Denník N

Musela som odísť do USA, aby som zistila, čo mám na Česku rada

Len málo národov má psy tak rado ako Česi. Foto - Unsplash/Tereza Hošková
Len málo národov má psy tak rado ako Česi. Foto – Unsplash/Tereza Hošková

Až vo chvíli, keď o niečo prídete, pochopíte, čím to pre vás bolo cenné. Banálna pravda, ktorú si najvážnejšie uvedomujeme, keď nám niekto odíde zo života. Pre mňa ale v Amerike získala ešte jeden význam. Vlastenecký.

Keď človek vyrastá a žije v jednej krajine, považuje to, čo v nej vidí a zažije, za normálne. Všetko v tej krajine formuje naše vedomie – od obyčajných každodenných vecí až po tie hlboko vrastené.

Krajina má byť zvlnená. Stromy majú listy a tie sú na jeseň žltočervené. Domy majú šikmé strechy, zastávka MHD je určite niekde za rohom a vo výťahu sa zdraví. Na obed je normálne dať si pivo, keď sa dieťaťu alebo mužovi chce čúrať, je normálne, že sa otočí k najbližšiemu stromu.

Je normálne, že doma v skriniach máme bundy, teplé topánky a rukavice, pretože každý rok prichádza zima. Muž vo vedení krajiny je normálny a dojčiaca žena tiež, ceny sú pevné a nediskutuje sa o nich, pes je radosť pre všetkých.

Keď potom ako ja odídete do inej krajiny, zrazu všetky tieto veci prestanú platiť. Čo ste doteraz považovali za normálne, a teda správne, zrazu správne nie je alebo je inak.

Krajina je ako placka, palmy na jeseň neopadávajú, pivo si na obed dávajú len tí, čo majú problém s alkoholom, ciká sa výhradne na toaletách. Nosia sa kraťasy, o krajine rozhodujú aj ženy, pri dojčení je potrebné sa skrývať a za to, že okolo niekoho prejdete sa psom, sa mu vopred ospravedlníte.

Zo začiatku je táto zmena nastavenia taká náročná, že všetku energiu spotrebujete len na to, aby ste prešli dňom. Platí, že čím mladší človek je, tým ľahšie dokáže takúto zmenu prijať. Aj preto sú starí ľudia pri udeľovaní víz až na posledných

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie