Denník N

Žalostný stav slovenskej ľavice

Mám medzi priateľmi, v živote i na sociálnych sieťach, veľa ľudí, ktorí by sa označili za ľavicových voličov. Čím sú parlamentné voľby na Slovensku bližšie, tým viac cítim v rozhovoroch s nimi, v ich statusoch a komentároch stupňujúcu sa mieru frustrácie, ústiacu až do apatie. Aké možnosti voľby sa im zatiaľ ponúkajú?

Autor je šéfredaktor kritického mesačníka Kapitál

Mám medzi priateľmi, v živote i na sociálnych sieťach, veľa ľudí, ktorí by sa označili za ľavicových voličov. Čím sú parlamentné voľby na Slovensku bližšie, tým viac cítim v rozhovoroch s nimi, v ich statusoch a komentároch stupňujúcu sa mieru frustrácie, ústiacu až do apatie. Aké možnosti voľby sa im zatiaľ ponúkajú?

V tejto úvahe sa nechcem zaoberať tým, či sa dá Smer považovať za ľavicovú stranu, to by si zaslúžilo samostatný text. Zaujímajú ma alternatívy pre ľudí, ktorí chcú voliť stranu s proklamovaným ľavicovým smerovaním, zároveň však odmietajú podporovať oligarchiou prežraté štruktúry Smeru, asi najhlasnejšie a najviditeľnejšie reprezentované nenávistným a obsedantným bľabotaním Ľuboša Blahu, ktorý sa už prestal pohybovať v rámcoch „ľavicový/pravicový“ a prešiel naplno do ríše absurdna a nevkusu. Čo teda zostáva?

Rozčarovanosť z progresívcov

Mnoho mojich priateľov vkladalo svoje liberálne a ľavicové (v niektorých prípadoch rôzne kombinácie oboch) nádeje do Progresívneho Slovenska. Musím priznať, že som týmto nádejam nikdy úplne nerozumel, keďže denunciačná nálepka „ľavicový“ prichádzala vždy od ich politických oponentov, členovia PS sa tomuto slovu vyhýbali ako neskôr Michal Truban marihuane.

Napriek tomu sú dnes títo moji priatelia a priateľky sklamaní, ako keď si človek po prvom rande začne z implicitných, nevypovedaných, tušených a skôr želaných prísľubov hneď maľovať spoločnú budúcnosť. Dnes ich vidia sedieť za jedným stolom s Borisom Kollárom a konzervatívcami a sú z toho šokovaní, vytvárajú na sociálnych sieťach protestné skupiny (Progresívne bez výhovoriek) a digitálny priestor zaplavujú svojím rozhorčeným a niekedy aj zbytočne vulgárnym sklamaním. Rozčarovanie je silná emócia, zatrpknutosť ešte silnejšia. V najbližších voľbách však nikomu ani jedna z nich nepomôže.

Chmelárovi Socialisti

Ďalšou možnosťou pre ľavicového voliča by mohla byť nová strana Eduarda Chmelára Socialisti.sk. Chmelár musí od začiatku svojej kampane čeliť – aspoň v digitálnom priestore – dvom výzvam: jednak má povesť „večného kandidáta“, ktorý sa už niekoľkokrát neúspešne pokúšal vstúpiť na politické pole, taktiež je dlhodobo terčom vtipov stránok ako Zomri. To sú však externé faktory, s ktorými sa dá efektívne pracovať a s trochou šikovnosti z nich spraviť aj svoju výhodu. Oveľa dôležitejšie je pozrieť sa na to, aké prvé kroky Chmelár v pozícii predsedu novej politickej strany podniká a čo hovorí.

To by sme sa mali dozvedať najmä z médií, práve vzťah s médiami je však u Chmelára viac než problematický. V septembri napríklad

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie