Otec Velez-Zuzulovej: Dzurinda aj Radičová nám núkali peniaze z rezervy. Odmietli sme, sú na niečo iné

Timotej Zuzula sa takmer dva roky po ukončení kariéry svojej dcéry Veroniky Velez-Zuzulovej stále venuje trénovaniu, prešiel však na mládež.

Počas kariéry svojej dcéry často riešil spory so Slovenskou lyžiarskou asociáciou, s jedným z nich mu v roku 2012 pomohol Marian Kočner, no ukázalo sa to až teraz. Dnes obžalovaného z vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej spoznal v klube, kde ich deti spoločne trénovali.

„Poznal som ho ako človeka, ktorý naložil plné auto cudzích detí a zobral ich na lyžiarsky tréning,“ hovorí Zuzula.

V rozhovore rozprával aj o tom, ako:

• sa jemu a jeho dcére chcel poďakovať Andrej Danko, no zrazu z toho bola tlačová konferencia;
• majú súčasné deti lepší materiál, trénerov a fyzioterapeutov ako jeho dcéra v 90. rokoch;
• bola jeho dcéra vo veku 15 rokov na rovnakej úrovni ako Lindsey Vonnová;
• ako Veronika zmaturovala ako 24-ročná a pre zmysel pre spravodlivosť prestala navštevovať vysokú školu.

Čomu sa momentálne venujete?

Trénovaniu.

Ale skôr, než začneme debatovať, zvažujem, či začať tento rozhovor. Nepoznáme sa, povedali ste, že ste z Denníka N, ale nemusím vám veriť. Keď náhodou spravíte niečo nekalé, o desať rokov môžem mať nepríjemnosti. Rozmýšľam, že si budem od každého človeka pýtať hodnotenie učiteliek od základnej po vysokú školu aj zamestnávateľa. Samozrejme, s overenými podpismi. Až potom sa s tým človekom budem rozprávať, aby ma zase niečo nedobehlo. Človek nikdy nevie…

Narážate na články, ktoré vás nedávno spájali s Marianom Kočnerom?

Samozrejme. Pred 30 rokmi som ho poznal ako človeka, ktorý naložil plné auto cudzích detí a zobral ich na lyžiarsky tréning. A ako človeka, ktorý má rád deti a pracuje s nimi. Aj preto som takto začal rozhovor. My sme neokradli národné hospodárstvo, len sme venovali športu veľmi veľa času a financií. A zrazu niekto povie, že nemôžete pretekať, a vy ste nič zlé nespravili…

Odkiaľ ste sa poznali?

Koncom 80. rokov som bol zamestnancom Slávie Filozof, kde deti hrávali tenis a lyžovali. Aj on inklinoval k lyžovaniu, je z Ružomberka. S deťmi sa venoval týmto športom a mal deti v rovnakom veku ako ja, tam sme sa spoznali.

Po roku 1989 sa otvorili hranice a s rodičmi, ktorých deti zostali pri lyžovaní, sme vytvorili asi prvý súkromný klub na Slovensku Ski klub Bratislava.

Keď mala Veronika 15 rokov, na medzinárodných pretekoch sa bila o prvenstvá s Lindsey Vonnovou. Čo sa stalo, že potom nedosiahla rovnaké úspechy ako táto Američanka?

Lindsey už o rok výkonnostne vystrelila, lebo bola vo federácii, kde mala všetko, podmienky sú veľmi dôležité. Na Slovensku nemáme športové centrum. Jediné, ktoré fungovalo, bolo na Štrbskom plese postavené v roku 1970. Bolo tam relatívne všetko. Na tú dobu to bolo celkom dobré stredisko pre športovú prípravu viacerých športových odvetví. Slúžilo asi do 80. až 90. rokov, ale už schátralo. Za federálu sme mali Nymburk v Česku a Štrbské pleso. U nás chýba športové centrum so všetkým, čo vyžaduje doba. Vlastne sa tu za 60 rokov nič duchaplné pre športovú prípravu nevybudovalo.

Dostávame sa k podmienkam na profesionálny šport, ktoré súvisia aj s podporou národnej asociácie. Vy ste dlhodobo mali spory so Slovenskou lyžiarskou asociáciou pre reklamné miesta na kombinéze.

A asociácia nás prihlasuje na preteky, lebo v každých reprezentujeme krajinu, na rozdiel napríklad od tenistov, ktorí počas roka hrajú sami za seba a reprezentujú len v Davisovom pohári a v Pohári federácie.

Spory s asociáciou ste mali napríklad aj v roku 2012, keď sa na vašu stranu postavil aj Kočner. Ako k tomu prišlo?

Asociácia nás neprihlásila na preteky Svetového pohára. Chcel som hovoriť s Fedorom Flašíkom, aby pomohol naformulovať stanovisko pre médiá, chcel som sa na ne obrátiť, lebo už asi len tie nám mohli pomôcť. No nedovolal som sa mu.

Volal som jeho susedovi, že chcem hovoriť s pánom Flašíkom, ale on bol v Schladmingu na lyžovačke. Povedal mi, že mi dá k telefónu človeka, ktorý vedľa neho stojí. No a to bol Marian, ktorého som videl naposledy vtedy, keď boli deti malé. Aj on povedal, že sa náš spor s asociáciou nedá riešiť, keď sme už podpísali zmluvu. Zmluva bola jednostranná, podpísali sme ju len pre to, aby sme mohli pretekať. Povedali sme si, že so šikovnými právnikmi sa to bude dať napadnúť.

Dali sme mu plnú moc, ktorá bola platná donedávna. Nemal som dôvod neveriť mu, poznal som ho ako človeka, ktorý naloží plné auto detí a ide s nimi na lyžiarsky tréning. To teraz spraví máloktorý rodič.

On potom išiel na Úsek alpských disciplín Slovenskej lyžiarskej asociácie a problém vyriešil…

Vyargumentoval to. Keby tam prišlo k násiliu, ľudia z asociácie mohli osloviť médiá a povedať, že boli pod tlakom. No a zrazu sa to teraz objavilo v novinách. Jediný, kto to mohol poslať, boli ľudia z asociácie.

Novinári z Aktuality.sk mali komunikáciu z Kočnerovho telefónu, v ktorej sa chvastal, že vaša dcéra bude podporovať jeho vznikajúcu politickú stranu…

Mne potom z Aktualít poslali samotný dokument o plnej moci a tú mohli poslať len z asociácie. Ja som ju doma nemal, potom ju asi mal Marian Kočner doma v trezore, ale pochybujem, že by to policajti dali novinárom, a tretiu plnú moc mala SLA. Tá nás má v zuboch, lebo sme voči nej kritickí. No a tu máme papier od Zuzulovcov, tak prečo by sme ho nepodstrčili novinárom? Nech naňho dajú bahno.

Aké máte skúsenosti s politikmi?

Po jednom zo sporov ma po sezóne k sebe pozval vtedajší pán premiér Dzurinda. Navrhol mi, že nám dá peniaze z rezervy predsedu vlády. Povedal som mu, že si to veľmi vážim, ale také peniaze nemôžem prijať, aj keby nám pomohli. Peniaze predsedu vlády majú slúžiť na niečo iné, sú ľudia, ktorí umierajú a majú životné problémy, takým treba pomáhať. My sme len akási nadstavba a rezervu predsedu vlády som nemohol prijať.

Na úrade vlády som bol aj druhýkrát. Po ďalšom spore s asociáciou, keď sa Veronika rozplakala pred novinármi, keď sa končila vláda pani Radičovej. Zavolali si ma, že čítali noviny a v rezerve im ešte niečo zostalo a chcú nás podporiť. Povedal som im, že som na tej istej stoličke už sedel a musel som zopakovať, že si ich ponuku veľmi vážim, ale musím ju odmietnuť.

A ako to bolo s Andrejom Dankom, ktorý sa s Veronikou prezentoval na tlačovej konferencii začiatkom roka 2017?

My sme ani nevedeli, že tam bude tlačová konferencia. Povedali nám, aby sme sa prišli porozprávať a pán predseda nám poďakuje za dobrú sezónu.

Andrej Danko tam ukazoval Veronikine lyže. 

To bola ďalšia tragédia. Pán Danko ich tam ukázal, po čom mi začali chodiť e-maily, že som hajzel a podplácam politikov lyžami. Neviem, prečo ich tam zobral, vlastnil ich už asi štyri roky. Keď mala Veronika úspešnú sezónu, dávali sme vydražiť lyže a peniaze išli do Novej Bane do centra pre postihnuté deti. Pýtal som sa jej, kto ich vydražil, vraj nejaký pán, ktorého nepozná, ani nevedela, čo robí. On vtedy ešte nebol predsedom parlamentu.

Prečo ste k nemu prišli?

Povedali nám, že nám chce poďakovať po dobrej sezóne. Je demokracia, treba rešpektovať ľudí na pozíciách. Musíme k nim mať úctu, aj keď s nimi nesúhlasíme.

On sa tváril ako váš právnik v spore s lyžiarskou asociáciou…

… a problém pretrváva, pán Vlha stále s asociáciou nie je spokojný.

Keď chcete dobyť svet, robte veci inak ako ostatní

Teraz sa znovu venujete mládeži, len nie vlastným.

Nie je to až také podobné, lebo súčasní pretekári majú celkom slušnú úroveň, čomu predchádzala veľmi dobrá práca ich trénerov, a to u mňa veľkých ľudí Mirky Poprockej a Tonyho Borisa; a hlavne vytvorené dobré podmienky tréningu na snehu. Naskočil som do rozbehnutého vlaku, všetko fungovalo, ako má fungovať vo vrcholovom športe. Priniesol som akurát myšlienky zo Svetového pohára, lebo technika lyžovania sa vďaka materiálu mení.

Jazdí sa čoraz agresívnejšie?

Aj to, ale, v krátkosti povedané, mení sa vedenie lyží v oblúku. Ide o dĺžku akcelerácie, tá je teraz iná, ako sa prezentovalo pred rokmi. Vlastne je tam ešte dosť faktorov, ale to by mohla byť téma na dlhšiu prednášku s detailnejším uhlom pohľadu.

V porovnaní s vašimi súčasnými zverenkami ste teda asi boli väčší pionieri…

Petra Vlhová vyrastala v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ mala na kopec desať kilometrov. My sme z Bratislavy museli cestovať 150 kilometrov. V Semmeringu sme mali možnosť trénovať len na krátkych kopcoch, aj preto Veronika inklinovala k slalomu. Veronika bola asi jediná lyžiarka zo špičky, ktorá nemala za domom sneh. Ale, keď slona naučíte jazdiť na bicykli, tak aj dievča z Bratislavy sa naučí lyžovať, povedal Milan Beňačka, výborný federálny tréner.

Pred takmer dvomi rokmi ste skončili s trénovaním vašej dcéry, teraz znova trénujete mládež. V čom je to iné?

Pokiaľ chcete niečo dokázať, zodpovednosť je rovnaká. Vôbec tam však nie je stres, ktorý som zažíval v pretekoch Svetového pohára, ktorých bolo osem až desať za sezónu. Nie je tam ani tlak médií, len čo začne byť športovec trochu úspešnejší, píšu sa články plné očakávaní. A keď vám to nevyjde, ľudia vám nadávajú.

V čom je iné trénovanie súčasnej mládeže?

Teraz je to lepšie. Keď máte na starosti jedného pretekára a nedarí sa, je to veľké trápenie. Ale keď máte skupinu a niekomu to nejde, je tam stále niekto, komu sa darí. Ten strhne aj toho, ktorému to nejde. Skupinu myslím s rovnakou športovou výkonnosťou bez jediného „šuchtáka“.

Bol by som veľmi rád, keby z tých dievčat niečo vyrástlo, majú na to našliapnuté. Ak vydržia, niečo z nich môže byť.

Aké podmienky majú deti, ktoré trénujete?

Je úžasné, čo robia a na akej sú už úrovni. Majú neporovnateľne lepšie podmienky, ako sme mali s Veronikou. Pracujú so skúsenými trénermi, ktorí boli pri veľkom lyžovaní, my sme nemali človeka s toľkými skúsenosťami. Ja som na začiatku vôbec nemal medzinárodné kontakty.

Moje zverenkyne majú trénerov, fyzioterapeutov aj materiálne zabezpečenie, no za snehom musíme cestovať. Využívame výdobytky nórskeho školstva. Tamojšie športové gymnáziá majú skoro v každom stredisku priestor na tréning a my sa popri nich zvezieme. Zaplatíme si jedine lístok a trénujeme, koľko potrebujeme.

Bolo lyžovanie drahé, aj keď začala trénovať Veronika?

Vždy to bol drahý šport, aj za socializmu ho robili deti lekárov a vyššie postavených ľudí. Ani vo Francúzsku nelyžujú chudobné deti. Ide o deti hotelierov alebo deti ľudí, ktorí niečo znamenajú.

Aké ste mali podmienky pred rokom 1989?

Veľmi ťažko sa zháňal lyžiarsky materiál. Buď sa dovážal cez Pragoimport a niečo ste dostali aj v Priore, ale museli ste mať známosti. Bol to pre nás síce dobrý materiál, ale lepší sme v našej socialistickej ohrádočke ani nemali odkiaľ poznať. Teraz napríklad naša súčasná 14-ročná pretekárka má lyže a lyžiarky priamo z fabriky.

Vy však nepochádzate z bohatej rodiny.

Moji rodičia boli učitelia. Veronika sa narodila v roku 1984. Dieťa nepotrebuje drahý materiál, ani po revolúcii som jej nekupoval nové lyže. Kupoval som vyradené lyže z požičovne, ktoré síce boli zvrchu poškriabané, ale zospodu boli dobré, lebo deti lyže až tak nezničia.

Čím ste sa živili?

Som vyštudovaný tréner, chvíľu som robil v STaRZE, kde sme mali na starosti športové haly a šport pre Bratislavčanov. Nebavilo ma to, chcel som ísť robiť na vysokú školu, no nikdy ma neprijali. Nebol som v strane, čo bol problém. Veslár a veľmi dobrý človek Jožko Bača, v tom čase šéf katedry STU, mi povedal, že by ma zobral, len by som musel byť v strane. Živil som sa aj výškovými prácami, alebo zbieraním odpadu pri cestách prvej triedy. Tieto práce boli dobre platené.

Čo prišlo po revolúcii?

V rakúskom Pitztali som na tréningu stretol ľudí z katedry TV FFUK a povedali, že ak chcem, mám ísť k nim. Poďakoval som sa, bolo neskoro, začal som robiť niečo iné, už som bol tréner lyžovania a nechcel som niekde robiť telesnú výchovu.

Otvorili sa hranice, chcel som robiť šport. Slovenskí lyžiari sa nám smiali, že sme z kukuričných polí, ale z Bratislavy sme mali veľmi blízko na ľadovec. Išiel som na Západ, kde som sa veľmi veľa naučil. Najväčší zážitok bol, keď som videl tréning silnej nórskej zostavy okolo Lasseho Kjussa. Filmoval som si ich dva dni a potom som zisťoval, prečo sú takí silní.

Kedy začína byť lyžovanie naozaj nákladné?

Keď začnete cestovať, dnes už je to potrebné pri 10-ročnom dieťati. My sme si sami varili, od júna do septembra sme prespávali v stane. Keď chcete dobyť svet, mali by ste robiť niečo inak ako ostatní, ale musíte to prispôsobiť svojim podmienkam.

A vy ste chceli dobyť svet?

Nevnímal som to, išli sme postupne a Veronike som dával méty. U dievčat je to ľahšie, lebo skôr zistíte, či na to majú. Veľmi rýchlo sa to začalo rozbaľovať.

Koľko mala Veronika rokov, keď ste si uvedomili, že by mohla byť profesionálnou lyžiarkou?

Šestnásť alebo sedemnásť, keď sa prvýkrát dobre umiestnila v Európskom pohári. So štartovým číslom okolo 90 skončila siedma.

Na vysokej škole sa cítila trápne, ostatní si to museli odsedieť

Navštevovala vaša dcéra školu poctivo?

Veľa tam nechodila, ani počas základnej školy. Väčšinou ju navštevovala v pondelok, utorok a stredu, potom sme štvrtok a piatok išli trénovať. Dohodla sa s učiteľmi, dostala učivo. Na strednú školu chodila na športové gymnázium na bratislavských Ostredkoch, kde mala individuálny plán. Zmaturovala, keď mala 24 rokov, lebo každý ročník si rozkladala. Ročník bola schopná ukončiť počas jedného roka len vtedy, keď bola zranená.

Nebáli ste sa, čo by s ňou bolo, keby sa vážne zranila a musela by skončiť s lyžovaním?

Stále to bolo vo fáze, že všetko vedela dobehnúť. Mala 24 rokov, keď zmaturovala a keby sa vtedy zranila, mohla ísť ešte študovať. Dokonca začala diaľkovo študovať na vysokej škole, ale vydržalo jej to veľmi krátko. Povedala, že to nechce, lebo sa dosť prihliadalo na to, že je Zuzulová, vtedy už bola svetová lyžiarka. Nestíhala tam chodiť ani v soboty a v kolektíve sa cítila trápne, lebo ostatní si to tam museli odsedieť, kým ona chodila len sporadicky. Povedala, že jej to za to nestojí. Na druhej strane som bol rád, že sa takými očami pozerá na svet, spravodlivosť jej nikdy nebola cudzia.

Mala v puberte ťažšie obdobie, v ktorom by si napríklad hovorila, že končí s lyžovaním?

Nikdy to nepovedala nahlas, prišlo to až v afekte po prvom zranení pred olympiádou v Soči, to mala 29 rokov.  Každý športovec plače od puberty až po dospelosť.

Prečo?

Je to veľmi náročné pochopiť, pokiaľ nezažijete veľký šport. Je o veľmi silných emóciách. Viete si predstaviť kulisu, keď vyhráte paralelný slalom pred 80-tisíc ľuďmi? Veronika by sa o tom dokázala porozprávať možno s Petrou Vlhovou, je jedna z mála, ktoré by to pochopili. Sú aj negatívne emócie, keď sa napríklad nedarí na tréningu a na pretekoch. Síce vtedy nejde o život, čiže nejde o nič, ale športovec si to vtedy nedokáže povedať.

Ako vnímala funkcionárske trenice?

Skončiť chcela aj vtedy, keď jej oznámili, že nemôže pretekať. Pýtala sa, či to vôbec má zmysel.

Ako sa Veronika v neskoršej fáze kariéry dostala k trénovaniu s francúzskym tímom?

Išla tam za partnerom, dnes jej manželom Romainom. Už aj predtým sme trénovali s cudzími reprezentačnými tímami, keď sme sa stretávali na svahoch po celom svete. S Francúzmi sme často trénovali aj v Južnej Amerike, to sme sa ešte s Romainom nepoznali. Odišla teda za Romainom, ktorý začal pracovať s francúzskym ženským tímom. A Veronika bola pre ne dobrý sparing a ja som bol tréner, ktorého nemuseli platiť.

Bude z vášho vnuka Julesa Gejzu lyžiar?

Určite bude lyžovať. Ak v ňom niečo bude, stane sa lyžiarom, podmienky na lyžovanie bude mať vynikajúce.

Lyžovala aj vaša druhá dcéra?

Áno a tiež aj hrala tenis, ku ktorému viac inklinovala, za čo som bol rád. Veronika tiež hrala tenis, ale nebehala, loptičku odohrala jedine vtedy, keď od nej nebola ďaleko. Tenista musí mať v sebe dravosť, ktorá jej chýbala.

Prečo sa z druhej dcéry nestala profesionálna športovkyňa? 

Bola v žiackych reprezentáciách, ale dostala alergiu, ktorá prepukla do astmy. Potom dostala štipendium na americkej univerzite. Mala možnosť študovať v USA, kam sa dostala vďaka tenisu.

Timotej Zuzula (59)

je otec bývalej elitnej lyžiarky Veroniky Velez-Zuzulovej. Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval trénerstvo. Momentálne sa venuje lyžiarskej mládeži v Lyžiarskej akadémii Veroniky Velez-Zuzulovej.