Jama, ktorá zaplnila dieru po Milanovi (ne-recenzia na ne-festival)

Multimediálny umelec Milan Adamčiak zomrel náhle v januári v roku 2017, uprostred príprav svojej veľkej samostatnej výstavy v Slovenskej národnej galérii.

Zostali po ňom nielen diela vo forme grafických partitúr, vizuálnej poézie či objektov, ale najmä množstvo medziľudských vzťahov, ktoré stihol počas života nadviazať. Mnohé z týchto vzťahov (pracovných aj priateľských, najčastejšie oboje) sú späté s Banskou Štiavnicou a okolím, pretože práve tu Adamčiak strávil svoje posledné roky.

Žil zvláštnym, dvojakým životom – takmer ako pustovník v záhradnej chatke v Banskej Belej, obyvateľom obce známy ako podivín a častý návštevník dvoch miestnych krčiem.

A zároveň ako žijúca legenda slovenského konceptuálneho, respektíve intermediálneho umenia, vystavovaný doma i v zahraničí, cestujúci, tvorivý, podieľajúci sa na množstve projektov s umelcami, hudobníkmi či tanečníkmi všetkých generácií.

Táto hybridnosť a nezaraditeľnosť ho charakterizuje doteraz: hudobníci ho považujú za hudobníka, výtvarníci a kurátori za vizuálneho umelca, pre literátov je autorom vizuálnej poézie a pre obyvateľov Banskej Belej bol až donedávna zrejme iba pitoresknou postavičkou.

Kolektívny zájazd za umeleckými zážitkami

Niekoľko Adamčiakových priateľov na čele s Ferom Királym, Evou Vozárovou a Ivanom Šillerom z hudobného telesa Cluster ensemble sa rozhodlo, že na jeho počesť zorganizujú podujatie. Niečo ako festival, ale nie tak celkom. „Mali sme pocit, že ‚doma‘, kde prežil svoje posledné roky, ostáva neznámy, a cítili sme dlh predstaviť jeho prácu a oživiť súčasné umenie práve v okolí Štiavnice, kde žil a pôsobil,“ uviedol Fero Király.

A tak zorganizovali v spolupráci s platformou Banská St a nica, Medzinárodnou spoločnosťou pre súčasnú hudbu – slovenskou sekciou, a s podporou projektu Almázia Štiavnica – Mesto kultúry 2019 podujatie JAMA – 73. ročník Milana Adamčiaka s podtitulom Medzinárodný festival intermediálneho umenia (4. – 6. 10. 2019).

Svojou dynamikou sa podujatie trochu podobalo na kolektívny zájazd, ktorého cieľom však nebolo more ani pamiatky, ale intermediálne (nielen) umelecké zážitky. „Jednou z našich ambícií  bolo priblížiť Milanov život a tvorbu plasticky – pre miestnych tým, že im ukážeme, s čím všetkým jeho práca súvisí a aký mala medzinárodný dosah. Pre hostí zas tým, že im ukážeme, kde a v akých podmienkach Milanove myšlienky v posledných dekádach vznikali,“ hovoril Ivan Šiller.

Prečítajte si

Adamčiak bol výnimočným zjavom na scéne výtvarníkov, hudobníkov aj literátov

Slovami organizátorov: išlo v podstate o „nefestival“, tváriaci sa ako „festival“. Čo presne to bolo, vedia najlepšie tí, ktorí sa zúčastnili. Pre tých, čo festival nezažili, aspoň stručný programový záznam:  v úvode sa konalo otvorenie nekonvenčnej víkendovej výstavy; neskôr performancie Brakická situácia (Petra Fornayová, Peter Machajdík) a Stojím a čakám (Anka Čonková a miestni dobrovoľníci). Sobotné dopoludnie bolo venované sympóziu, na ktorom vystupujúci umelci aj teoretici predniesli rozmanité príspevky venované tvorbe Milana Adamčiaka, ale najmä rôznym aspektom intermediálneho umenia.

Popoludní sa podujatie presunulo do priestorov vlakovej stanice v Banskej Štiavnici, ktoré desať rokov slúžili ako sídlo spoluorganizátora festivalu – rezidenčnej platformy Banská st a nica.

V rámci festivalu JAMA sa v staničnej hale konali štyri koncerty experimentálnej hudby, ktoré boli zároveň poslednou akciou (spolu)organizovanou v tomto priestore Banskou st a nicou. Hudobné vystúpenia Jonáša Grusku, Mi-65, Los Amargados a Tigris Argentum vchádzali svojimi zvukmi nielen do duše, ale priamo (miestami až neznesiteľne) do tela. Bol to intenzívny zážitok, úplne mimo polarít pekné/škaredé, dobré/zlé či príjemné/nepríjemné.

Milan Adamčiak by bol nadšený

A potom prišlo to, vďaka čomu si podujatie zapamätajú všetci účastníci a v spomienkach si ho nikdy nespletú s ničím iným. Takzvané Nezámerné putovanie s M. A. – keď sme všetci svorne ako súdržný kolektív, v daždi, nádhernej hmle a v radostnej nálade, (uplynulými koncertami prenesení do inej dimenzie bytia), nastúpili na vlak, ktorý nás „vyhodil“ na už neexistujúcej „Adamčiakovej“ zastávke v Banskej Belej; pán starosta, ktorý tam na nás čakal a privítal nás srdečným príhovorom; sochár Juraj Gábor, ktorý v „nehostinnom“ počasí spolu s architektom Júliusom Lišaníkom a svojím otcom pracovali na drevenom objekte; rev píly, príhovory do megafónov; peší presun cez les; šmýkačky na klzkom lesnom podraste; Adamčiakova báseň o daždi, prednesená Janom Šimkom a Marekom Kundlákom; návšteva Adamčiakovho bydliska a uvedomenie si, v akých neuveriteľne skromných, až nehostinných podmienkach tento výnimočný človek (spokojne) žil; a potom presun autobusom do Krčmy u Michala; krčmár Michal Bosák, otvorený, pozitívny človek, bez ktorého by celá JAMA nebola tým, čím bola; krst albumu Cluster ensemble, ktorý je zverejnený výlučne v jukeboxe U Michala; živé debaty nielen o umení, a napokon ako bonus aj živá unesená nevesta – to všetko dokopy bol jeden z tých zážitkov, pri ktorých je vám už dopredu trochu smutno, lebo viete, že už zajtra budú minulosťou; a tiež preto, lebo viete, že takéto veci sa neopakujú.

Festival JAMA bol prínosný vo viacerých smeroch: oboznámil s tvorbou Milana Adamčiaka aj ľudí mimo umeleckej scény – obyvateľov Banskej Štiavnice a Banskej Belej. Tiež poskytol inej skupine ľudí, (ktorí poznali Adamčiaka viac-menej teoreticky), plastický, až tvrdý pohľad na jeho každodenný život. Ale predovšetkým nám všetkým umožnil prežiť na vlastnej koži, aké dôležité je vyjsť zo svojich „bublín“ – vžitých diskurzov, v ktorých sme zvyknutí sa pohodlne pohybovať. Pomohol nám objaviť, že hmlisté oblasti, priestory na hranici (medzi médiami, medzi nízkym a vysokým umením, medzi teóriou a praxou, medzi intelektuálnou a populárnou kultúrou) sú tie najplodnejšie. Pojem intermediality dostal pre mňa konečne celkom konkrétny, na vlastnej koži zažitý zmysel.

Táto JAMA jednoducho krásne zaplnila dieru po výnimočnom človeku a niet pochýb, že samotný Milan by bol nadšený.