Mal rád ľudí a znázorňoval ich ako žiaden iný umelec. Praha ponúka jedinečnú výstavu Alberta Giacomettiho
Výstava pražskej Národnej galérie predstavuje aj vzácne diela, ktoré sa roky reštaurovali alebo sú natoľko krehké, že radšej neopúšťali Paríž.
Jeho poznávacím znamením sú štíhle a predĺžené postavy. Väčšina z nich stojí bez pohľadu do priestoru, skrátka len je. Švajčiarsky umelec Alberto Giacometti však akoby smeroval niekam ďalej, k pohybu, ktorý prisúdil soche s názvom Kráčajúci muž.
Podobne sa od statických postáv k azda tej najznámejšej môže vydať návštevník Giacomettiho výstavy vo Veľtržnom paláci v Prahe.
Pražskej národnej galérii sa z parížskej Fondation Giacometti podarilo zapožičať aj jeho plastiky či kresby a ukázať, že netvoril len bronzové sochy, ktoré vlastnia múzea po celom svete.
Bronz, sadra, Kráčajúci muž
V žiadnom inom európskom meste nie je možné vidieť slávnu sochu Kráčajúceho muža a zároveň aj súsošie Ženy z Benátok, ktoré sa po Londýne a Bilbau vystavujú iba v treťom meste.
Navyše sú vo Veľtržnom paláci aj jeho prvé diela vrátane Busty brata Diega, ktorú Giacometti vytvoril ako trinásťročný.
Zároveň sú súčasťou rozsiahlej výstavy aj veľmi krehké sadrové sochy, ktoré sa roky reštaurovali a výnimočne sa dostali do Prahy. Niektoré preto chráni sklenený obal. To však ničomu nebráni a skôr len umocňuje talent Giacomettiho, ktorý sa spolu s Matissom, Picassom či Degasom radí medzi najvýznamnejších umelcov minulého storočia.
„Giacomettiho diela reflektujú obdobie, v ktorom žil – časy druhej svetovej vojny, Paríž, kde predtým pôsobil a kam sa neskôr vrátil, takisto myslenie ľudí tej doby – čo znamená byť človek a aký môže byť zraniteľný,“ vysvetľuje kurátorka výstavy Julia Bailey, ktorá predtým pôsobila v londýnskej galérii Tate Modern. „Tiež si myslím, že jeho tvorba je akoby jeho odpoveďou na to, čo sa dialo, a to nielen z umeleckého hľadiska, ale aj toho osobného.“
Stačí biela
Giacomettiho diela sú okamžite rozpoznateľné a zároveň vytvorené s obrovskou precíznosťou a pedantnosťou.
Začínal s malými postavami, ktoré zazrel len niekde z diaľky na ulici a potom sa ich snažil spamäti sochársky spracovať. Dookola ich prerábal, iné pre vlastnú nespokojnosť radšej zničil. Občas bol frustrovaný dokonalosťou a žiadne svoje dielo nepovažoval za dokončené.
„Je nemožné reprodukovať niečo podľa skutočnosti tak, aby sme to dokončili, viete?“ uvádza Giacometti v portréte Ernsta Scheideggera. „Nie je možné niečo dokončiť, pretože keď sa približujete k tomu, čo vidíte, tak v tom vidíte niečo viac.“
Architektonickú podobu výstavy pripravila medzinárodne uznávaná česká architekta Eva Jiřičná, ktorá žije v Londýne.
„Bola našou prvou voľbou, ale v duchu som si hovorila, že toto je superstar a tá to nikdy neprijme,“ hovorí Veronika Wolf, riaditeľka výstav pražskej Národnej galérie. „Keď sme sa jej ozvali, povedala, že ju to zaujíma. Nakoniec, dva roky predtým bola veľká Giacomettiho výstava v Londýne a Jiřičná sa rozhodla, že na tejto sa chce podieľať.“
Keďže Giacomettiho diela podľa Jiřičnej nepotrebujú žiadne špeciálne pozadie, pre priestor zvolila bielu farbu. Do nej je ponorená celá výstava, ktorá umožňuje vyniknúť aj tým najmenším objektom a retrospektívne predstavuje Giacomettiho tvorbu zameranú na ľudskú postavu.
Vďaka tomu sa návštevník hneď v úvode dozvedá, že švajčiarsky umelec sa začal venovať umeniu už ako malý chlapec. Vyrastal totiž
