Návrh, ako zaručene zachrániť štát

Autor je novinár a aktivista.

Keď krátko po vojne prišla na ÚV KSS (čiže za komunistami) delegácia Maďarov zo Žitného ostrova, nechal ich predseda Široký hovoriť po slovensky. Sám mal pritom do smrti ťažký maďarský prízvuk. Neviem už, o čo prosili, ale o tejto audiencii viem z prvej ruky – od mamy, ktorá pri tom bola ako stenografka. Išlo o obyčajné ponižovanie, akoby nestačilo pokorenie, ktorým bolo – veľmocami neodobrené – vysídlenie 90-tisíc Maďarov na spôsob vysídlenia Nemcov z Čiech. My sme to nazývali „výmena obyvateľstva“, lenže tých Maďarov sme násilne vyhnali za Dunaj. (Slovákov sa – dobrovoľne – vrátilo 70-tisíc, podstatne menej, ako sme čakali, hoci sme im sľubovali hory-doly.)

Zlé slovenské svedomie

Popri skupinovom maďarskom osude je vhodné na tomto mieste spomenúť aj jeden individuálny. Čelného maďarského politika Jánosa Esterházyho sme po vojne odsúdili na trest smrti za vlastizradu (rozbitie ČSR v roku 1939), pričom hlavnú vinu mali Hitler a Slováci (Tiso, Tuka, Mach, Čarnogurský a takí); Čechov sa vtedy už nikto na nič nepýtal. Esterházy mal ako jediný odvahu hlasovať v septembri 1941 v Slovenskom sneme proti prijatiu Židovského kódexu. S odstupom času sa zdá, že v jeho procese bolo sudcom zlé slovenské svedomie. Mali sme šťastie, že ho Rusi odvliekli na pár rokov do gulagu. Keby si ho Rusi nevyžiadali (pustili ho až s podlomeným zdravím), tak by jeho prípadná rýchla povojnová poprava dodnes zaťažovala slovensko-maďarské vzťahy.

Počas 40 rokov komunizmu sme k Maďarsku zväčša iba vzhliadali. Proti Rusom sa v roku 1956 dokonca chopili zbrane, to sa v tomto regióne sveta neodvážil žiaden iný národ. Po porážke sa im podarilo vytvoriť „gulášový komunizmus“, v ktorom okrem halászlé boli v obchodoch aj knihy (v Pešti som kúpil komplet Nabokova z vydavateľstva Penguin) a v kinách filmy (v Mošoni som videl Prelet nad kukučím hniezdom).

Po Gorbačovovom „popustení uzdy“ usporiadali Poliaci v júni 1989 prvé čiastočne slobodné voľby (zatiaľ iba do Senátu) a Maďari v júli čiastočne prestrihli železnú oponu (zatiaľ iba niekoľko sto metrov pri meste Soprony). 9. septembra Nemci nabúrali Berlínsky múr. Veľa nechýbalo a zostali by sme v hanbe.

Len aby sme v hanbe nezostali

Pražské a bratislavské centrá našej protikomunistickej revolúcie sa dosť líšili. V Prahe boli desiatky disidentov a stovky aktívnych sympatizantov, v Bratislave bolo vplyvných disidentov menej ako prstov na rukách (v poradí podľa dĺžky väznenia: Duray, Šimečka, Budaj, Čarnogurský, Kusý, Mikloško), z nich len prvý a piaty podpísali Chartu 77. Táto zátvorka by mala ovplyvniť aj zoznam pozvaných na Námestie SNP v Bratislave v novembri 2019, ale to je iná téma.

10. decembra 1989 vymenoval Husák novú vládu a večer odstúpil z postu prezidenta. Do tejto vlády vyslala VPN za Slovensko prvého, štvrtého a piateho z vyššie menovaných. Budaj zostal viesť VPN a Šimečka by prichádzal do úvahy iba ak za Moravu. Premiér Čalfa oznámil trojčlennej delegácii, že pre Duraya nie je vo vláde miesto. Nikdy nepochopím, prečo Čarnogurský a Kusý neodpovedali Čalfovi, že v prvom rade nie je vo vláde miesto preňho ako normalizačného komunistu, ale to je tiež iná téma.

Naša téma: ústrky

K našej téme patrí, že išlo o prvý – revolučný a porevolučný – protimaďarský ústrk zo slovenskej strany (aj Marián Čalfa je Slovák, t. č. s českým občianstvom). Nemožno sa preto veľmi čudovať, že Miklós Duray (začiatkom roku 1990) založil stranu Együttélés. Nakoniec nikto ani neprotestuje, že Ján Čarnoguský približne v tom istom čase založil KDH a miesto podpredsedovania vo federálnej vláde sa venoval budovaniu jeho straníckych štruktúr.

Počnúc prvými voľbami v júni 1990 mala maďarská menšina zastúpenie v každej Národnej rade SR. Nebola v mečiarovských vládach a – až na súčasný stav – ani vo ficovských, zato vždy bola vo vládach politických odporcov tých dvoch. Odmenou jej bolo, že maďarské vládne strany mohli po svojom spravovať Žitný ostrov a ďalšie hraničné územia s Maďarskom. Robia to rozhodne neporovnateľne civilizovanejšie, než ako Slota („na tankoch“) bašoval v Žiline a v Čadci.

Traja králi sú od prírody Slováci

Nikdy – čiže v rokoch 1998, 2002 a 2010 – však nedošlo k tomu, že by sa slovenské politické garnitúry odvážili zveriť maďarskému politikovi niektorý z troch najvyšších úradov v štáte, ako by bolo bývalo zodpovedalo volebnému výsledku. Pričom sa dá povedať, že Maďari boli vtedy jazýčkom na váhach; bez ich podpory by reforiem na Slovensku nebolo.

Teraz sa blížime k ďalšiemu rubikonu. A vyzerá to blbo: maďarské hlasy (10 %) možno prepadnú. S prepadnutím hlasov máme zlé aj dobré skúsenosti: v roku 1992 prepadli hlasy ODÚ-VPN, Strany československého porozumenia, Demokratov ’92 aj slovenskej ODS – a bolo, bez referenda, po ČSFR! V roku 2002 prepadli hlasy SNS a PSNS – a sme v EÚ a v NATO! Z prepadnutia maďarských hlasov na budúci rok nič dobré nekuká, to vie každý čitateľ týchto novín.

Uznávam, že riadiť sa realitou je otrava. Realitou však je, že nutnou podmienkou vzniku jednotnej maďarskej kandidátky je neprítomnosť Bugárovho mena na nej. Či to naozaj aj postačí, sa uvidí. Určite nestačí, že to hovorím ja alebo vplyvní komentátori. Bugárovi to musí povedať Chmel! A ak nebude vyslyšaný, má s hrmotom, akého bude – osemdesiatnik – schopný, zo strany Most vystúpiť.

Vetchý pilier

Rudolf Chmel je posledný slovenský „pilier“ strany. Hlasy vo voľbách 2016 priniesli, veď internacionálna idea je dobrá, najmä František Šebej a „mumlavá“ (copyright M. K.) – ale tí dávno, oklamaní, odišli. Chmela krúžkovali, zo sentimentálnych dôvodov, nanajvýš poslední žijúci čitatelia týždenníka Mosty. Tých bude vo februári 2020 ešte menej; je to ako s referendom o brexite – už by neprešlo. V stredu 23. októbra 2019 sedel Chmel vedľa Bugára v šote spravodajstva RTVS. Zdalo sa, že – duchom neprítomný – pri veci „robí parádu“ (copyright L. V., 11. decembra 1989).

Slovenské dejiny zažili podobnú figúru, tiež človeka v deviatej dekáde života. Diskusie o vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu v Slovenskom sneme v lete 1941 sa zúčastnil aj baťko (Jozef) Škultéty a pritakával: „Hej, vždy som bol za to, aby sme išli s Rusmi.“ Potom mu, slavjanofilovi, niekto diskrétne pošepkal, že tentokrát ideme proti nim. Tak niekto diskrétne pošepkajte Chmelovi, ako to teraz naskutku je! Zachránite štát. Ďakujem.

Vďaka rozkolu SNS verzus PSNS

máme eurofondy a EURO.

Vinou Bugára tu možno

ďalej budeme mať Fica

a Danka. S Kotlebom.