„Étos“ novembra ’89

Autor je filozof, publicista, politik

Ako pri každom výročí Nežnej revolúcie aj pri 30. vyvstáva otázka, kto sú jej praví dediči, kto nesie ten pravý „étos“ novembra ’89. Aby sa na to dalo odpovedať, je podľa mňa potrebné odkryť mystifikácie, ktoré o tomto období vytvorila relatívne úzka skupina jej protagonistov, a zároveň odpovedať na otázku, kto transformoval spoločnosť. A ako.

Najprv k mystifikáciám. Tí, ktorí sa dnes vydávajú za „revolucionárov“, nemali pôvodne žiaden protirežimový politický program: utápali sa v ozdravovaní spoločnosti, nepolitickej politike, chceli VPN formovať len ako občianske hnutie kontrolujúce moc, ale nepodieľajúce sa na nej. Celý rok ’89 som sa pokúšal dať dokopy rôznorodé voči režimu „kritické“ skupiny, čo sa mi vcelku aj darilo, dokonca sme plánovali verejné akcie už na október ’89.

Starší disidenti nás mladších skôr schladzovali, treba vyčkať na vhodnejší čas, normalizační komunisti sú ešte príliš sebavedomí, dôvodili – veď to aj bola pravda: keď v okolitých krajinách, v Poľsku, Maďarsku a od septembra aj vo východnom Nemecku, padali režimy, československí komunisti zatvárali Havla a spol. rovnako ako Bratislavskú päťku len za protesty proti obsadeniu Československa v auguste ’68.

Obehol som asi stovku ľudí, najprv individuálne, usiloval som sa ich získať pre program „politickej reformy spoločnosti“, dať dokopy všetko, čo bolo akokoľvek pripravené postaviť sa proti režimu. Záverečné „pikle“ sme už kuli kolektívne u Jána Langoša, kde sme sa stretávali pravidelne každý štvrtok. Udalosti 17. novembra spustili protestnú lavínu: študentské hnutia, štrajkové výbory hádam na každej univerzite či vysokej škole, štrajky a protesty azda všetkých slovenských divadiel; v Umeleckej besede sme zakladali VPN, občiansku iniciatívu proti násiliu a za vyšetrenie policajného zásahu proti pražským študentom.

U Langoša sme sa dohodli, že ideme zakladať Občianske reformné fórum s programom politickej reformy spoločnosti. Ja som vypracoval akýsi „minimálny program“. Po študentských manifestáciách na Gottwaldovom a Hviezdoslavovom námestí sa Jano Budaj rozhodol, že VPN musí organizovať mítingy, a to na Námestí SNP. Prvý úspešne zorganizoval 22. novembra a dva dni predtým ma požiadal, aby som pripravil nejaké vyhlásenie. Urobil som sedembodový návrh, ale s tým, aby to nebolo vyhlásenie, ale rezolúcia predsedovi vlády požadujúca odstúpenie zdiskreditovaných a zodpovedných za úpadok, rehabilitáciu prenasledovaných po auguste ’68, odsúdenie invázie sovietskych vojsk, rehabilitovať a prepustiť všetkých politických väzňov, prijať zákon o zhromažďovaní, reformu volebného systému a prístup VPN do televízie a rozhlasu…

Všetko by bolo v poriadku, VPN sa stávala lídrom protestov, Budaj sa správne rozhodol vtiahnuť pod krídla VPN postupne všetky skupiny – študentov, divadelníkov, výtvarníkov – a organizovať aj v regiónoch štrajky, manifestácie a protesty už pod hlavičkou VPN. Aj moja a Langošova skupina sme sa rozhodli neísť osobitne mimo VPN, ale naopak, posilniť jej politický rozmer. Všetko sa darilo, VPN potom 25. novembra prijala svoj dvanásťbodový program, ktorý už mal jasný politický rozmer a smeroval k normálnej demokratickej, pluralitnej spoločnosti.

Skostnatení slovenskí komunisti to cítili, začali ustupovať: najprv prebehla zmena v Slovenskej národnej rade, už 30. novembra sa jej novým predsedom stal Rudo Schuster a o desať dní sa formuje nová vláda na čele s Milanom Čičom s podporou VPN. A tu sa vlúdi prvá chyba: z VPN do vlády nikto nechce ísť, presviedčal som, že tam niekto ísť musí – tak napokon nominovali Vlada Ondruša ako „kontrolóra“ VPN vo vláde. Ja som odišiel do národnej rady ako poradca nového predsedu Schustera. A presvedčený o tom, že tým pravým „étosom“ prebiehajúcej revolúcie je vytváranie pluralitnej spoločnosti, začal som hneď spoluorganizovať vytvorenie slovenskej sociálnej demokracie. Aj iní buď zakladali nové strany, vznikalo silné KDH Jana Čarnogurského, liberálna Maďarská nezávislá iniciatíva, Strana zelených, alebo sa staršie strany Národného frontu transformovali na nové, napríklad Demokratická strana.

Takže prvá mystifikácia je len časová: paradoxne práve reprezentácia VPN nemala v počiatku vyhranený politický program ani ambície, premenu spoločnosti neprezentovala ani ako protisocialistickú – na rozdiel od tvoriacich sa nových strán, ktoré sa formovali už z princípu na inej ideologickej platforme, ako bola tá socialistická. To, samozrejme, v prvých mesiacoch nevytváralo žiadne veľké napätie, lebo VPN tak otvárala priestor širokej pluralite. Vcelku veľkoryso – aj mňa napríklad kooptovala do parlamentu za VPN už s prívlastkom „sociálna demokracia“.

V tomto období sa, prirodzene, vyskytovali drobné problémy, ale medzi novembrom ’89 a februárom ’90 sa skutočne vytváralo niečo, čo by som mohol nazvať „étosom Nežnej revolúcie“. Sformuloval by som tento étos ako trojčlenku, ktorú väčšinová spoločnosť prijala: premena spoločnosti, politické a právne zmeny sa dejú na základe dialógu, tlak verejnosti na námestiach či štrajkoch je nenásilný, komunistická moc sa vzdala represívnych opatrení. To je skutočne „étos“, mravné posolstvo v revolúciách zriedkavé: nežnosť, zamatovosť. (A hneď si len pripomeňme, akým násilnostiam sa nevyhlo Rumunsko či Rusko a o pár mesiacov celý Balkán v tomto istom procese transformácie.)

Vytváranie plurality, slobodné formovanie nových politických strán, koncipovanie ich programov a politickej reprezentácie je druhým pilierom tvoriaceho sa étosu.

A tretím je nepochybne univerzálnosť tohto procesu: nikto sa z neho nevylučuje. To je nóvum. Celá história Česko-Slovenska od jeho vzniku je aj históriou permanentného vylučovania: menšín, Židov, komunistov, potom buržujov a nekomunistov, nacionalistov a pravicových oportunistov a napokon disidentov. Revolúcia ’89 začala skutočne ako demokratická transformácia. Pamätám si debaty o zákaze komunistickej strany: prevládol napokon názor, že pokiaľ komunisti budú akceptovať demokratický právny systém, tak sú legitímnou súčasťou modernej spoločnosti. To je tretí pilier. Dialóg, pluralita a univerzálnosť. To je obsah étosu prvých mesiacov revolúcie.

Na všetky tri piliere étosu Nežnej revolúcie som hrdý a otvorene sa chválim, že som ich spoluformoval a bol som pritom! Avšak to, čo sa začalo diať od marca 1990, už má s týmto étosom máločo spoločné, a to tak vo VPN, ako aj v širšej verejnosti. O tom nabudúce.