O rituáloch

Začiatkom novembra navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviečky a upratujeme hroby. Okrem toho vyrezávame tekvice a chodíme s deťmi na halloweenske večierky. Niežeby sme na svojich zosnulých nespomínali aj bez tohto sviatku, ale pravidelný jesenný rituál dodáva nášmu životu pocit usporiadanosti a poriadku. Každý rok je to približne rovnaké – sychravé a chladné dni, opadané lístie a do tmy žiariace cintoríny. Vieme, čo nás čaká, opakujeme tie isté činnosti a… užívame si to.

Premýšľam, v čom spočíva rozdiel medzi rituálom a stereotypom. Väčšina našich dní vyzerá rovnako, a práve preto je dobré si ich aspoň čiastočne ritualizovať niečím, pri čom zažívame pocit šťastia. Či sa na takýto rituál napojíme, alebo ho vytvoríme sami, je asi viac-menej jedno.

Na konci základnej a celú strednú školu som s kamarátom chodil takmer denne do kina Mladosť. Mal som kopu času a mikrosvet malého kina ma nekonečne fascinoval. Bol koniec osemdesiatych rokov a mne sa vďaka pokladníčke pani Brestovanskej podarilo uvidieť množstvo umeleckých, zdĺhavých, nudných či vyslovene bizarných filmových kúskov. Pri sledovaní epopejí Andreja Tarkovského som v sebe prebudil netušené zásoby svätej trpezlivosti, objavil som Kurosawu, Bergmana, Felliniho, Zanussiho, neorealistov, historické veľkofilmy … Spielberga.

No viac ako filmové zážitky ma lákal rituál, ktorý sa počas premietaní odohrával.

Kino Mladosť denne navštevovala aristokraticky pôsobiaca staršia dáma, draho a elegantne oblečená. Všetci ju volali Teta a pani pokladníčka jej odkladala lístok na najlepšie miesto – štvrté sedadlo presne v strede posledného radu. Prvé dve miesta boli služobné. Ja som si kupoval trojku – vedľa nej. Teta totiž zvykla nahlas komentovať kvalitu filmu a dianie na plátne. Najmä, ak v ňom ubližovali zvieratám. Vtedy stuhla, začala palicou hroziť smerom k plátnu a kričať, aby okamžite prestali. Tieto momenty som miloval.

Filmových štamgastov chodilo do Mladosti viac. Náhodný