Denník N

Rigele vytvoril v Bratislave desiatky sôch, no vlastný pamätník nemá. Mohol by ním byť jeho ateliér

Ateliér Alojza Rigeleho v Bratislave. Foto N - Vladimír Šimíček
Ateliér Alojza Rigeleho v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček

Po tridsiatich rokoch je otvorený ateliér sochára Alojza Rigeleho, ktorého sochy formovali podobu Bratislavy v čase, keď sa ešte volala Prešporok.

Mestský dvor na Štefánikovej ulici v Bratislave ukrýva poklad. Na prvý, a nutno dodať, že aj na druhý pohľad vyzerá tento poklad ako rozpadnutá drevená búda.

A to asi preto, lebo vo svojej podstate to aj je pomerne jednoduchá drevená stavba, taký prílepok, no jej symbolická a historická hodnota je nevyčísliteľná. Toto je totiž ateliér, v ktorom v začiatkoch 20. storočia tvoril bratislavský sochár Alojz Rigele.

Jeho meno možno nepoznáte, ale ak chodíte ulicami hlavného mesta, jeho sochám sa nedá vyhnúť.

To Rigele navrhol fontánu dievčaťa so srnkou na Hviezdoslavovom námestí, to Rigele vytesal sochu Krista na spustnutej lekárni Salvator, to Rigele z mramorového podstavca sochy Márie Terézie vytvoril štyri levie hlavy pamätníka obetiam prvej svetovej vojny neďaleko Slavína.

Tento zoznam by mohol pokračovať desiatkami ďalších realizácií. Podstatné je však teraz čosi iné: ateliér vo dvore na Štefánikovej ulici na pár dní opäť ožil a môžete si ho ísť pozrieť.

Ateliér, v ktorom Alojz Rigele pôsobil od roku 1911 do svojej smrti v roku 1940, ostal zachovaný bez zásahov. Teraz v ňom na pár dní našiel zázemie sochár Juraj Gábor. Foto N – Vladimír Šimíček

V otvorenom ateliéri sú aj formátovo menšie realizácie od Bohuša Kubinského a Vladimíra Havrillu. Foto N – Vladimír Šimíček

Mramoru vdychoval život

Sochár Bohuš Kubinský na dvere dreveného ateliéru zaklopal prvýkrát krátko po revolúcii.

Rigeleho prácu poznal ako študent sochárstva. Obdivoval najmä jeho mramorový reliéf modliacej sa Sisi, ktorý je dnes na chodbe fary pri Modrom kostolíku. „Dostať do mramoru takú chvejivú krásu, to dokáže len málo sochárov,“ hovorí Kubinský. V tom čase sa pripravoval na študijný pobyt v Talianskej Carrare a hľadal ateliér, kde by sa ako mladý sochár mohol venovať práci s kameňom.

Napokon, tak sa do dvora na Štefánikovej dostal aj samotný Rigele, keď okolo roku 1910 skončil viedenskú akadémiu aj študijný pobyt v Taliansku, z ktorého sa vrátil predčasne práve pre spomínaný reliéf Sisi. Tiež hľadal ateliér a vo dvore na Štefánikovej sídlila kamenárska firma rodiny Mahrovcov, ktorá mu prenajala časť priestorov.

Malo to byť dočasné riešenie, no ostal tam až do roku 1940, keď zomrel.

Z otvorenia Rigeleho ateliéru na Štefánikovej 41. Foto – Martin Marenčin

Zsolt Lehel (vľavo), známy bratislavský sprievodca (a majiteľ obľúbenej palacinkárne), ktorý o Rigelem napísal publikáciu. V rozhovore s iniciátorom projektu otvoreného ateliéru sochárom Bohušom Kubinským. Foto – Martin Marenčin

„Vtedy pred tridsiatimi rokmi som so žiadosťou o priestor nepochodil, kamenárska firma bola plne vyťažená,“ pokračuje v rozprávaní Bohuš Kubinský. Pred troma rokmi sa tam zastavil opäť a uvedomil si dve veci: jednak to,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie