeden kolega povedal: Vieme to všetci, ale iba ty si mal odvahu to napísať.

Staňte sa fanúšikom:

 

Jednou z oblastí vášho výskumu je aj manažment vysokých škôl. Koľko ľudí na Slovensku má túto špecializáciu?

Ani neviem. Veľmi málo. Povedzme päť.

Nie je to problém?

Samozrejme, že je to problém. Ale ak by sa to malo zmeniť, museli by mať školy väčšiu slobodu. Výskum má cenu, ak jeho výsledky možno testovať a aplikovať. Na to nádej neexistuje. Všetko je dopodrobna rozpísané v legislatíve. Vysokoškolský zákon má okolo stovky strán, v ktorých je predpísaný div nie aj počet zubov profesora.

Na skutočné zmeny nie je ochota. Každá vláda sľubuje, že bude lepšie. Naposledy sme si to mohli prečítať v Správe o stave školstva v apríli 2013. Sľubuje rast a systémové zmeny… Uplynuli dva roky a dva mesiace a nepohlo sa prstom – pokiaľ sa veci ešte nezhoršili.

Čiže na Slovensku nie je dosť ľudí, ktorí by sa venovali inováciám v školstve, lebo aj keby tu boli, tak by nič nemohli zmeniť?

Presne tak.

Na druhej strane sa ale zdá, že aktuálny stav mnohým vyhovuje. Profesori predstierajú, že učia a robia výskum. Študenti predstierajú, že študujú. Administrácie univerzít predstierajú, že vytvárajú podmienky vhodné pre štúdium a výskum. Minister školstva nemusí robiť nič zásadné, lebo všetci zúčastnení sú vlastne s aktuálnym stavom spokojní. Je pre nich pohodlný. V roku 2012 o tom napísal politológ Pavol Hardoš úvahu, v ktorej tento stav nazval kakonómiou. Vy o problémoch slovenských univerzít blogujete roky. Keby sme teraz mali poradiť ministrovi školstva, čo by mal ešte do volieb urobiť, čo by to bolo?

Do volieb už neurobia nič, lebo by to boli nepríjemné kroky. Boli by proti tomu – ako ste to nazvali – všeobecnému blahu a uberali by voličské hlasy. Viem si však živo predstaviť, že cez ostrovy pozitívnej deviácie by sa spraviť dalo hodne. Len by sa musela zmeniť atmosféra.

Profesor Ladislav Kováč prišiel kedysi s výrazom „solidarita neschopných“. Minister školstva by mohol urobiť kroky, ktoré by ich solidaritu nabúrali. Napríklad, aby neschopní dostali do rúk oveľa menšie prostriedky na výskum. Tie sa totiž dnes rozdeľujú jánošíkovsky – od buka do buka.

Vo svete je bežné, že školy žijú z grantov. U nás na ne ide iba jedna šestina prostriedkov vyčlenených na vedu. Na grantové schémy by sa mal dávať oveľa vyšší podiel peňazí, než sa dáva teraz – a oveľa menej na takzvané inštitucionálne prostriedky. Päť šestín sa rozdeľuje cez „solidaritu neschopných“. Nezabudnite, neschopní sú schopní všetkého.

Čiže ministerstvo má nastaviť pravidlá tak, aby grantové komisie mohli rozdeľovať viac peňazí tomu, kto si ich naozaj zaslúži?

S tým, že komisie nemôžu byť také ako teraz. Musia byť nezávislé. Absolútna väčšina ich členov by mala byť zo zahraničia. Aby sa posudzovali projekty, nie kamaráti.

Bratislava, 17. 5. 2015. Jozef Hvorecký. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A čo by mohli spraviť vyučujúci? Lebo však aj oni majú nejaké možnosti, ako systém meniť.

Musia mať predovšetkým záujem o študentov. Problémom ale je – a teraz poviem vtip od jedného lekára: „Máme toľko administratívy, že keby sme nemali pacientov, tak ju v pohode zvládneme.“

Iba 47 percent pracovníkov verejných vysokých škôl sú pedagógovia. Viac ako polovicu tvorí administratíva. A tá si, samozrejme, vymýšľa robotu, aby ospravedlnila svoju existenciu. Začína sa to na ministerstve, odkiaľ školy bombardujú potrebou čím ďalej tým nezmyselnejších hlásení. Na vysokých školách si ešte čosi pridajú a učitelia sa topia v hláseniach.

