Denník N

Odišla z Bratislavy do Tatier, robila umenie, je šéfkou nordic walkingu, stará sa o Róma

Lucia Okoličányová (41) je prezidentkou Slovenskej asociácie Nordic Walking. Pochádza z Bratislavy, kde vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení. Neskôr si urobila doktorandúru a pôsobila tu aj ako prorektorka. Vyrastala v športovej rodine - jej otec bol jedným z najlepších inštruktorov budúcich hokejových rozhodcov na svete, dedko spoluzakladal olympijský výbor a babka bola reprezentatkou v tenise a lyžovaní. Lucia Okoličányová žije v Tatranskej Lomnici, spolu s partnerom vychovávajú dve deti. Foto N - Tomáš Benedikovič
Lucia Okoličányová (41) je prezidentkou Slovenskej asociácie Nordic Walking. Pochádza z Bratislavy, kde vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení. Neskôr si urobila doktorandúru a pôsobila tu aj ako prorektorka. Vyrastala v športovej rodine – jej otec bol jedným z najlepších inštruktorov budúcich hokejových rozhodcov na svete, dedko spoluzakladal olympijský výbor a babka bola reprezentatkou v tenise a lyžovaní. Lucia Okoličányová žije v Tatranskej Lomnici, spolu s partnerom vychovávajú dve deti. Foto N – Tomáš Benedikovič

Profesionálne športovala už od troch rokov. V osemnástke však začala mať zdravotné problémy, a tak Lucia Okoličányová vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení.

Ako sa žije rodenej Bratislavčanke v Tatrách?

Mám pocit, že som nonstop na dovolenke. Ráno vstanem, deti samy prejdú pár krokov do školy, ja si dám kávičku na záhrade s výhľadom na Lomnický štít. A pritom mám plno roboty, robím na nordic walkingu, a aj projektovú manažérku pre horskú záchrannú službu.

Celý život ste žili v Bratislave, študovali ste v USA aj Izraeli, dnes žijete v Tatranskej Lomnici. Je to miesto, kde chcete zostať?

Neviem, momentálne som tam a som veľmi šťastná. Do Tatier sme chodili, už keď som bola malá, napríklad aj na Vianoce. Presťahovať som sa rozhodla až pred pár rokmi. Mala som 38 rokov, veľmi veľa roboty a dve malé deti. Žila som v podstate v strese a chaose. Dostala som sa do momentu, keď som premýšľala čo ďalej. Hory ma lákali, chodila som tam stále častejšie, a tak som urobila fatálnu životnú zmenu. Zobrala som deti, zmenili sme školy, pediatrov, v zamestnaní som dala výpoveď. Dala som si darček na štyridsiatku.

Vyštudovali ste VŠVU, boli ste tam prorektorkou, ako ste sa stali prezidentkou Slovenskej asociácie Nordic Walking?

Vrcholovo som športovala od troch rokov, najprv gymnastiku, potom tenis a basketbal. Bolo to však za socializmu, a tak som v podstate aktívne športovala bez výživy a rehabilitácie. Vrcholom bola sauna raz za mesiac, hovorili nám, že na tréningu nemáme piť. Čiže úplne opačný systém, než je pre telo zdravý. Už v osemnástich som mala zničené telo. Dvakrát mi operovali koleno, tŕpli mi ruky. To je však problém mnohých športovcov v mojom veku.

Dá sa teda povedať, že ste si od športu k umeniu len na chvíľu odskočili.

Milujem šport, do pôrodu som športovala. A po pôrode som sa k tomu hneď vrátila. Spolužiaci na výške sa mi smiali, že „športovkyňa ide“ .

Mali ste na škole pocit, že ľudia sa delili na jednej strane na tých umelcov a na druhej strane na tých praktických ľudí?

Áno, práve preto som na škole robila projektovú manažérku. Mnohým umelcom, ktorí žijú bohémskym životom, chýbajú praktické skúsenosti, ako je vypracovanie projektu alebo získavanie sponzorov. Akosi sa to bije s ich umeleckými dušami. Preto sme na VŠVU vytvorili predmet, na ktorom som študentov učila, ako vypracovávať projekty a granty. Mám pocit, že tie mladšie ročníky už sa v tomto trocha oťukávajú. Ja som sa vždy uberala komerčnejším smerom, pôsobila som v reklamnej agentúre a aj svoju dizertačnú prácu som mala o prieniku reklamy a umenia.

Lucia Okoličányová si s partnerom pred siedmimi rokmi vzali do pestúnskej starostlivosti rómskeho chlapca. Aj napriek tomu, že sa občas potrápia s rasistickými narážkami by podobné rozhonutie odporučila aj ďalším. "Ak o tom niekto začne uvažovať, mal by to urobiť." Foto N - Tomáš Benedikovič
Lucia Okoličányová si s partnerom pred siedmimi rokmi vzali do pestúnskej starostlivosti rómskeho chlapca. Aj napriek tomu, že sa občas potrápia s rasistickými narážkami, by podobné rozhodnutie odporučila aj ďalším. „Ak o tom niekto začne uvažovať, mal by to urobiť. Každé dieťa by malo dostať šancu.“ Foto N – Tomáš Benedikovič

S umením ste sa však nestretávali len v škole. Na ministerstve kultúry ste v roku 2006 rozbehli projekt kultúrnych poukazov. Ako sa mu darí?

Doteraz funguje. Asi štyri milióny ročne idú na kultúrne poukazy. Ja som to v podstate nevymyslela. Za mnou prišiel minister František Tóth a spýtal sa, či by som na tom nechcela robiť. Pamätám si, že to bol ohromný chaos, lebo sa do toho zapojilo 660-tisíc osôb – všetci učitelia a žiaci základných a stredných škôl. Bola som na to sama a denne som mala tritisíc mailov. Nakoniec sa nám to však podarilo zrealizovať a funguje to dodnes. Keď som počula, ako niektoré mamy hovorili, že ich dieťa sa vďaka tomu prvý raz dostalo do divadla, ohromne som sa tešila.

A čo športové poukazy? Neboli by pre žiakov dobré aj tie?

Je pravda, že na šport sa na Slovensku nedáva veľa peňazí, ale kultúra je, bohužiaľ, ešte za ním, úplne na chvoste. Kultúra aj šport sú pritom veľmi dôležité zložky pri výchove detí. Vie ich to veľmi otvoriť a posilniť do budúcnosti.

Plánujete sa vrátiť k umeniu?

Jednoznačne áno. Študovala som maľbu a kresbu, takisto som to aj vyučovala. Teraz na to nemám veľa času a necítim ani veľkú potrebu tvoriť, navyše som maľovala nadrozmerné formáty. Vnútorne však cítim, že raz príde čas, keď sa k tomu vrátim.

Vraveli ste, že ste po operácii kolena, znova ste sa však vrátili k športu. Môžete sa mu venovať naplno?

Ja som sa začala nordic walkingu venovať pre zdravie. V osemdesiatych rokoch sa začalo robiť veľmi veľa výskumov o nordic walkingu. Zistili, že keď máte správne palice a techniku, tak má veľmi veľa zdravotných benefitov. Pomocou palíc si totiž odľahčujete kĺby a kosti, zapájate hornú polovicu, posilňujete vnútorné svaly okolo chrbtice… Preto som k tomu prešla aj ja. Po behu som totiž mávala bolesti. Nevedela som si predstaviť, že by som do konca života nemohla robiť žiadny šport.

Je nordic walking pre každého?

Prišlo k nám aj sedemročné dievča na vozíku, ktoré sa oprelo o palice a postavilo. Rodičia boli hotoví a hneď sa rozplakali. Takže je to doslova aj pre invalidov na vozíku. Napríklad Poliaci milujú nordic walking a súťažia u nich aj skupiny ľudí s Downovým syndrómom alebo vozičkári, ktorých posúva asistent a oni sa odrážajú palicami, a pracujú tak s hornou časťou tela.

Nadchlo vás to až tak, že ste na Slovensku založili nordic-walkingovú asociáciu.

Najprv som o tom začala čítať a zistila som, že by to bolo skvelé. Chcela som si urobiť kurz, ale na Slovensku ho nikto nerobil. Museli sme ísť do Čiech. Nordic walking má tri levely. Wellness, fitness a šport. Do prvej skupiny patria rehabilitácie a pooperačné stavy, fitness robíme napríklad my a v športe už sa závodí na čas. Športovo dnes pretekajú najmä vrcholoví športovci po tridsaťpäťke a bývalí bežci, ktorí dnes majú zdevastované kĺby. Idú tak rýchlo, že si s nimi netrúfam závodiť. V sobotu tu budú tretie majstrovstvá Slovenska. Tento rok sú zároveň tretie majstrovstvá sveta v nordic walkingu, takže v tomto smere držíme krok so svetom.

Pozná svet slovenských nordic walkerov?

Máme Andreja Végha, ktorý je štvrtý-piaty najlepší na svete.

Má nordic walking bližšie k behu alebo chôdzi?

Je to športová chôdza s palicami. Má však svoje striktné pravidlá a presnú techniku, napríklad že palice musia byť vzadu, lakte sa nekrčia, vždy ide opačná ruka s opačnou nohou a musí byť  jedna noha na zemi. Trať má dvanásť kilometrov a sú na nej rozmiestnení rozhodcovia, ktorí penalizujú chyby.

Mimo športového levelu sú nordic walkeri napríklad aj ľudia, ktorých stretávame na ulici s palicami?

Nie všetci. Mnohí majú trekové palice a nemajú techniku. Napríklad palice držia pred telom a opierajú sa o ne, čo je neprirodzené.

Ako dlho sa človek učí techniku?

Ak príde na kurz laik, tak minimálne šesť alebo sedem lekcií. Robíme aj základný, jednodňový kurz, na ktorý prichádzajú úplní laici a odchádzajú už s nejakými vedomosťami. Nordic walking totiž nie je iba o chôdzi – má veľmi veľa cvičení: napríklad posilňovacie alebo balansačné, kde sa veľa pracuje s mozgovými hemisférami. Môže sa to robiť aj v rámci chôdze, aj v rámci skupiny, dajú sa hrať hry pre deti aj dospelých. Organizujeme teambuildingy, pri ktorých sa ľudia naozaj bavia. Podľa mňa  je to asi najlacnejší šport, lebo vám do rodiny stačia jedny teleskopické palice za štyridsať eur, ktoré si vie každý člen rodiny nastaviť na vlastnú výšku. Dá sa to robiť na piesku, asfalte aj v snehu. Jediné miesto, kde sa to technicky nedá robiť, sú strmé kopce.

Čo je na tomto športe nordické?

Prišlo to z Fínska. Okolo 1930 mali fínski bežeckí lyžiari letnú prípravu a behali ešte s dlhými bežkárskymi palicami. Senzáciou sa to stalo v podstate až v roku 1985, keď boli vo Fínsku majstrovstvá sveta v bežeckom lyžovaní. Všetko bolo pripravené, prišli tímy z celého sveta, maséri, fyzioterapeuti, ale nakoniec nemali sneh. Riaditeľ pretekov vtedy povedal  „dajte dole bežky a poďme“. A oni naozaj dali dole bežky a išli len s tými palicami.

Ešte v Bratislave ste si do pestúnskej starostlivosti vzali rómskeho chlapca. Stretáva sa na Slovensku s rasizmom?

Jasné, že stretáva. Ja som to vždy chcela urobiť. Malého sme si vzali, keď mal jeden a pol roka, teraz má osem. Je veľmi energický, ale to sme v rodine asi všetci. Zdá sa mi však, že v Bratislave sa s toľkými narážkami nestretával. Možno to bude aj tým, že hlavné mesto je trocha multikultúrnejšie. Bratislava sa navyše priamo nepotýka s problémami rómskych komunít, kým vo východnejšej časti Slovenska je to stále aktuálny problém. Nebudem klamať, že je to jednoduché – je to ťažké.

Ako sa s týmto problémom pasujete?

Veľa sa s ním rozprávame a diskutujeme o tom. Navyše ho milujeme celá rodina. Na druhej strane si hovorím, že ho to do budúcna posilní. Nikdy nezabudnem na to, keď sa mi deti v škole posmievali za to, že som pehavá. Vtedy si ma mama posadila k sebe a začala mi vysvetľovať, aké to je krásne, výnimočné a ako mi raz budú všetci závidieť. A zrazu som to začala vnímať inak. Nechcem to, samozrejme, porovnávať so situáciou, v akej je teraz môj syn.

Odporučili by ste urobiť takýto krok aj ďalším ľuďom?

Určite áno. Ak o tom niekto začne uvažovať, mal by to urobiť. Myslím si, že každé dieťa je dieťa a malo by dostať šancu. Všeobecne by sme si mali pomáhať. Ak netrpím nedostatkom a viem sa uživiť, prečo by som nedala pár eur na charitu. Heslo  „musíme si pomáhať“ je podľa mňa skvelý základ. Začína sa to tým, že otvorím dvere mamičke s kočíkom alebo sa na niekoho na ulici usmejem, nemusíme si hneď brať všetci deti z detských domovov. Ak by sme všetci robili už len maličkosti, viete si predstaviť, ako by nám tu bolo dobre?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie