Návrh, ako zaručene zachrániť štát
Z prepadnutia maďarských hlasov na budúci rok nič dobré nekuká, to vie každý čitateľ týchto novín.
Autor je novinár a aktivista.
Keď krátko po vojne prišla na ÚV KSS (čiže za komunistami) delegácia Maďarov zo Žitného ostrova, nechal ich predseda Široký hovoriť po slovensky. Sám mal pritom do smrti ťažký maďarský prízvuk. Neviem už, o čo prosili, ale o tejto audiencii viem z prvej ruky – od mamy, ktorá pri tom bola ako stenografka. Išlo o obyčajné ponižovanie, akoby nestačilo pokorenie, ktorým bolo – veľmocami neodobrené – vysídlenie 90-tisíc Maďarov na spôsob vysídlenia Nemcov z Čiech. My sme to nazývali „výmena obyvateľstva“, lenže tých Maďarov sme násilne vyhnali za Dunaj. (Slovákov sa – dobrovoľne – vrátilo 70-tisíc, podstatne menej, ako sme čakali, hoci sme im sľubovali hory-doly.)
Zlé slovenské svedomie
Popri skupinovom maďarskom osude je vhodné na tomto mieste spomenúť aj jeden individuálny. Čelného maďarského politika Jánosa Esterházyho sme po vojne odsúdili na trest smrti za vlastizradu (rozbitie ČSR v roku 1939), pričom hlavnú vinu mali Hitler a Slováci (Tiso, Tuka, Mach, Čarnogurský a takí); Čechov sa vtedy už nikto na nič nepýtal. Esterházy mal ako jediný odvahu hlasovať v septembri 1941 v Slovenskom sneme proti prijatiu Židovského kódexu. S odstupom času sa zdá, že v jeho procese bolo sudcom zlé slovenské svedomie. Mali sme šťastie, že ho Rusi odvliekli na pár rokov do gulagu. Keby si ho Rusi nevyžiadali (pustili ho až s podlomeným zdravím), tak by jeho prípadná rýchla povojnová poprava dodnes zaťažovala slovensko-maďarské vzťahy.
Počas 40 rokov komunizmu sme k Maďarsku zväčša iba vzhliadali. Proti Rusom sa v roku 1956 dokonca chopili zbrane, to sa v tomto regióne sveta neodvážil žiaden iný národ. Po porážke sa im podarilo vytvoriť „gulášový komunizmus“, v ktorom okrem halászlé boli v obchodoch aj knihy (v Pešti som kúpil komplet Nabokova z vydavateľstva Penguin) a v kinách filmy (v Mošoni som videl Prelet nad kukučím hniezdom).
Po Gorbačovovom „popustení uzdy“ usporiadali Poliaci v júni 1989 prvé čiastočne slobodné voľby (zatiaľ iba do Senátu) a Maďari v júli čiastočne prestrihli železnú oponu (zatiaľ iba niekoľko sto metrov pri meste Soprony). 9. septembra Nemci nabúrali Berlínsky múr. Veľa nechýbalo a zostali by sme v hanbe.
Len aby sme v hanbe nezostali
Pražské a bratislavské centrá našej protikomunistickej revolúcie sa dosť líšili.
