Denník N

Islamisti sa viac boja kurdských žien než mužov, vraví analytička Lucia Yar

Analytička Lucia Yar sa ako analytička a komentátorka politike Turecka a okolitého regiónu venuje takmer desať rokov. Foto - ZEKvSR/Café Európa /Štefan Bako
Analytička Lucia Yar sa ako analytička a komentátorka politike Turecka a okolitého regiónu venuje takmer desať rokov. Foto – ZEKvSR/Café Európa /Štefan Bako

Lucia Yar je senior editorkou portálu EURACTIV Slovensko, kde sa venuje najmä zahraničnej politike EÚ a bezpečnosti. Ako doktorandka Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave skúma oblasti ženskej participácie v tureckej politickej sfére. Ako analytička a komentátorka sa politike Turecka a okolitého regiónu venuje takmer desať rokov.

Ktoré etnické menšiny žijú na severe Sýrie, kde v súčasnosti útočí turecká armáda?

Žijú tam zmiešané etnické skupiny – Asýrčania, Jezídi, Turkméni, arabské etniká – a práve v oblasti, kde Turci vytvárajú bezpečnostnú zónu, najmä Kurdi. Potom, ako začala v Sýrii občianska vojna, sa mnoho Sýrčanov a Kurdov sťahovalo práve sem. Vďaka historickej skúsenosti, ale aj bezpečnosti sa tu totiž žilo pomerne pokojne aj počas bojov. Neoficiálna autonómia v tejto oblasti, ktorej sa hovorí Rojava – v preklade Západný Kurdistan –, sa navyše stala takmer úplne samostatnou. Od roku 2014 má Rojava vlastnú ústavu, založenú na ideológii, ktorá je marxistická, egalitaristická, antikapitalistická a nehierarchiská. Žijú tam viac ako štyri milióny ľudí, ktorí si vytvorili navzájom spolupracujúce komúny. Podľa mnohých ide o model aj pre iné etnické skupiny na Blízkom východe a práve to zrejme prekáža Ankare a iným mocnostiam – pre svoju silnú sekulárnu ideológiu nie sú totiž ľahko ovládateľné.

Prečo si 30 až 40 miliónov Kurdov nedokázalo ešte vytvoriť autonómny štát?

Dôvodov je mnoho, no existujú asi dva hlavné faktory, a to interné a externé. Kurdom sa nikdy nepodarilo politicky zjednotiť. Nejde totiž o homogénnu skupinu, líšia sa mnohými aspektmi, odlišná je aj kultúra, dialekty, reč a v neposlednom rade aj ambície. Kurdi v Turecku navyše riešia iné záležitosti ako tí v Sýrii. V Iraku majú dokonca vlastnú, fungujúcu – hoci pomerne korupciou zahltenú – autonómiu. Druhým dôvodom sú externé faktory. Kurdom sa totiž nikdy nepodarilo presvedčiť Západ o tom, že si vlastný štát zaslúžia. Napríklad po páde Osmanskej ríše – kde mali Kurdi istý čas dokonca aj mnohé ústupky – sa Západ priklonil k vzniku Tureckej republiky a návrhom Mustafu Kemala Atatürka. Ten kurdské ambície o samostatnosti zmietol zo stola. Dodnes Turci neuznávajú ani to, že v krajine žijú aj etnické menšiny. Podľa tureckej ústavy sú obyvatelia Turecka len Turci.

Ako sa zmenilo postavenie žien v tomto regióne? Odsúdený líder Kurdskej strany pracujúcich (PKK) Abdullah Öcalan presadzuje feministickú ideológiu. Ako to reálne v tejto oblasti vyzerá? 

V ostatných desaťročiach sa postavenie kurdských žien výrazne zmenilo, a to aj v súvislosti s ich militarizáciou či silnejším presadzovaním ľavicovej ideológie. Jineológia (od slova jin – žena, logos – veda) je jedným z jej najdôležitejších prvkov. Jej autorom je Abdullah Öcalan, ktorý si dnes pre terorizmus odpykáva doživotný trest v tureckej väznici, no naďalej prostredníctvom právnikov uverejňuje ideologické traktáty.

O čo v nich ide?

Podľa princípov jineológie nemôže byť národ slobodný, pokiaľ slobodná nie je žena. Tento silný feministický prvok sa stal súčasťou formovania mnohých kurdských spoločenstiev. Ženy sú v nich zapájané do všetkých zložiek správy krajiny, vrátane tej vojenskej. Politické strany, mestské zastupiteľstvá či dokonca primátorské kreslá musia mať okrem muža na čele inštitúcie aj akúsi spolupredsedníčku (co-chair) alebo spoluprimátorku (co-mayor). Dôležité je zastúpenie oboch pohlaví vo všetkých inštitúciách správy minimálne v pomere 60 : 40. To platí nielen v Rojave, ale aj pri najväčšej kurdskej politickej strane v Turecku či v mnohých mestách v Turecku pod správou tejto strany na juhovýchode krajiny.

Ako je to s bojovníčkami?

Tie sa v časoch sýrskej občianskej vojny a v boji proti militantom z ISIS stali celosvetovým fenoménom. Nešlo len o taktiku boja, ale voči islamským extrémistom mali tú výhodu, že sa ich islamisti obávali viac ako mužov. V ideológii Dáišu (takzvaný Islamský štát) totiž platilo, že ak bojovník padne v boji proti mužovi, jeho duša pôjde do neba. Ak však zomrie ženskou rukou, „nebeské radosti“ a martýrske uznanie ho nečakajú.

Islamisti sa boja kurdských žien viac ako mužov. Foto – AP

Prečo sa Erdoğan rozhodol zaútočiť na Sýrčanov?

V Turecku sa spojilo niekoľko elementov naraz. Turci ešte stále pociťujú následky veľkej migrácie v dôsledku vojny v Sýrii. Momentálne hostia viac ako štyri milióny utečencov, z toho 3,5 milióna sú práve sýrski utečenci. Turecko podľa jeho vlády stále trápi aj terorizmus, a to najmä na hranici so Sýriou. Jednak tam na oboch stranách pôsobia kurdské milície, jednak ostávajú aktívne aj ďalšie teroristické bunky vrátane zvyškov Islamského štátu. Z môjho pohľadu je dôvodom aj domáca politická scéna. Ak prežíva krajina finančné problémy alebo iné politické turbulencie, taktikou jej prezidenta vždy bolo nájsť element, ktorý spája obyvateľov naprieč politickým spektrom – napríklad antizápadná rétorika, terorizmus či Gülenovci. Tým staronovým je kurdská otázka.

Súvisí to aj s ekonomickou krízou Turecka? 

Mena sa oslabila o 60 percent, ceny základných komodít za rok zdraželi v niektorých oblastiach aj o 40 – 50 percent. Po období viacerých volieb – pričom tie posledné, opakované voľby v Istanbule prezidentova vládna strana dokonca prehrala – krajinu ďalší plebiscit tak skoro nečaká, no napriek tomu je obyvateľstvo nervózne. A v takejto atmosfére možno teraz Erdoğan hľadal ďalší politický element, ktorým by o svojej moci presvedčil nielen svojich podporovateľov, ale upokojil aj nacionalistov a republikánov z opozície. Negatívny pohľad na Kurdov je práve takýmto spojivkom. Viacerí aktéri naprieč politickým spektrom prijali naratív o tom, že potrebujú vyčistiť juhovýchodnú hranicu od teroristov.

Čo chcú Turci spraviť s územím, ktoré ostane prázdne po Kurdoch? 

Turci hovoria o bezpečnostnej zóne na svojej hranici medzi Tureckom a Sýriou, a to už dlhé mesiace. Konkrétne sa najnovšia vojenská operácia zameriava na oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris, kde chcú vyčistiť zónu najmä od kurdských ozbrojencov, ktorých považujú za teroristov prepojených na Kurdskú stranu pracujúcich (PKK), teroristickú organizáciu, ktorá pôsobila v Turecku. Druhým cieľom je vytvorenie oblasti, do ktorej by mohli presídliť časť sýrskych utečencov. Najskôr sa hovorilo o dvoch miliónoch, v posledných vyhláseniach predstaviteľov sa však spomína skôr milión Sýrčanov. Ankara stále prízvukuje najmä to, že to má byť na dobrovoľnej báze.

Je vôbec reálne presťahovať takmer milióny utečencov do plánovanej nárazníkovej zóny? Budú mať záujem o spustošenú krajinu?

Turkom sa už podarilo „vyčistiť“ omnoho menšiu zónu na západ od Eufratu. Tam sa už približne 300-tisíc Sýrčanov aj presťahovalo. Mnohí z nich sa už však v Turecku udomácnili a bude ťažké prinútiť ich vrátiť sa do krajiny zničenej vojnou, ktorá navyše stále nie je úplne pokojná. Niektorí z nich sa tam určite presídlia, otázka je koľkí. Bude však potrebné nanovo vystavať celé obce a hovorí sa preto aj o tom, že práve turecké spoločnosti by sa mohli podieľať na ich výstavbe. Otázne je, ako to prijme kurdská Rojava, pretože takmer celé jej územie patrí pod 480 km dlhú a 32 km širokú oblasť pozdĺž hranice.

Neporušil Erdoğan vstupom na cudzie územie medzinárodné právo? Prečo medzinárodní partneri reagovali len menšími sankciami alebo ich odsúdili iba slovne? 

Faktom je, že povolenie na vstup na sýrske územie majú Turci priamo z Damašku. Ankara sa totiž odvoláva na podľa nich stále platnú Dohodu z Adany. Tú v roku 1998 podpísal ešte otec Bašara al Assada, Hafez s tým, že mal Turkom pomôcť chytiť kurdských teroristov zo spomínanej PKK, ktorí sa ukrývali na severe Sýrie. Túto dohodu potvrdil aj Bašar al Asad po smrti otca v čase, keď mala Sýria s Tureckom výborné vzťahy. V súčasnosti je však jej aplikovanie otázne, keďže diplomatické prepojenie bolo medzi oboma krajinami prerušené, Damask odmieta spoluprácu s Ankarou a okrem toho aj Kurdi tvrdia, že PKK už v oblasti nepôsobí. Ľudové kurdské milície (YPG) nemajú už podľa nich na teroristov napojenie a aktivity Turkov preto nemajú ani legálne opodstatnenie. Ostatné krajiny však zjavne dali za pravdu Ankare.

Ako by ste opísali vzťah Turkov s Kurdmi? 

Turci sa ešte stále nedokázali spamätať a konštruktívne sa vyrovnať s mnohými z tragických udalostí minulosti, či už s riešením arménskej otázky po páde Osmanskej ríše, či s otázkami kurdskej menšiny. Utláčanie a negatívny postoj k menšinám v krajine, kde nacionalizmus a tureckosť stoja na piedestáli pre všetky rozhodnutia, ostali prehliadané a zakorenili sa hlboko do mnohých nuáns postojov, jazyka či celej kultúry. Napríklad slovo Kurd sa dodnes v tureckej posunkovej reči ukazuje rovnakým symbolom ako slovo potkan. Je to v mnohom podobné ako situácia s Rómami na Slovensku, kde sa pri rôznych zlých skúsenostiach Slovákov s nefunkčným systémom a chýbajúcimi peniazmi vyhovárame aj na túto menšinu.

Podporuje ho v tom turecká opozícia?

V prípade terajšej ofenzívy na Sýriu našiel Erdoğan spojencov aj v opozícii, u republikánov a nacionalistov. Jediná strana, ktorá bola v Turecku jasne proti sýrskej operácii, bola Kurdská demokratická strana (HDP). Erdoğan sa pred rokmi snažil dokonca s ozbrojencami z PKK vyjednávať, no rozhovory o prímerí stroskotali, útoky pokračovali a vláde sa nepodarilo dodržať sľuby, ktoré Kurdom dala.

Ako o tomto konflikte informujú miestne médiá? 

V Turecku už od roku 2016 platí, že ak chcú médiá prežiť, tak ostávajú k vláde skôr nekritické. Vládnej rétorike sa preto darí dostávať takmer všade. Samozrejme, stále existujú mnohé menšie, opozičné, ale aj priamo antierdoganovské médiá, no nemajú taký dosah ani čítanosť, ale dá sa k nim dostať. Tie skôr operujú s naratívom, že vojna komplexnú situáciu nevyrieši.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt erdogan AP
Turecký prezident Erdoğan informuje o konflikte. Foto – AP

Ako vnímajú Erdoğana Turci? Posilnila sa jeho pozícia medzi jeho voličmi a obyvateľmi po ofenzíve na Kurdov? 

Nevidela som žiadne prieskumy, ale skôr si myslím, že ide o psychologický vplyv na obyvateľov. Operácia má nielenže riešiť spomínané problémy krajiny, ale presvedčiť Turkov aj o tom, že prezident je silný vodca, dokáže sa postaviť Západu, ale ak treba, aj komunikovať s Putinom či s Trumpom. A dokáže si získať mnohé ústupky od rôznych mocností. Preto si myslím, že to malo skôr pozitívny vplyv na jeho imidž lídra. Skutočné výsledky uvidíme však hlavne vtedy, keď sa situácia upokojí a keď si ľudia opäť uvedomia, že veci sú rovnako, ak nie ešte drahšie ako boli pred mesiacom.

Aká je tam situácia teraz? 

Za dôležitý prelom sa v tejto operácii považuje dohoda s Ruskom. Ankara sa dohodla s Moskvou na tom, že na územie bezpečnostnej zóny príde vojenská polícia a pomôže tureckým vojakom udržať sýrsku armádu Bašara El Asada mimo nej. Zároveň majú pomôcť „presvedčiť“ Kurdov, aby sa z tejto zóny stiahli. Problémom je, že tak ako pri dohode s Washingtonom na 120-hodinovom mieri ani pri dohode s Moskvou neboli Kurdi pri vyjednávaniach zastúpení. Rusi však majú v Sýrii omnoho viac spojencov, ako mali Američania, a to vrátane prezidenta al Assada, vrátane Turecka či dokonca irackých Kurdov, čo by malo dohode pridať na vážnosti.

Sú Kurdi prítomní pri mierovom vyjednávaní? 

Sýrski Kurdi, ktorí sú výnimočnými bojovníkmi v pozemných bojoch a ktorí prišli o viac ako 12-tisíc vojakov v bojoch proti islamským extrémistom (kým v rovnakej vojne proti ISIS zahynulo osem Američanov, dvaja Európania asi 120 Rusov a 195 Turkov), pri vyjednávacom stole miesto nemajú. Nedostali dokonca ani len prvotnú informáciu o tom, že ich hlavný podporovateľ plánuje stiahnuť svoju techniku a ľudí a dozvedeli sa to z Twitteru rovnako ako my ostatní.

Mohli Kurdi predpokladať, že sa americkí spojenci stiahnu zo severu Sýrie? 

O tomto sa veľmi špekuluje, ale myslím si, že to nebolo až také prekvapivé. Prezident Trump hovoril o odchode amerických jednotiek zo Sýrie ešte počas kampane. To, že skutočne sťahuje jednotky, potvrdil aj koncom minulého roka, minister obrany Jim Mattis pre to aj odstúpil. Bolo preto len otázkou času, kedy si opäť spomenie, že v Sýrii má stále zopár stoviek vojakov a nesplnil svoj sľub, ktorý dal pred voľbami. Na druhej strane bolo minimálne nefér, že s najdôležitejšími partnermi na zemi – Kurdmi – svoje skutočné plány neprekonzultoval aspoň prostredníctvom svojich veliteľov vopred.

Zostali im nejakí spojenci? 

Hoci od Západu dostali finančnú aj vojenskú podporu, teraz – tak ako niekoľkokrát v minulosti – ostali opäť bez spojenca. Opakuje sa staré známe, že jediným kurdským priateľom sú hory. Američania našli spojenca, ktorý im v Sýrii robil špinavú robotu, a keď ich už nepotrebovali, nechali ich napospas väčším vlkom v regióne – akokoľvek sa na to pozeráme, aj toto je jeden z výsledkov.

Kto teraz z tohto konfliktu najviac ťaží? 

Najviac zo situácie vyťažili Rusi, pretože práve oni sa stali policajtmi oblasti: na severe Sýrie pôsobia vojenské policajné zložky, ktoré rešpektuje Asad, Turci a aj Kurdi. Rusi na Sýriu išli omnoho sofistikovanejšie ako Západ. Vybudovali si v rôznych častiach Sýrie rozličné partnerstvá, rozmýšľali nad rôznymi scenármi, jednali pomaly, čakali, čo urobia tí druhí. Pre Rusko to bola šachovnica. A keďže konali omnoho obozretnejšie a kalkulovali, nateraz v Sýrii zvíťazili. Bez stratégie sa nemôžeme čudovať, že hlas ako EÚ tak NATO nebude mať v regióne takú váhu, ako mať mohol.

Je možné, že Erdoğan počúvne predstaviteľov Európskej únie a stiahne sa zo severu Sýrie? 

Európska únia sa správa ako mŕtvy chrobák, pretože nedala na stôl takmer žiadne riešenia migračnej krízy ani faktu, že situácia na pohraničí je pre prítomnosť rôznych skupín nebezpečná, a to nám Turci stále vyčítajú. Podľa nich sme sa nesprávali ako spojenci. Keď začala mať utečenecká kríza priamy vplyv na Úniu, dohodli sme sa s Turkami len na finančnej kompenzácii, výmene minimálneho množstva utečencov a liberalizácii vízového režimu. Táto dohoda však situáciu sama osebe nemohla vyriešiť. Navyše, peniaze z Únie nešli vláde, ktorá štyri milióny utečencov musí doteraz rôznymi spôsobmi – nie vždy najtransparentnejšími – dotovať; utečencov z Grécka sme s Tureckom vymenili len zopár stoviek a o liberalizácii vízového režimu pre Turkov v Únii neprebehla ani skutočná diskusia.

Reagovala EÚ na Erdoganovu ofenzívu dostatočne? 

Európsky parlament minulý týždeň požiadal, aby Únia na Turecko uvalila ďalšie sankcie, pretože odmieta zásah proti Kurdom. Navrhuje tiež, aby sa v regióne vytvorila bezpečnostná zóna a Turci pritakávajú: toto sme chceli celé mesiace. Samozrejme, Únia vidí zónu najmä pod dohľadom OSN, Turci tam radšej vidia seba, no o tom sa stále dá diskutovať. Ak má Únia záujem podporovať aktivity, ktoré ohraničia mocenské ambície prezidenta, musí mať plán pre región, ale aj pre samotné Turecko. Musí pouvažovať nad tým, ako reálne podporila demokratizáciu spoločnosti, integráciu Kurdov či zrovnoprávnenie žien v krajine, a priznať si, že doterajšie aktivity neboli vôbec dostatočné. Únia nemá totiž blízko nielen k tureckej vláde, ale ani opozícii, teda jej chýba zásadný spojenec.

Európa sa s najväčšími obavami pozerá na to, ako z väzení a utečeneckých táborov utekajú členovia Islamského štátu a ich rodiny. Máme sa teraz báť, že sem Erdoğan pošle utečencov?

Prezident to hovorí stále, každý deň má hodinový až dvojhodinový prejav, v ktorom sa táto formulka objaví. My sme na to senzitívni, lebo toto je pre nás najväčší problém. Ale keď si to vypočujú Turci, tak na nich vďaka tejto téme pôsobí ako silný líder, ktorý sa dokáže postaviť Západu. Hranice majú vždy dve strany. Neviem si prakticky predstaviť, pretože množstvo utečencov žije v Turecku už roky a etablovali sa na život, kultúru či obyčajné jedlo, ktoré sú im blízke. Aj keby sa pre nich otvorili dvere, mnohí z nich by ostali žiť v Turecku. Ale na druhej strane je tento naratív pre Erdoğana najväčšia zbraň proti Európskej únii, pretože nič iné v rukách nemá. Od Európskej únie je ekonomicky závislý a ďalšie – skutočne tvrdé sankcie – by oslabená ekonomika nemusela zvládnuť.

Sýrski utečenci na hraniciach s Tureckom. Foto – AP

Ako je to s džihádistami?

Čo sa islamských teroristov a ich rodín týka, odhaduje sa, že asi 70-tisíc z nich na severe Sýrie zadržiavajú najmä kurdské jednotky. Približne 20-tisíc je bojovníkov, asi 2- až 3-tisíc z nich má európsky pas. Opäť, aj v tejto pálčivej téme mnohé európske vlády nepriniesli na stôl riešenie. Napríklad Dáni odobrali týmto mužom a ženám občianstvo a situácia bola pre nich vyriešená. Osoby však stále existujú a bez perspektívy akéhokoľvek návratu domov sú ich ďalšie kroky nepredvídateľné.

Čo môže nasledovať v tomto konflikte? Je možné povedať, že sa Turci stiahnu, ak zo severu Sýrie odídu Kurdi? 

Skôr predpokladám, že konflikt ostane bublať pod povrchom, tak ako roky doteraz. Kurdi sa pod patronátom ruských policajtov či tureckých vojakov tiež nezmenia z roka na rok, stále budú presadzovať marxistickú a sekulárnu ideológiu, aktívne budú feministky, nemyslím si, že sa dokážu úplne utíšiť. Vojenské ťaženie a boj už patrí ku kultúre a životu – najváženejší sú tí, ktorí ako martýri padli v boji za Kurdov a ich obrazy zdobia každý kút regiónu, pričom častokrát ide o 16-, 17-ročných tínedžerov. Snahy o skutočný štát však už aj oni vidia nereálne, no nemyslím si, že vymiznú aj snahy o istý druh samosprávy, autonómie.

Vojna v Sýrii

Teraz najčítanejšie