Čo na túto tému hovorí teória manažmentu? Koľko by malo byť administratívnych pracovníkov na školách?

Funkčná administratíva nemusí byť veľká. Nedávno kolega z Dubnického technologického inštitútu urobil porovnanie v rámci svojej doktorandskej práce. Zistil, že na súkromných vysokých školách administratíva predstavuje 8 až 12 percent zamestnancov.

Takže máme ďalšie odporúčanie pre ministerstvo školstva: znížiť administratívne zaťaženie na školách.

A to nie o desať percent, ale o deväťdesiat. O manažment vysokých škôl som sa začal zaujímať po stáži v roku 1992. Za mesiac som vtedy prešiel 15 alebo 20 britských vysokých škôl. Fascinovalo ma, čo všeličo dokáže fungujúca administratíva urobiť, aby škola fungovala. Keď som sa spýtal, čo všetko od nich požaduje ministerstvo, povedali, že mu posielajú dva papiere do roka. Na jednom je, koľko študentov pripadá na štvorcový meter plochy – čím viac, tým lepšie. A na druhom, koľko študentov pripadá na jedného učiteľa – tiež čím viac, tým lepšie.

Viac študentov na jedného učiteľa?

Áno. Vtedy sa to tomu ministerstvu vyplatí a dáva im peniaze. Samozrejme sami učitelia vraveli, že sa musia krotiť. Nemôžu do bežnej učebne zavrieť stovku ľudí. Nemôžu dať jednému učiteľovi do laboratória sto študentov.

No, možno by sa našli aj také školy.

Neviem, možno áno. Ide o to, aby sa riešenie ponechalo na zdravú úvahu danej vysokej školy. Tá, ktorá chce byť kvalitnejšia, bude mať uvedené čísla malé. Dostane síce menej peňazí od ministerstva, ale keď bude kvalitne učiť, bude o ňu záujem zo strany študentov aj zamestnávateľov. Príspevok sa očakáva hlavne od zamestnávateľov. Najlepšie školy vo svete majú vysoký podiel súkromných prostriedkov.

Dali sme rady ministrovi a učiteľom. Čo by mali spraviť študenti?

Tí najlepší majú „šliapať učiteľom na krk“, aby od nich získali čo najviac vedomostí pre budúcnosť.

Alebo odísť do zahraničia?

Samozrejme, nejaká časť odíde do zahraničia. Zoberme si napríklad Rasťa Kulicha (šéfa slovenského Googlu, pozn. red.). Rasťo začal na našej škole ako bakalár, na Univerzite Komenského si urobil magistra, na Harvarde PhD. Prečo by bol taký hlúpy a išiel hneď na Harvard? Ten aj tak nezvykne prijímať ľudí od prvého ročníka. Oni si radšej vyberú smotanu, ktorá už vykázala výsledky niekde inde. Ani ďalší študenti by nemuseli ísť hneď do Prahy, keby im tu niekto ponúkol v prvých ročníkoch základy, s ktorými ich prijmú kdekoľvek.

Ale toto študenti nevedia ovplyvniť.

Moment. Nevedia, pretože povesť našich škôl je mizerná – a nie je snaha ju zlepšiť. Radšej sa snažia ohovárať tie druhé. Na Vysokej škole manažmentu máme pomerne málo študentov, ale ich mená sa často opakujú. Ja som bratranec tamtoho bývalého študenta, ja sesternica tamtoho, predtým tu chodil môj brat. Celostranové inzeráty do novín dávame len zriedkavo. “Word of mouth” (osobné odporúčanie od známeho, pozn. red.) sa nám osvedčilo ako najlepšia marketingová metóda. Študenti vedia, že idú na školu, kde na nich budú prísni. Takých je radosť učiť.

Čiže študenti majú byť nároční na učiteľov, na seba a šíriť dobré meno školy?

Áno.

Keď sa bavíme o stave slovenských univerzít, jeden z najčastejších argumentov je, že ich máme priveľa. Vo svojej najnovšej knihe Testament vedca naznačujete, že oproti okolitým krajinám máme na Slovensku veľa verejných a štátnych vysokých škôl, ale výrazne menej súkromných škôl.

