Denník N

Scenáristka Milena Jelinek: Stálo mi za to ukázať komunistom, že nemajú posledné slovo

Milena Jelinek. Foto Post Bellum
Milena Jelinek. Foto Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Pre účasť na antikomunistických protestoch ju prezident Antonín Novotný označil za personu non grata a v roku 1961 emigrovala z Československa. Po Nežnej revolúcii sa do Česka vrátila svojím filmom Zapomenuté světlo.

Rodičia mohli kedykoľvek zmiznúť

Milena Jelinek (rod. Tobolová) sa narodila 19. augusta 1935 v Přešticiach pri Plzni. Zo strany jej matky Magdalény tvorili rodinu českí vlastenci, ktorí v meste prevádzkovali vlastný podnik – pílu.

Otec Ondrej mal rakúsko-poľské korene a do rodiny tak prinášal kritický pohľad „zvonku“. Pracoval ako inžinier, ale celý život sa zaujímal o politiku, počúval prednášky Edvarda Beneša, obdivoval demokratické zriadenie, či už v prvej republike, alebo v Amerike.

Milena sa narodila v turbulentnom období a vypuknutie druhej svetovej vojny, keď mala štyri roky, bolo len prvým z mnohých politických zvratov, ktoré zažila. Rodinná píla po nacistickej okupácii Česka prešla do nemeckého vlastníctva, po vojne ju znárodnili komunisti. Dnes na jej mieste stoja bloky panelákov, zachoval sa len Milenin rodný dom.

Krutosť a divokosť vojnových čias ju už v útlom detstve nútili prekonávať strach a byť samostatnou. Na osudoch okolitých rodín totiž videla, že „rodičia môžu kedykoľvek zmiznúť“.

Aj svoj problematický vzťah k autorite si vysvetľuje vtedajšou politickou situáciou. „Keďže som nikdy nemeckú autoritu neposlúchala alebo som ju proste ignorovala, vedela som, že musím mlčať. To bol výcvik na to, že deti vedeli, že musia mlčať za každú cenu. To mi potom poslúžilo ďalej v komunizme.“

Trinásťročná emigrantka

Na sklonku vojny hľadala rodina útočisko v chate pri rieke Labe blízko Kolína, kde sa po oslobodení utáborili sovietski vojaci. Pre Milenu to bola šokujúca zrážka s úplne inou mentalitou.

„Moja maminka a moje tety im museli prať bielizeň v Labe, pretože tam nebola ani tečúca voda. Obťažoval ma nejaký ruský vojak, mala som desať rokov. Ale mala som aj dosť rozumu, že sa mi podarilo utiecť. Otec nás hneď na druhý deň, aj keď som nikomu nič nepovedala, pretože taký bol vtedy svet, naložil na nákladné auto a odviezol odtiaľ preč.“

Niekoľko rokov po vojne podliehal znovuobnovený československý štát opäť cudzej autorite – sovietskej. To už mala Milena trinásť a pol roka a pubertálnu revoltu robila po svojom. Nahovorila svoje dve nemecky hovoriace kamarátky, aby prekročili hranice do západného Nemecka.

„Vtedy som sa priatelila s dvoma dievčatami a rozhodla som sa, že aj im by sa darilo lepšie, keby boli v Nemecku. Tak sme prešli hranice. Prišli sme až do zberného tábora Furth im Wald. Môj otec sa vydal za nami a povedal, že nás musia vrátiť. Musela som potom ísť pred súd a hlásiť sa na polícii pri každej zmene bydliska. Ešte som dostala aj štvorku zo správania.“

Vďaka nízkemu veku vážnejšie postihy nenasledovali. Keby mala Milena sedemnásť, skončila by vo väzení.

Objavenie FAMU

Keďže chcela byť spisovateľkou a väčšina spisovateľov vždy študovala na filozofickej fakulte, v roku 1954 uvažovala o tom, že sa zapíše tam, ale nakoniec skončila na Filologickej fakulte v odbore čeština-slovenčina. Aj táto fakulta však bola zaťažená ideológiou marxizmu-leninizmu a socialistického realizmu kopírujúceho teórie sovietskeho kultúrneho ideológa Ždanova.

No v polovici semestra zistila, že existuje FAMU, filmová fakulta, kde po úspešnom zložení prijímačiek nastúpila na štúdium scenáristiky. Páčila sa jej slobodnejšia atmosféra aj individuálnejší prístup: v ročníku scenáristiky boli dokopy štyria študenti.

Už na konci druhého ročníka zažila veľký úspech. Jeden z jej pedagógov, ktorý zároveň pôsobil na Barrandove, vybral jej scenár „Snadný život“ pre filmové štúdiá. Výpoveď o autentickom živote študentov, predznamenávajúca už estetiku českej novej vlny, však prešla mnohými zásahmi barrandovských filmárov, až ju Milena nakoniec na plátne takmer nespoznávala. Napriek tomu sa niečo z jej sviežeho videnia zachovalo.

„Bol to príbeh o študentoch. A jedna zaujímavá skutočnosť bola, že v tom vôbec nebola komunistická strana. Nikto sa o ňu nezaujímal, nikto o nej nehovoril, nikto nikomu nehovoril súdruh. A druhá zaujímavá skutočnosť bola, že tam bol rock’n’roll. Ale to nie je moja zásluha, to je zásluha toho, kto zložil pesničku ‚Dáme si do bytu, dáme si vázu‘. A práve pesnička film preslávila.“

Reakcia režimu na seba nenechala dlho čakať. „Organizácie študentov proti filmu protestovali, pretože neukazoval študentov v tom najlepšom svetle. Problém bol, že ich ukazuje, ako tancujú rock’n’roll a neštudujú. A ako sa flákajú za robotnícke peniaze.“

Spisovateľ a neskorší disident Ludvík Vaculík však napísal na autorku obhajobu do Večernej Prahy. Premiéra filmu bola pre Milenu dôležitá aj z osobného hľadiska. Jej spolužiak Miloš Forman na ňu priviedol svojho kamaráta, Bedřicha (Fredericka) Jelinka, ktorý prišiel na krátku návštevu z Ameriky. S Milenou si padli do oka.

Po Bedřichovom návrate do Spojených štátov komunisti ich písomnú komunikáciu sledovali, listy niekedy neprišli a komunisti od Mileny chceli, aby na Bedřicha donášala ŠtB. Radšej zavolala do USA a  povedala mu, že má iného chlapca, aby ho od vzťahu odradila. Domyslel si však dôvod a prekážkam režimu čelili naďalej spolu.

Milena Jelinek v strede, natáčanie filmu Zapomenuté světlo. Foto – archív M. J.

Disidentka, keď ešte disidenti neboli

Po Chruščovovom pamätnom prejave v roku 1956 sa začali aj v Československu objavovať ojedinelé prejavy nespokojnosti s režimom. Milena bola jedna z prvých, ktorá ich formulovala:

„Chodila som študentom hovoriť, že bude schôdza, kde sa budeme rozprávať s ministrom kultúry a školstva, a že bude protestný sprievod na majálese. Že budeme chcieť, aby sa o rôznych veciach diskutovalo. Ako slobodné voľby, zrušenie cenzúry a aby sa prestala hrať sovietska hymna o polnoci.“

Schôdza sa síce uskutočnila, ale nezúčastnili sa jej len študenti požadujúci zmenu. „Boli tam aj robotníci z podniku ČKD, ktorí nás pozorovali a všetky naše mená zapisovali. A pochod, ktorý sme na majálese organizovali, sa síce konal, ale dali nás iba do bočných ulíc a tie lemovali robotníci s puškami.“

Milenu síce nezavreli, ale jej občianske aktivity a aj žiadosť o povolenie sobáša s Bedřichom Jelinkom mali vážnu dohru. „Keďže so žiadosťou o sobáš som žiadala aj o vysťahovanie, povedali mi, aby som sa neobjavovala v škole, nemohla som absolvovať a ani pracovať. Nebolo možné dostať vôbec akékoľvek miesto. V Košiciach dokonca vyšlo v roku 1958 Rudé právo, v ktorom ma prezident Novotný menoval ako jednu z osôb, čo škodia štátu.“

Nad vodou ju držalo vedomie, že za oceánom na ňu niekto myslí, a utvrdzovala sa vo svojom rozhodnutí emigrovať. „Ale bolo jasné, že ak sa to nepodarí, tak ma v tomto režime nič dobré nečaká. No rozhodla som sa, že to za to stojí, ukázať komunistickej strane, že nemá to posledné slovo.“

Bezpríslušná

Nakoniec sa to podarilo vďaka kontaktom jej priateľa. Bedřich Jelinek pracoval vtedy ako odborný asistent na MIT (Massachusettský technologický inštitút) a jeho dekan sa prihovoril u poradcu nastupujúceho prezidenta J. F. Kennedyho, ktorý Milene podpísal povolenie vycestovať. Na listine, ktorú následne dostala, bolo napísané, že je „bezpríslušná“, teda že nemá žiadnu štátnu príslušnosť.

„Dostala som sa do vlaku, ktorý zamkli, a tak som prešla hranice do západného Nemecka. Ešte som sa pozerala, ako tam na schodoch stáli vojaci so samopalmi, keď sme prechádzali tie zadrôtované hranice, to bol dosť zaujímavý pohľad. A potom som sa dostala do Mníchova a tam som musela čakať, kým dostanem víza do Spojených štátov, pretože americké veľvyslanectvo v Prahe ich nevystavovalo.“

V deň, keď pristála v Amerike, 20. januára 1961, televízia vysielala Kennedyho inauguračnú reč. Vôbec jej nerozumela. „Bolo to, samozrejme, úplne nové prostredie, nebola to Európa. Mnoho som sa toho musela naučiť, mnoho som toho musela spoznať a najväčší bol boj s jazykom. Čítať som začala veľmi rýchlo, ale hovoriť bolo oveľa náročnejšie. Takže som si stále robila poznámky, študovala som slovníky, stále som čítala anglické knižky, čo však bolo ohromné, pretože som si uvedomila, že teraz mám obrovské množstvo knižiek, ktoré si môžem čítať v originále. To bolo pre mňa veľké víťazstvo.“

Z druhej strany

Na územie Československa sa nevrátila celých desať rokov. S rodičmi a so sestrou sa stretávala približne každé dva roky v iných európskych štátoch. Nechcela im poškodiť. Udalosti doma sledovala z diaľky, ale o to intenzívnejšie.

„Pamätám si ten deň. Presťahovali sme sa vtedy na leto do Westchesteru do IBM kvôli manželovej práci a tam som sa stretla s jednou maminkou, ktorá mala rovnako starého syna, ako som mala ja. Na izbe ma našla plakať. Pýtala sa, čo sa deje. A ja som povedala: ,Sovietske tanky sú v Prahe.‘“

Zároveň spoznávala pohľad z druhej strany. Americkí študenti nerozumeli, prečo by študenti v Prahe protestovali proti komunistom. Ich trápila vojna vo Vietname a americká vláda, ktorá bola podľa ich názorov málo ľavicová.

Čo tu budem robiť?

Keď odchádzala do USA, chcela naďalej robiť film, ale nemala žiadne ilúzie v zmysle „amerického sna“. „Vedela som, že nemám konexie a že nepôjdem do Los Angeles a nebudem robiť komerčný film. Tak som proste robila také pokusy so šestnásťmilimetrovým filmom. Urobila som tri krátke filmy, ktoré sa dostali na festivaly.“

Obdobie, ktoré strávila doma a venovala ho sebarozvoju a výchove detí, však vôbec neľutuje. „Bola som doma s deťmi a čítala som. Bolo to senzačné. Tak som si to vymyslela, rozhodla som sa odísť, bolo to moje rozhodnutie a ja som zaň bola zodpovedná.“

Po roku ’68 sa v Spojených štátoch objavili viacerí emigranti z Československa, aj z jej vlastnej brandže. Bývalý profesor z FAMU František Daniel formoval spolu s Milošom Formanom filmovú katedru na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Ponúkol Milene miesto profesorky filmu, v čom sa našla a kde pôsobí doteraz.

Prečo nie si v Prahe?

V sedemdesiatych rokoch začala pozvoľne písať scenáre v angličtine. Inšpirovaná poviedkou Jakuba Demla Zapomenuté světlo napísala filmový príbeh zasadený do amerických reálií. Nedarilo sa jej ho však v Amerike predať. Až sa jej niekto v polovici deväťdesiatych rokov opýtal: „Prečo nie si v Prahe?“ Režisér Vladimír Michálek natočil Zapomenuté světlo s Bolkom Polívkom a Veronikou Žilkovou v hlavných úlohách. Film videlo veľa ľudí a získal niekoľko nominácií na filmové ceny Český lev.

V osemdesiatych rokoch už Milena jazdila za rodinou stále častejšie. Po návrate sa však nikdy nevyhla vypočúvaniu zo strany ŠtB. „Vždy, keď som prišla, som sa musela nahlásiť do takého podivného zariadenia, kde boli ‚polstrované‘ dvere, a tam mi kládli také otázky ako: ‚Čo robí pán Forman?‘ A ja som hovorila: ‚No ja neviem, môžete sa ho opýtať.‘ A potom sa ma pýtali: ‚Prečo si nehovoríte Čecho-Američanka?‘ Odpovedala som: ‚Veď na to nie je rubrika v pase, ja nie som Čecho-Američanka, ja som Američanka.‘ Tak takto som sa s nimi bavila.“

Revolúciu sledovala s veľkými pocitmi šťastia a onedlho získala v rámci Fulbrightovho programu štipendium na dlhší pobyt v Prahe. Skúmala starší český film a na základe výskumu napísala divadelnú hru Adina o osudoch hereckej hviezdy prvej republiky Adiny Mandlovej. Uviedlo ju Divadlo na Vinohradoch.

Z natáčania filmu Zapomenuté světlo, 1995. Foto – Post Bellum

Šťastie aj nešťastie

Napriek snahe porozumieť a znovu sa začleniť do českej kultúry sa však ukázalo, že uplynulých tridsať rokov chýba na oboch stranách.

„Snažila som sa zorientovať v tej zmene a musím povedať, že to nebolo tak celkom príjemné. Keď som nevedela, že sa váži cibuľa, kým sa pristúpi ku kase, tak mi začali hrozne nadávať. Najviac mi nadávali ľudia na pošte. Pretože nechápali, že niekto môže byť taký blbec, aby nerozumel, čo sa deje na pošte, že si to musí nechať vysvetliť. Neboli zvyknutí na to, že tam prišli ľudia z cudziny, ktorí žili tridsať rokov niekde inde, a že existujú iné systémy v kaviarňach, v supermarketoch, ale aj na pošte.“

Hoci trvalý domov už druhýkrát nezmenila a z návštev v Česku sa vracia do svojho bytu na Manhattane, ani s Američanmi sa necíti úplne uvoľnene.

„Každý vie, že mám akcent, pýtajú sa, odkiaľ som. Vysvetľujem im, že už tu žijem skoro šesťdesiat rokov. A, samozrejme, stále do toho pletiem svoj pohľad na rôzne politické veci z pohľadu Európy.“

Život na pomedzí dvoch kontinentov jej priniesol nielen ťažkosti a dlhodobé výzvy, ale aj unikátnu pozíciu domáceho aj cudzinca v dvoch odlišných kultúrach.

„Vôbec sa nesťažujem, som rada, že som mohla spoznať mnoho iných ľudí. Mám rada češtinu a aj Čechov, ale nechcela by som žiť iba na jednom mieste a hovoriť len jedným jazykom. Myslím, že to bola veľká výhoda, šťastie aj nešťastie, a ja osobne sa tým cítim obohatená.“

Nepotrebuje mať doma revolver

Vo veku osemdesiatštyri rokov stále prednáša na Kolumbijskej univerzite a sleduje americkú politiku. Má výhrady nielen k prezidentovi Trumpovi, ale aj k počínaniu republikánov, ktorých nikdy nevolila.

„Ten pocit osobnej slobody a pocit zodpovednosti za svoju osobnú slobodu je niečo, na čom oni trvajú. Ale z toho vyplývajú aj rôzne nepríjemné veci. Majú napríklad pocit, že nepotrebuje mať každý zdravotné poistenie atď. Alebo že keď nemáš peniaze, tak máš podporu svojich susedov a svojho kostola, kam patríš. Samozrejme, takto ľudia žili v minulosti na divokom západe, dnes je to už ťažšie.“

Kriticky vidí mnohé tienisté fenomény amerického života, ale zároveň si uvedomuje, že ich posudzuje „zdiaľky“, „iba“ cez seba. „V školách či na uliciach sú proste hrozná vec. Hrozná. Nepotrebujem mať doma revolver, pre mňa je toto všetko veľmi zvláštne, ale pre Američanov nie. Nemôžem ich však preto súdiť. Som odinakiaľ, ešte stále, po tých šesťdesiatich rokoch, som odinakiaľ.“

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie