Analytici hodnotia Kiskov prejav: Silný odkaz, málo Masaryka a oligarchov

Poradcovia, inšpirujte sa Masarykom

Miroslav Kusý, politológ

Prezident nemusí podávať správu o stave republiky. Je to na jeho dobrej vôli. Gašparovič ju často nemal. A formát tej správy závisí od osobnosti prezidenta, jeho intelektuálnej kapacity a hodnotového rebríčka. Nečakáme od neho inventúru, skôr nás zaujíma jeho postoj k otázkam, ktoré hýbu národom. V tomto zmysle sa prezident trafil a ani neprekvapil. Vyjadril sa k tomu, čo nás dnes najviac trápi, a povedal to, čo sme od neho čakali. Isteže, niektorí čakali viac. Že sa vyjadrí k maďarskej otázke, k LGBT, k odluke cirkvi od štátu, k sociálnym balíčkom atď. Že sa vyjadrí razantnejšie, viac konfrontačne voči premiérovi, vláde, sudcom a pod.

Podľa mňa má prezident právo na svoj výber tém a na svoj štýl. K chúlostivým problémom sa vyjadril jednoznačne, nelavíroval. Jeho dôležitým posolstvom je, že treba obnoviť dôveru občanov v štát a že cesta k tomu vedie cez nastolenie poriadku, transparentnosti a spravodlivosti. Čo sú síce len všeobecné a často zneužívané heslá, ale v danom kontexte pomenúvajú príčiny našej biedy. Témy ani príkrejší slovník mi nechýbajú. Možno len ľahko zapamätateľné ústredné posolstvo Kiskovej správy na spôsob Masarykovho bonmotu: Nebáť sa a nekradnúť. Poradcovia, vymyslite niečo!

Video – Kiskov prejav: Kto sa chytal za hlavu a kto čítal knihu
autor: Martina Pažitková

 

Čo by malo byť v tejto krajine normálne

Marián Leško, Nadácia Zastavme korupciu, komentátor

Iveta Radičová pred niekoľkými dňami poznamenala, že kým nevieme, aká bude prvá správa Andreja Kisku o stave republiky, nemôžeme zhodnotiť, aký bol jeho prvý rok vo funkcii. Dá sa to aj otočiť. Po vystúpení prezidenta už vieme, že aj správa o stave republiky bola taká ako jeho prvý rok.

Tak ako výkon funkcie, aj svoju správu založil prezident na hľadisku, ktoré je verejnosti blízke. Hovoril v nej o tom, „čo by malo byť normálne“ v krajine, v ktorej si štátne orgány plnia svoje povinnosti, a preto si občania môžu povedať: toto je náš štát. Andrej Kiska neskrýval, že naši občania si zatiaľ toto povedať nemôžu, a spomenul aj prečo. Napríklad pre to, lebo opatrenia, ktoré by ľuďom či krajine pomohli, nedokážeme zaviesť len z toho dôvodu, „že si to neželajú rôzne lobistické skupiny, ktorým zavedenie poriadku nevyhovuje“.

Konštatovanie prezidenta, že našich ľudí – bez ohľadu na ich sociálny status, vek, bydlisko, či politické preferencie  – spája presvedčenie, že u nás nedokážeme zabezpečiť spravodlivosť, lebo peniaze a vplyv „hrajú príliš veľkú, ak nie rozhodujúcu úlohu aj tam, kde by mal platiť zákon“, je pravdivé.  Má pravdu, že tento všeobecne rozšírený občiansky pocit predstihuje všetky ich ostatné výčitky, ktoré majú voči štátu a jeho orgánom. Ak sa toto nezmení, o žiadnej obnove dôvery občanov vo svoj štát nemôže byť reč. Podľa mňa, toto je hlavný odkaz prvej správy Andreja Kisku o stave republiky. Je to dobré posolstvo – preto ho prezident mohol vyjadriť aj naliehavejšie.

 

Treba viac hovoriť o únose štátu oligarchami

Eva Kováčechová, právnička spolupracujúca s VIA IURIS

Správu o stave republiky, ktorú predniesol pán prezident, som si prečítala vcelku so záujmom. Neprekvapila ma, pretože nevybočila z rámca toho, ako sa pán prezident prejavoval a vyjadroval počas uplynulého roka vo svojej funkcii. V zásade si myslím, že ide o štandardnú správu – štandardnú z hľadiska toho, čo človek od tohto typu správy očakáva. A nadštandardnú v porovnaní s tým, čo a aké správy (ak vôbec nejaké) sme počúvali od našich prezidentov počas uplynulých 25 rokov.

Zaujalo ma niekoľko vecí:

• Skutočnosť, že pán prezident reflektuje nedobrý stav v spoločnosti, keď ľudia necítia, že Slovensko je ich štát, ich krajina, ktorej sú súčasťou, a to na viacerých úrovniach. Výzva posilniť dôveru občanov vo svoj štát sa v určitých modifikáciách objavila v správe viackrát, posilnená aj tým, že my – voliči – máme zodpovednosť za to, ako a ktorým smerom sa bude naša krajina vyvíjať. Vidím to podobne – priveľa ľudí na Slovensku nemá pocit, že „štátu“ na nich záleží. A zároveň – stále ešte priveľa ľudí prenáša svoju zodpovednosť za to, ako táto krajina vyzerá, na „štát“.
• Reflexia o stave v zdravotníctve, pri ktorej hovoril aj o absencii „poriadku a transparentnosti“ v zdravotníctve, čo vedie jednak k zmätkom u pacientov, ale hlavne spôsobuje nefunkčnosť systému a umožňuje pofidérne nákupy a obstarávania.
• Časť o školstve, s dôrazom na základné školstvo, a o potrebe odstraňovať regionálne rozdiely – je to už svojím spôsobom notorieta, ale je to taká zásadná téma, že o nej treba hovoriť.

Osobitne dôležitá je pre mňa časť venovaná justícii. Podľa očakávania sa pán prezident venoval tejto téme pomerne obsiahlo – ako téme vyvolávajúcej pocit bezmocnosti v rámci celej spoločnosti. Z môjho pohľadu je dôležité, že prezident poukázal na niektoré inštitúty a skutočnosti, ktoré sú dôležité pre sfunkčnenie justície – nové procesné pravidlá, výmeny na najvyšších postoch justície, dôležitosť výberových konaní na súdoch a pod. V tejto súvislosti povedal prezident aj vety, ktoré presne vystihujú základný problém slovenského súdnictva v súčasnosti: „Zdá sa, že pocit nedotknuteľnosti a odhodlanie chrániť svoje osobné pozície sú u niektorých sudcov silnejšie ako pokora k výsadnému postaveniu, ktoré majú.“ Rovnako aj zmienka o tom, že „súdnictvo naďalej vykazuje znaky uzavretého systému“.

V oblasti justície pán prezident využil takmer všetky svoje kompetencie, ktoré mu ústava dáva, pričom ich využil v záujme zlepšiť stav súdnictva. Ako však skonštatoval – po počiatočnom zlepšení atmosféry nastúpilo určité sebauspokojenie, ktoré je škodlivé.

S témou justície súvisí aj iný postreh prezidenta , ktorý sa objavil aj v súvislosti so školstvom – chýbajúce „osobnosti“ na pozíciách, kde by mali byť. Pán prezident hovoril priamo či nepriamo o tom, že tak učiteľ, ako aj sudca a ústavný sudca by mali byť skutočnými osobnosťami. Takéto pomenovanie pozícií je dôležité nielen z hľadiska obsadzovania týchto funkcií (proces výberu), ale aj z hľadiska napĺňania ich obsahu (poctivé a zodpovedné plnenie povinností súvisiacich s konkrétnymi postami).

Čo mi, naopak, v prezidentovom prejave chýbalo, je reflexia o fenoméne, ktorému na Slovensku už dlhšie čelíme – a to je únos štátu tými, ktorým nebolo riadenie štátu zverené v demokratických voľbách, ale majú ekonomickú moc, vďaka ktorej priamo či nepriamo ovplyvňujú výkon jednotlivých funkcií a úloh štátu. Pán prezident naznačil, že nevyšetrovanie káuz, ktoré poburujú spoločnosť, nestojí a nepadá len na súdnictve, ale (možno, zrejme) aj na iných prvkoch – vyšetrovatelia, prokuratúra, procesné predpisy. Vzhľadom na to, že ide o taký závažný a negatívny jav, ktorému je naša spoločnosť už niekoľko rokov permanentne vystavená, očakávala som, že sa bude vo svojej správe venovať aj tomuto.

Prezident sa vôbec nevenoval otázke životného prostredia, čo považujem za chybu.

 

Získali sme sebavedomého politika

Fedor Blaščák, filozof a občiansky aktivista

Prezidentov prejav ma bavilo sledovať. Bol prehľadne štruktúrovaný, osobitne oceňujem jeho civilný a zrozumiteľný jazyk, vyhol sa všeobecným papalášskym rečiam, problémy pomenovával priamo a konkrétne. Bavilo by ma to ešte viac, ak by Andrej Kiska popracoval na svojich schopnostiach modulovať  hlas.

Andrejovi Kiskovi sa dobre darilo vyvážiť dôrazy na to, čo je všeobecne známe (problémy v oblastiach zdravotníctva a súdnictva) s celkom novými dôrazmi, napríklad pri úvahe o školstve, ktorej dominovala jeho starosť o kvalitu vzdelávania najmenších detí na základných školách. Zopakoval  jasné stanovisko k vojne na Ukrajine, a to tak, že ho v žiadnom prípade nemožno označiť za otvorene protiruské. Na druhej strane, do aktuálnej diskusie o imigrantoch priniesol svojím silným hlasom nový a nepopulárny postoj, keď povedal, že je našou „morálnou povinnosťou“ týmto ľuďom a spolu s tým tiež krajinám prvého kontaktu pomôcť.

Prezident Andrej Kiska dnes významne prispel k zadefinovaniu pravidiel žánru s názvom Správa o stave Slovenskej republiky. Popisoval, hodnotil a pritom vysvetľoval, ale tiež nabádal a apeloval. Toto od (akéhokoľvek) prezidenta ako občan očakávam a do budúcnosti už mám o dôvod viac tiež vyžadovať. Prezident má byť ten, kto občanovi ide príkladom na ceste k vyššiemu občianskemu sebavedomiu. Zmienku o tom, že ani ako prezident „nezískal odpovede“ na kľúčové otázky o kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť, tu nechápem ako dôvod k frustrácii, skôr naopak, ako prejav úprimnej snahy priznať problémy s kvalitou demokracie a právneho štátu.  Priznal tým tiež, že prezident nie je viac, keď zažíva presne to, čo trápi kohokoľvek, kto sa občiansky angažuje.

Mal prejav, ktorý naznačuje, že Slovensko v jeho osobe získava sebavedomého demokratického politika, ktorý dokáže byť  otvorený a úprimný, a preto adekvátne kritický, no  pritom konštruktívny a nie samoúčelne konfrontačný.

Robí, čo sľúbil – je nadstranícky, stojí na našej, rozumej občianskej strane.

 

Škoda, že nie je aj ministrom zdravotníctva

Tomáš Szalay, riaditeľ Health Policy Institute

Vo svojom prejave sa prezident sústredil len na niekoľko oblastí, ale venoval sa im podrobne. Neprekvapilo, že prvou z nich bolo zdravotníctvo. Andrej Kiska zdravotníctvu rozumie. Dokázal to už viackrát, keď sa k nemu počas pôsobenia vo funkcii vyjadroval. Aj tentoraz pomenoval hlavné problémy veľmi výstižne. Kritizoval sklz zavádzania platby za diagnózu (DRG), eHealthu, štandardných postupov. Kritizoval zbabranú legislatívnu snahu zakázať poplatky. Dodal, že vo svetle dnešných platieb v ambulanciách sa niekdajšie zajacovky (70 centov) javia ako malichernosť. Kritizoval netransparentnosť, najmä v štátnej VšZP. Tému jednej poisťovne a zisku označil za politický spor, ktorý sa nedá rozsúdiť. Prečo sa nevenujeme dosiahnuteľným cieľom, pri ktorých nie je potrebné viesť spory? „Poriadok a transparentnosť nie sú vecou ideológie,“ povedal prezident.

Na Facebooku som si povzdychol, škoda, že Andrej Kiska nemôže byť aj ministrom zdravotníctva.

Prezidentova správa je zrkadlom zdravotnej politiky vlády. Nie je to pekný pohľad. Premrhali sme 3 roky, a premrháme zrejme aj ten štvrtý. Nemyslím si, že pod tlakom prezidentových argumentov vláda začne robiť so zdravotníctvom niečo seriózne a koncepčné. Nemá potrebné nápady. Do volieb má čas už len na marketingové aktivity.

Prezidentove slová vnímam ako hodenú rukavicu politikom pred nadchádzajúcimi voľbami. Vedia navrhnúť a vysvetliť, čo a ako treba urobiť, aby prezidentova správa na budúci rok bola k zdravotníctvu menej kritická?

 

Pri kauzách som čakal viac

Peter Goliáš, riaditeľ INEKO

Za najväčšiu výzvu prezident označil posilnenie dôvery občanov vo svoj štát. Následne sa vo väčšom rozsahu a celkom výstižne venoval problémom v zdravotníctve, školstve a justícii. Urobil správne, práve zvýšenie kvality a efektívnosti v poskytovaní týchto verejných služieb totiž môže významne prispieť k zvýšeniu životnej úrovne a k posilneniu dôvery medzi občanmi a štátom.

Osobitne ma zaujal jeho výrok, že zavedenie poriadku a transparentnosti v zdravotníctve je otázkou „vôle a ochoty ľudí, ktorí rezort riadia“ . Verím, že to platí aj pre iné rezorty a dokonca aj pre riešenie káuz, akou je napríklad Gorila. Práve pri objasňovaní káuz by som od prezidenta očakával konkrétnejšie informácie, nie len požiadavku na ich spätné vyhodnotenie, či akúsi rezignáciu.

Na druhej strane ma potešilo, že prezident podporuje cieľ dosiahnuť vyrovnaný rozpočet do roku 2017, ako aj stabilizovať dôchodkový systém na základe širšej politickej dohody. Celkovo je správa výstižným obrazom o spoločnosti a je len dobre, že ju chce prezident zostavovať každoročne.

Priveľmi zmierlivé, až bezzubé

Laco Oravec, Nadácia Milana Šimečku

Je oceneniahodné, že sa Andrej Kiska rozhodol budovať novú, pravidelnú tradíciu prezidentských prejavov v parlamente, teda akýchsi správ o stave republiky. Vo svojom príhovore k poslancom sa, podľa mojej mienky, pokúsil pomenovať najvážnejšie problémy a najchronickejšie boľačky Slovenska. Nedokázal som sa však ubrániť pocitu, že toto všetko sme už od prezidenta počuli, že sa začína opakovať, že je schopný dôsledne pomenovať choroby, ale už oveľa menej navrhovať diagnózy. V oblasti zdravotníctva, školstva či súdnictva sme počuli dobre známe ponosy na pretrvávajúci marazmus a niekoľko všeobecných námetov na riešenia. Osobne by som očákaval od prezidenta oveľa jasnozrivejší pohľad do budúcnosti a presvedčivejšiu víziu. Rovnako si myslím, že sa prezident až príliš málo v prejave venoval pôsobeniu a výsledkom vlády Roberta Fica, aktuálnym spoločenským otázkam a celkovo ľudskoprávnym témam. Oceňujem však jeho apel na prehodnotenie postojov k utečencom.

Jeho správa, žiaľ, vyznieva až priveľmi zmierlivo, ale najmä bezzubo. Andrej Kiska sa vo svojom prvom roku pokúsil budovať imidž ľudového politika, ktorý sa nebojí stretnutí s občanmi. Z tejto skúsenosti by, podľa mňa, mal v budúcich prejavoch čerpať oveľa viac a vnášať tak do politiky perspektívu človečenstva a každodennosti, podobne ako to robievajú americkí prezidenti.

Medzitituly: redakcia