Nielen to. Verejné vysoké školy dumpujú ceny. Ponúkajú podobné štúdium – obsahom i kvalitou – ako súkromné, čím krivia celý systém. Navyše v akreditačnej komisii sú len pedagógovia z verejných vysokých škôl. Táto zostava formuje predpojaté prostredie. Dôsledkom zlého systému je aj najnovší prípad Paneurópskej vysokej školy. Na upozornenie akreditačnej komisie odstránila nedostatky, čím splnila podmienky akreditácie. Komisia však odhlasovala, že ich nesplnila.

Parlament štátu Indiana kedysi odhlasoval skrátenie čísla π (pí) na 3,2. Keď som sa to dopočul, pomyslel som si, že niečo podobné sa dalo iba v 19. storočí a iba na Divokom západe. Zdá sa, že u nás to ide dodnes.

"Počtom verejných VŠ Slovensko na milión obyvateľov výrazne poráža všetky partnerské krajiny - Česko skoro dvojnásobne. Naopak, súkromných má výrazne menej." (zdroj:  blog.etrend.sk/jozef-hvorecky/)
„Počtom verejných VŠ Slovensko na milión obyvateľov výrazne poráža všetky partnerské krajiny – Česko skoro dvojnásobne. Naopak, súkromných má výrazne menej.“ (zdroj: blog.etrend.sk/jozef-hvorecky/)

Takže máme veľa verejných a štátnych vysokých škôl, v akreditačnej komisii sú zástupcovia len z týchto škôl a to ovplyvňuje jej rozhodovanie. Navyše máme ministra, ktorý má právomoc rozhodnúť úplne inak. Môže si napríklad povedať, že neudelí povolenie na vznik ďalšej školy alebo podrží na stole vymenovanie nových profesorov. Funguje niečo také vôbec ešte v zahraničí?

V Česku to ešte platí. Ale predkladaná novela vysokoškolského zákona to zmení. Inak neviem o žiadnej inej krajine.

Existuje rozumný argument, prečo by ministrovi mala zostať táto právomoc?

To je otázka pre iných. Ako sa vraví – nie je politická vôľa.

Vy učíte cez e-learning na Liverpoolskej univerzite. Ako často vídate naživo svojich študentov a kolegov?

Mal som doteraz takmer 1000 študentov – ak som z nich videl desať, tak je to veľa. Kolegov stretávam na promóciách. Skôr, než sa ideme potiť do filharmónie, koná sa dvojdňová mini-konferencia. Je to veľmi užitočné stretnutie.

Jednu vec mi možno nebudete veriť – Liverpoolska univerzita nemá vlastnú aulu. Vedia, že peniaze sa dajú využiť na niečo užitočnejšie. Slávnostné otvorenie školského roka s bohoslužbou robia v katedrále oproti univerzite. A promócie v koncertnej sále filharmónie.

O príbuznom probléme sme nedávno písali. Ekonomická univerzita v Bratislave dostavala v roku 2008 novú aulu za 4 milióny eur, no časť študentov má aj tak promócie v prenajatom priestore v Inchebe. Niekto naplánoval novú aulu tak, že škole vlastne nevyhovuje. Ale viete si predstaviť, že u nás, v krajine, kde je toľko milovníkov akademických titulov, kde si dekani a rektori vyžadujú nesmiernu úctu, majú drahé auto, neraz aj so šoférom, že v tejto krajine by mohla byť vysoká škola bez auly? Však aula je symbolom univerzity.

Odpoviem protiotázkou – je možné, že v aule Univerzity Komenského prebieha Detská univerzita, hoci deti si tam nemajú kde položiť papier a ceruzku? Auly sú tak neprakticky vybavené, že sú iba vizitkami rektorátu. Ťažko s tým už niečo urobíte. Môžete ich len zbúrať alebo totálne prestavať.

Bratislava, 17. 5. 2015. Jozef Hvorecký. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vráťme sa k e-learningu. Laická predstava môže byť, že vy ako učiteľ natočíte nejakú videoprednášku, zavesíte na web prezentáciu a pár dokumentov ako povinné čítanie pre študentov a koniec. Teda, že je to omnoho jednoduchšie, ako postaviť sa pred triedu plnú ľudí a dve hodiny im prednášať. Tuším, že to úplne takto nebude. Aký je teda pre vás rozdiel medzi prednášaním naživo a vedením kurzu cez e-learning?

Sú to dva úplne odlišné spôsoby vyučovania. Povedal by som, že ten e-learningový je dokonca ťažší. Naživo študentom vidíte do tvárí a keď nereagujú, viete, že musíte prednášku nejakým spôsobom oživiť. Pri e-learningu sa interakcia primárne uskutočňuje cez diskusné fórum. Dialóg – a s ním aj kontrola študentskej pozornosti – prebieha v ňom.

Predmety na Liverpoolskej univerzite sú osemtýždňové. Študent magisterského štúdia musí mať najmenej dva roky praxe od skončenia bakalárskeho. Je pre zodpovedných, disciplinovaných a životom zocelených ľudí. Pretože štúdium si žiada vysokú koncentráciu, študenti nemajú dovolené študovať dva predmety naraz. Snívať o tom, že toto budem robiť s prváčikmi, nedajbože so škôlkarmi, je nonsens. Študenti musia veľa vedieť, mať životné skúsenosti – a učiteľ musí na ich poznatkoch stavať.

Kľúčom k úspešnej výučbe je spätná väzba. Jednak pre učiteľa, ktorý vidí, či a nakoľko študenti vnímajú, a tiež pre študentov – musia cítiť, že ich učiteľ orientuje správnym smerom. V diskusnom fóre musí byť aktívna celá skupina, 13 až 25 ľudí. Keďže sú všetci z praxe, často sa stane, že ak jeden z nich položí otázku, iný odpovie namiesto učiteľa. Učiteľmi sú teda všetci. Je to vysoko interaktívne a efektívne vzdelávanie, ale zaberá veľa času.

Ako si môžeme predstaviť podobné fórum? O čom tam diskutujete?

Otázky v diskusnom fóre musia byť otvorené. Musia byť postavené tak, aby sa na tému dalo nájsť veľa dobrých riešení. Napríklad, keď učíte líderstvo, môžete položiť otázku: Menujte jedného lídra zo svojho okolia, o ktorom by sme sa mali všetci dozvedieť, a vysvetlite, prečo. Na to môže každý odpovedať úplne inak. Niekto je z Indie, tak si vyberie napríklad Gándhiho, iný uvedie vlastného šéfa. V diskusii študenti navzájom posudzujú, do akej miery sú teoretické modely v súlade s profilom tej-ktorej osobnosti – a naopak, ktoré naše osobné hodnoty ovplyvnili voľbu príslušnej osobnosti za lídra.

Viete si predstaviť, že by na Slovensku prebiehalo celé štúdium formou e-learningu?

Do značnej miery áno. Na našej škole je to rovnocenná forma výučby. Najdôležitejšie je nastaviť náročnosť rovnako pre bežných študentov a pre študentov cez e-learning.

Nechýba študentom osobný kontakt s vyučujúcim?

Pochopiteľne, nie je to forma, vhodná pre každého. Okrem toho, učitelia sú predsa povinní dávať konzultácie. Keď ich študenti chcú, nech si ich vyžiadajú. Pri geografických rozmeroch Slovenska nie je problém ich zariadiť. Pri študentoch z Kanady, Karibiku alebo Centrálnej Afriky to také jednoduché nie je. Vždy je to však otázka dobrej vôle – spôsob sa potom nájde. Napríklad prostredníctvom videokonferencie.

Trochu mám pocit, že tento rozhovor bol väčšinu času depresívny. Máte nejaké pozitívne posolstvo na záver?

Musíme zapnúť – nik iný za nás systém nezlepší. Keď nezapneme, neočakávajme, že sa niečo zmení. To je jediné pozitívum, ktoré viem povedať.

Vždy som sa snažil pohybovať medzi ľuďmi, ktorí to robili. Nehovorím, že sme vždy dosiahli úplný úspech, ale prinajmenšom bolo vidieť úsilie. Aj to je už veľa.

Čiže si všetci máme hľadať ostrovy pozitívnej deviácie?

Áno. A budovať ten svoj vlastný.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie