Denník N

Neschopní na slovenských univerzitách sú schopní všetkého

Jozef Hvorecký je profesorom a prorektorom na Vysokej škole manažmentu. Učí aj na Liverpoolskej univerzite. V minulosti pôsobil na troch slovenských univerzitách a na mnohých akademických inštitúciách v Európe a zámorí. Pôvodne matematik, neskôr informatik, sa dnes zaoberá najmä znalostným manažmentom a využívaním informačných a komunikačných technológií vo vzdelávaní. Nedávno mu vyšla kniha Testament vedca, v ktorej popisuje problémy slovenských vysokých škôl a vedy. Foto N – Tomáš Benedikovič

Profesor Jozef Hvorecký sa venuje aj manažmentu vysokých škôl. Ministerstvo školstva podľa neho musí podniknúť kroky, ktoré obmedzia vplyv niektorých ľudí z univerzít.

Na vysokých školách pôsobíte už viac ako 40 rokov. Ako sa vám za socializmu vyučovalo na Matematicko-fyzikálnej fakulte?

Na matfyze som si veľmi vážil to, že tam vládla prajná atmosféra. Keď človek prišiel s nápadom, komunita to vítala. Táto atmosféra sa však z väčšiny škôl po revolúcii stratila.

Prečo?

Vtedy sa stala zvláštna vec. Veľa schopných ľudí utekalo zo školstva najmä pre platy. Ostali tam iba dva typy – fanatici, ktorí tam boli ochotní byť za akékoľvek peniaze, a tí, ktorí by sa nikde inde neuplatnili, teda tam musia byť za akékoľvek peniaze. Školstvo sa posunulo nesprávnym smerom. Ostalo v ňom priveľa ľudí, ktorí nevedia učiť a nemajú záujem sa naučiť učiť.

Ostali najstarší, ktorí už nemali kam odísť, a potom mladí, ktorí sa ešte chceli niečo naučiť. Zmizla najmä stredná generácia, ktorá mala dnes viesť. Tí najschopnejší majú 45-60 rokov, pochodili svet, sú rozhľadení a riadia iné oblasti. Žiaľ, v školách chýbajú. Takých je zopár, nie rozhodujúca väčšina.

Vedeli ste pred rokom 1989 porovnať vašu prácu s tým, čo sa robilo na Západe?

V roku 1982 som bol na polroka v Spojených štátoch. Američanom som našu situáciu vysvetľoval takto: „Keď vy potrebujete viac vypočítať, kúpite si väčší počítač. My musíme vymyslieť lepší algoritmus.“ Čiže z hľadiska technického sme zaostávali, ale z hľadiska softvérového sme boli vyrovnaní partneri.

Čo sa udialo na vysokých školách po revolúcii?

Ľudia môžu chodiť von a porovnávať sa so špičkou. Žiaľ, deje sa to predovšetkým na individuálnej a dobrovoľnej báze. Von idú tí, ktorí chcú byť dobrí a majú čo ukázať. Preto tam tak často ostávajú. Keby mali lepšie pracovné podmienky tu, vrátili by sa. Tým nemyslím iba plat, ale aj peniaze na vybavenie laboratórií, možnosť pravidelne cestovať na konferencie a porovnávať svoje výsledky. Byť rovnocenným partnerom so zvyškom sveta.

Nepochybujte, že existujú. Dekan istej fakulty sľúbil, že každý, komu prijmú príspevok na významnú svetovú konferenciu, bude môcť na ňu vycestovať. Po roku prišiel na to, že fakulta by síce nazbierala veľa dobrých publikácií, ale nemala by z čoho platiť mzdy.

Smutné je, že akademická obec nie je schopná sa postaviť ako jeden celok a otvorene povedať svoj názor. V akademickej obci absentuje čosi také ako občianska hrdosť. Po prečítaní mojej knihy Testament vedca mi jeden kolega povedal: Vieme to všetci, ale iba ty si mal odvahu to napísať.

Staňte sa fanúšikom:

 

Jednou z oblastí vášho výskumu je aj manažment vysokých škôl. Koľko ľudí na Slovensku má túto špecializáciu?

Ani neviem. Veľmi málo. Povedzme päť.

Nie je to problém?

Samozrejme, že je to problém. Ale ak by sa to malo zmeniť, museli by mať školy väčšiu slobodu. Výskum má cenu, ak jeho výsledky možno testovať a aplikovať. Na to nádej neexistuje. Všetko je dopodrobna rozpísané v legislatíve. Vysokoškolský zákon má okolo stovky strán, v ktorých je predpísaný div nie aj počet zubov profesora.

Na skutočné zmeny nie je ochota. Každá vláda sľubuje, že bude lepšie. Naposledy sme si to mohli prečítať v Správe o stave školstva v apríli 2013. Sľubuje rast a systémové zmeny… Uplynuli dva roky a dva mesiace a nepohlo sa prstom – pokiaľ sa veci ešte nezhoršili.

Čiže na Slovensku nie je dosť ľudí, ktorí by sa venovali inováciám v školstve, lebo aj keby tu boli, tak by nič nemohli zmeniť?

Presne tak.

Na druhej strane sa ale zdá, že aktuálny stav mnohým vyhovuje. Profesori predstierajú, že učia a robia výskum. Študenti predstierajú, že študujú. Administrácie univerzít predstierajú, že vytvárajú podmienky vhodné pre štúdium a výskum. Minister školstva nemusí robiť nič zásadné, lebo všetci zúčastnení sú vlastne s aktuálnym stavom spokojní. Je pre nich pohodlný. V roku 2012 o tom napísal politológ Pavol Hardoš úvahu, v ktorej tento stav nazval kakonómiou. Vy o problémoch slovenských univerzít blogujete roky. Keby sme teraz mali poradiť ministrovi školstva, čo by mal ešte do volieb urobiť, čo by to bolo?

Do volieb už neurobia nič, lebo by to boli nepríjemné kroky. Boli by proti tomu – ako ste to nazvali – všeobecnému blahu a uberali by voličské hlasy. Viem si však živo predstaviť, že cez ostrovy pozitívnej deviácie by sa spraviť dalo hodne. Len by sa musela zmeniť atmosféra.

Profesor Ladislav Kováč prišiel kedysi s výrazom „solidarita neschopných“. Minister školstva by mohol urobiť kroky, ktoré by ich solidaritu nabúrali. Napríklad, aby neschopní dostali do rúk oveľa menšie prostriedky na výskum. Tie sa totiž dnes rozdeľujú jánošíkovsky – od buka do buka.

Vo svete je bežné, že školy žijú z grantov. U nás na ne ide iba jedna šestina prostriedkov vyčlenených na vedu. Na grantové schémy by sa mal dávať oveľa vyšší podiel peňazí, než sa dáva teraz – a oveľa menej na takzvané inštitucionálne prostriedky. Päť šestín sa rozdeľuje cez „solidaritu neschopných“. Nezabudnite, neschopní sú schopní všetkého.

Čiže ministerstvo má nastaviť pravidlá tak, aby grantové komisie mohli rozdeľovať viac peňazí tomu, kto si ich naozaj zaslúži?

S tým, že komisie nemôžu byť také ako teraz. Musia byť nezávislé. Absolútna väčšina ich členov by mala byť zo zahraničia. Aby sa posudzovali projekty, nie kamaráti.

Bratislava, 17. 5. 2015. Jozef Hvorecký. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A čo by mohli spraviť vyučujúci? Lebo však aj oni majú nejaké možnosti, ako systém meniť.

Musia mať predovšetkým záujem o študentov. Problémom ale je – a teraz poviem vtip od jedného lekára:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie