Denník N

Náboženstvo alebo etika? Funguje to, čo robí zo žiakov lepších ľudí

Foto - N
Foto – N

Ad.: Martin Kováč, blog 26. októbra – Náboženská výchova v škole ma naučila najmä to, že chcem, aby sa moje deti náboženstvo učili inak.

Autor je (spolu)autor koncepcie predmetu Náboženstvo a etika,
v rokoch 2011 – 2019 bol riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa

Keď som sa koncom septembra 1987 vrátil z dvojročnej povinnej základnej vojenskej služby, rozhodol som sa, že budem študovať teológiu. Medzičasom som absolvoval pár stretnutí s bodrými ružovolícimi pracovníkmi štátnej bezpečnosti („súdruh Jaura, vy vyzeráte celkom inteligentne, a to veríte takýmto veciam?“), s mladým aktivistom miestnej bunky KSS, ktorý mi navrhoval vstup do strany a na námietku, že sa pripravujem na štúdium teológie, hovoril, že to predsa nevadí. V marci 1988 som zaznamenal sviečkovú manifestáciu a o pár mesiacov neskôr ma prijali na evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Nežná revolúcia ma zastihla v druhom ročníku v čase, keď sme objavovali základy hebrejčiny. Pohyby na námestiach aj v spoločnosti spôsobili, že sa z nej na mňa toho veľa nenalepilo.

Vzťah cirkví voči spoločnosti v ponovembrových časoch dobre vystihuje výraz „kŕč roztvorenej dlane“, ktorým básnik Ivan Štrpka pomenoval svoju knihu esejí. Túžili sme po slobode prejavu a keď prišla, nebolo celkom jasné, čo a najmä ako prejaviť. Reč cirkvi prezrádzala, že bola dlho preč, na celé desaťročia stlačená do takzvanej „privátnej sféry“. Do radosti zo slobody prejavu sa primiešali rozpaky z istej – aj keď dobre mienenej – komunikačnej nemotornosti, otvorenosť sa opäť raz začala vnímať ako potenciálne ohrozenie.

V druhej polovici deväťdesiatych rokov som v rámci Nadácie otvorenej spoločnosti a programu rovesníkov PEER začal po Slovensku organizovať víkendovky stredoškolákov špecifické tým, že ich tvorili zmiešané skupiny mládežníkov z cirkevných zborov a ich sekulárnych („neveriacich“) spolužiakov. Myslím, že na stretnutiach sa obe strany mnohému naučili. Napríklad, že jedni aj druhí riešia podobné otázky a primerane veku sú aj rovnako zmätení, hoci jazyk a rituály môžu byť rôzne. Pamätám si napríklad pobyt, na ktorom sa na prvom spoločnom stretnutí počas večere začali mladí veriaci spolu s pani farárkou nahlas modliť a spievať kresťanské piesne. Druhá časť skupiny sa zľakla, že sa ocitli uprostred nejakej sekty, a premýšľali, či nemajú utiecť domov. Vzájomná debata, ktorú som po večeri moderoval, našťastie mnohé ľady prelomila.

O pár rokov neskôr začal vznikať projekt Bilingválneho gymnázia C.S. Lewisa, ktorého som bol od začiatku súčasťou. V základoch projektu bola okrem iného snaha vytvoriť bezpečné prostredie, v ktorom je vítaná rozmanitosť rôzneho druhu, vrátane rôznorodosti filozofickej či svetonázorovej. Boli sme presvedčení, že rozdeľovať gymnazistov na „etikárov“ a „nábožkárov“ nie je dobrý nápad. Veď predsa etické systémy majú svoje korene (aj) v náboženstve a náboženstvo nemožno oddeliť od hodnôt. Nechceli sme múr, ktorý zbytočne rozdeľuje a vedie k predsudkom o „tých druhých“, ktorí žijú na druhej strane. Predmet sme interne nazvali „Náboženstvo a etika“ (NaE), na ministerstve ho však naďalej vedú ako „Náboženstvo“, keďže na našu fúziu nemajú kolónku. V kurikulu dostal tento predmet vďaka zriaďovateľovi pomerne štedrú dotáciu – dve hodiny týždenne počas celého päťročného bilingválneho štúdia, čo je päťnásobok oproti dotácii predmetu etická výchova/náboženstvo na štátnych gymnáziách (jedna hodina týždenne v prvom a druhom ročníku štúdia).

Pri predmete „Náboženstvo a etika“ sme sa pýtali, v akej situácii sa 14- až 15-ročný človek pri nástupe na strednú školu nachádza, aké otázky a aké problémy v tom čase rieši. Bolo nám jasné, že jemné teologické nuansy ako napríklad rozdiel medzi konsubstanciáciou a transsubstanciáciou pri chápaní eucharistie, alebo zložité dejiny cirkvi sa medzi týmito témami vyskytovať nebudú. Prvé dva ročníky sme zamerali na vzájomné poznávanie a budovanie vzťahov v rámci triedy, pričom samotné hodiny NaE sú posilnené teambuildingom na začiatku aj konci roka a inými neformálnymi stretnutiami, či triednym mentoringom. Kľúčovým pojmom tohto veku sú VZŤAHY (s rovesníkmi v škole, aj mimo nej, v rodine, ku sebe samým) a IDENTITA. Lebo škola je oveľa viac než samotné vyučovanie. Život prúdi aj (a možno najmä) v jedálni, šatniach, klubovni a na chodbách, je neustálym tokom dôležitých informácií, prívalovými vlnami hormónov a meniacich sa nálad, zahŕňa opätované lásky aj odmietnutia, priateľstvá, boj o vplyv a konflikty, ohovárania.

Ak do toho započítame otrasy v rodine, tak sociálny život v škole aj mimo nej absorbuje väčšinu žiakovej kapacity. V našej škole a úvodných „tímbildingoch“ s novými žiakmi sledujeme ich pokusy dostať sa do stredu diania, a nebyť na okraji, pozorujeme dynamiku skupiny, v ktorej sa všetko neustále mení a preskupuje, kde „hviezdy“ postupne zhasínajú a nenápadné „sivé myšky“ postupne získavajú rešpekt. David Brooks, autor knihy The Social Animal, pripomína, že existencia žiaka je mimoriadne vyčerpávajúca, ale škola našťastie poskytuje aj prestávky – „…hovoríme im vyučovacie hodiny…“ – počas ktorých môžu žiaci aspoň trochu zrelaxovať. NaE stretnutia patria k takzvaným „kontaktným predmetom“ a učiteľ má vďaka nim spolu s triednym a školským psychológom tradične najlepší prehľad o tom, čo sa v triede deje.

Do debát, samozrejme, vstupujú aj hodnoty, v bezpečnom prostredí sa učíme vzájomne sa počúvať, kultivovať svoju komunikáciu a chápať aj postoje, ktoré osobne nevyznávame (napríklad v modifikovanom formáte známom zo Slovenskej debatnej asociácie). Až neskôr, vo štvrtom a v piatom ročníku prichádzajú na rad koncepty. Vo štvrtom ročníku sa zoznamuje so základným učením svetových náboženstiev – okrem náboženstiev Západu, kam patria judaizmus, kresťanstvo a islam, nás zaujímajú myslitelia, ktorí vo svojich dielach náboženstvo zotázňovali a kritizovali, priestor dávame aj inšpiráciám z Východu. Až piaty ročník je vo svojej podstate teologický – tvorí ho úvod do viery, do kresťanstva a do spirituality, pričom úvod do spirituality absolvujeme najmä prakticky, cez takzvaný Monastic Project – štyri dni na samote, kde sa učíme odpájať od mobilov, učíme sa dýchať, chodiť, vnímať samých seba, pričom intenzitu si nastavujú žiaci sami. No to už hovoríme o dospelých ľuďoch, ktorí majú 19 rokov a sú primerane zrelí.

Martin Kováč sa vo svojom blogu pýta, či náboženstvo vo svojej konfesionálnej podobe vôbec patrí ako voliteľný predmet do škôl, či by nemalo byť vyučované skôr na farách a reflektované v rodinách a či by školy nemali poskytovať univerzálnejšiu platformu. Som presvedčený, že áno, lebo naša krajina potrebuje skôr mosty ako múry, viac dialóg než izoláciu vo svojich ideových zákopoch. V globalizovanom svete sa potrebujeme učiť vzájomnému počúvaniu, chápaniu argumentov aj druhej strany a schopnosti opúšťať vlastné predsudky. Iba vtedy máme budúcnosť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie