Denník N

Obsah pojmu „Nie je“

Mariusz Szczygieł, znalec českej kultúry, histórie, súčasnosti i duše, prichádza s novou zbierkou reportáží. Objektom jeho záujmu tentoraz nie je národ a jeho špecifiká, ale to, čo nie je, čo absentuje, čo chýba.

Do štvrtkovej prílohy Duży Format denníka Gazeta Wyborcza už niekoľko rokov prispieva reportážnymi fejtónmi a pod hlavičkou Szczygieł poľuje na pravdu. V životoch známych i neznámych, slávnych či celkom obyčajných ľudí hľadá zrniečka životných právd, cielene, ale aj celkom náhodne. Do mediálneho priestoru tak vedome pašuje literatúru a texty, ktoré sú z hľadiska denníka neaktuálne, a tým nadčasové.

Z fascinácie pravdami a pravdičkami vznikla jeho predposledná kniha Projekt: pravda (v origináli i českom preklade vyšla v roku 2016). Podobným „projektom“ je aj jeho najnovšia knižka. Namiesto pravdy však teraz poľuje na to, čo v životoch ľudí nie je, čo chýba. Okolo tejto tézy vystaval ako okolo chrbtice silnú zbierku starších i nových textov, aby sa tak spoločne so svojimi hrdinami a hrdinkami pokúsil prežiť a precítiť obsah pojmu „nie je“.

Čo tu chýba?

Szczygiełovu najnovšiu knihu Není vydal na začiatku októbra v známej sivej edícii poľských literárnych reportáží tradičný tandem Dokořán/Jaroslava Jiskrová – Máj v tradične brilantnom preklade Heleny Stachovej. Zhruba v tom istom čase sa kniha dočkala aj najvýznamnejšieho poľského literárneho ocenenia Nike, a to, zaslúžene, hneď dvojnásobne – Szczygieł si prebral okrem ceny odbornej poroty aj cenu čitateľov.

Čechofil a citlivý pozorovateľ Mariusz Szczygieł sa v tejto knižke ukázal v tom najlepšom svetle – ako autor, ktorý nachádza v nepostrehnuteľných detailoch nielen univerzálne pravdy, ale aj obrovský vesmír ľudských životov v celej jeho komplikovanosti. A robí to nielen s jemným humorom (a často aj v neobvyklých formách), ale aj s hlbokým pochopením pre ľudské šťastie i nešťastie, radosti, slabosti, výhry aj zlyhania.

„Nie je“, to sú veci či osoby, ktoré v živote boli, zmizli a teraz chýbajú. Sú to veci, ktoré v živote nikdy neboli a život sa stal nekonečným čakaním a hľadaním. Môže však ísť aj o niečo, čo v živote celý čas bolo, a potom, ako nastalo ono „nie je“, neprišiel smútok, nepokoj, prázdnota, ale, naopak, úľava… Slovné spojenie „nie je“ je v tejto knihe mimoriadne dôležité. Až tak, že v poľskom origináli je v texte zvýraznené červenými verzálkami na všetkých miestach, kde sa vyskytne.

Neprítomnosť v Szczygiełovej knižke nie je len jedna. A rovnako jeden nie je ani uhol pohľadu, z ktorého autor prázdne miesta skúma.
Kniha Není je venovaná viacerým Szczygiełovým blízkym, ktorí zomreli v posledných rokoch. Sú medzi nimi speváčka Kora, trubkár Tomasz Stańko či reportérka Lidia Ostałowska. „Zprávy přicházejí nezvány a je jich víc a víc. Rády se objevují po e-mailu nebo messengeru. Čím jsem starší, tím jsou početnější. Zemřel/Zemřela. Když takovou zprávu dostanu, říkám si: bude u mě bydlet další člověk. (…) Tak tomu bude až do chvíle, kdy už žádnou zprávu nedostanu. Pak budu bydlet u někoho z vás.“

Poézia v pražskom metre

Jedného dňa roku 2004 si v pražskom metre prečítal báseň. Bola na celkom nepatričnom mieste – v rámiku, kde obvykle očakávame prehliadnuteľné farebné reklamy. Báseň napísala česká poetka Viola Fischerová (1935 – 2010) a verše, ktoré sa Szczygiełovi vypálili do očí i do mysle, sú ouvertúrou portrétu autorky, ktorá s poéziou začala v šesťdesiatych rokoch a potom sa vo svojich dvadsiatich štyroch na dlhých tridsať rokov úplne odmlčala.

Jedno „nie je“ je teda poézia. Druhé „nie je“ prišlo koncom osemdesiatych rokov po samovražde jej manžela vo švajčiarskom exile. V tom istom čase (a vlastne aj z toho istého dôvodu) sa jej však do života opäť vrátila poézia. „O poezii mluvit neumím,“ hovorí Viola Fischerová v roku 2004. „Jediná věta, jakou pořád opakuji, je to, že člověk se brání i poezií.“

Mariusz Szczygieł vyhľadal autorku veršov, o ktorej v tej chvíli netušil ešte vôbec nič, spoznal ju a zo spoločných stretnutí si odniesol niekoľko právd, niekoľko pravdičiek i niekoľko „nie je“.

Niektoré z nich mu dovolila publikovať, niektoré mohol zverejniť až po jej smrti, iné sa na verejnosť nesmú dostať nikdy. Štyri roky po jej smrti sa k tomuto príbehu vracia, čím získava ďalší rozmer – stáva sa úvahou o pamäti, keďže svoje vlastné spomienky na stretnutia s Violou Fischerovou môže konfrontovať s jej denníkovými zápiskami.

A vidí, že udalosti, ktoré má zafixované on, sa od tých jej často líšia. („Paměť není pasivní záznam – nezapisuje všechno demokraticky, je to jen aktivní zápis – přizpůsobuje fakta našim předpokladům. Měníme minulost tak, aby se vzpomínky hodili k celkovému obrazu, který jsme si zapamatovali.“)

Ešte o Prahe

Textov o Česku, Čechoch, Češkách, ale aj o Prahe je v novej Szczygiełovej knižke viacero a mnohé z nich by sa nestratili ani v diptychu Gottland / Urob si raj. Napríklad text Jerzy Szczygieł v Prahe, v ktorom zachytáva spoločný výlet so svojím otcom do hlavného mesta Českej republiky.

Je to pocta mestu a krajine, pretože z každého slova srší nielen láska, ale aj úžas – nad Čechmi a „češstvom“, nad etymológiou i zvukomalebnosťou jazyka, nad cudzou blízkou kultúrou.

Pretkaný láskou a hlbokým záujmom je aj text o nádhernej pražskej vile rodiny Müllerovcov. Hviezda medzi vilami vyšla z ateliéru funkcionalistického architekta Adolfa Loosa a spája sa s ňou pomerne komplikovaný príbeh, aký mohli nádhernej medzivojnovej stavbe priniesť len roky druhej svetovej vojny a komunistickej diktatúry na československý spôsob.

Dlhý rad „nie je“ v živote tejto vily sa začal nečakanou smrťou Františka Müllera a skončil sa až tým, že pani Müllerová robila vo vlastnej vile upratovačku a žila v malej miestnosti pre slúžky, zatiaľ čo vo zvyšku domu sa rozťahoval Ústav marxizmu-leninizmu. Kruté a komplikované dejiny druhej polovice dvadsiateho storočia sa podpísali na živote Müllerovcov i na ich nádhernom dome tak hlboko, ako sa len mohli.

A pritom: „Manželé Müllerovi chtěli žít krásně,“ píše Mariusz Szczygieł. Avšak dodáva: „Krása ale není dána jednou provždy. A kdo ji chce mít jen pro sebe, i když za ní sám zaplatil, bude potrestán.“

O láske i neláske

Mariusz Szczygieł má dobrý nos na dobré témy. Často vyhľadáva tie jemné nuansy, zbiera drobné detaily a z nich potom skladá to najfascinujúcejšie, čo na planéte máme – ľudské životy.

Ewa si spisuje excelovskú tabuľku svojho života. Stĺpce pomenovala: úspechy, prehry, stres. A uvažuje, do ktorého stĺpca raz niekto zapíše jej smrť.

V texte, ktorý pripomína roztrhaný list alebo list s mnohými slovami rozmočenými od vody (fragmenty vytrhnuté z celku), píše žena, že „nie je“, ktoré vstúpilo do jej života, pre ňu znamenalo úľavu – zomrel totiž otec, ktorý ju roky sexuálne zneužíval.

Muž sa pripravuje na koniec sveta, ktorý má prísť 21. decembra 2012. Rozhodol sa, že predá všetok svoj majetok, aby bol o čosi ľahší, a ak koniec sveta nepríde, vydá sa na dlhú cestu.

Zásadné „nie je“ vstúpilo aj do života Ewy T. a Tadeáša W. Zmizol šesťročný Tomáš. Zomrel. Macocha Ewa ho totiž umlátila k smrti, pretože jej nevedel odpovedať na otázku, čo má robiť, keď stratil šnúrky do topánok. Szczygieł pred nami v texte Roztomilý a poslušný rozohráva obludný príbeh sadistického mučenia jedného dieťaťa, pričom tyranmi neboli ľudia z okraja spoločnosti, ale učitelia, intelektuáli.

Vtedajší premiér Donald Tusk i prezident Bronisław Komorowski sa po prečítaní tohto textu vyjadrili, že celú noc nespali. Ukázalo sa totiž, že Ewa T. sa po odpykaní desaťročného trestu vrátila do školstva a ďalej pracuje ako učiteľka.

Hrôzostrašný obsah dostáva v Szczygiełových rukách aj mimoriadnu formu. V pozadí príbehu stojí tajomný N., ktorý autora prostredníctvom e-mailu zásobuje informáciami o prípade Ewy T. Samotný text je potom vystavaný ako majstrovská detektívka s postupným odkrývaním ďalších a ďalších detailov. Pripomenulo mi to staršiu reportáž Wojciecha Tochmana Besný pes, v ktorej spracoval príbeh homosexuálneho kňaza nakazeného vírusom HIV do formy kázne v prvej osobe.

Aj to je dôkaz, že literatúra faktu právom patrí na rovnaké poličky ako ostatná beletria. Napokon, vo finále najväčšej poľskej literárnej ceny Nike bola okrem Szczygieła aj reportážna kniha Małgorzaty Rejmer o Albánsku či biografia Otu Pavla od Aleksandra Kaczorowského. V krajine, kde ročne vychádza neporovnateľne viac kníh ako u nás, sa porota nevyhýba ani kvalitnej žurnalistike.

Teraz najčítanejšie