Denník N

Pred 30 rokmi nás zobudil z nočnej mory. Dnes nám jeho zvonenie chýba

25. november 1989 na Námestí SNP. Foto – archív TASR
25. november 1989 na Námestí SNP. Foto – archív TASR

Zaspali sme a odvšadiaľ počuť samovravu námesačných – tak sme si to nepredstavovali, načo nám je taká sloboda.

Autor je vedec

Pred tridsiatimi rokmi sme mali doma budík. Vyzeral ako jeden z tých siedmich statočných budíčkov zo zabudnutého večerníčkového seriálu. Vraj bol po babičke a pamätal si ešte prvú republiku, ale tomu som nikdy veľmi neveril. Bol veľký, striebornej farby, veľké čísla na bielom ciferníku boli čierne a mal na sebe dva plechové klobúčiky, ktoré, keď nadišiel jeho čas a my sme museli ísť do školy, trieskali o seba s veľkým rámusom. Pamätám sa, že zvonil strašne dlho, až sa zdalo, že neskončí. Bolo treba vstať a tresnúť ho po hlavičke, aby prestal.

Jedného dňa si ho zobral so sebou môj starší brat na vysokoškolský internát. Ja, ktorý som ešte chodil na strednú, som dostal nový – malý, zelený, s drobnými číslami na ciferníku a bez klobúčikov. Zvonil slabučko. Moja mama ho zvykla položiť do hlbokého porcelánového taniera a naň ešte kládla dve polievkové lyžice, aby bola istota, že ma zobudí.

Ale pochybujem, že na tej internátnej izbe chlapci niekedy využili buditeľské dispozície babičkinho budíka. Na vysokej škole už predsa netreba ráno vstávať a utekať do školy. Zrejme iba stál na poličke a v duchu si počítal minúty. Kým opäť raz nenadišiel jeho čas.

Bolo to niekedy na jeseň roku 1989. V školách sa štrajkovalo a internáty boli prázdne, lebo všetci študenti ako jeden človek trávili dni na námestiach. A s nimi aj náš budík. Brat na ňom nastavil minútu pred dvanástou, natiahol ho a zdvihol nad hlavu. Budík odpočítaval posledné sekundy komunistom a potom zazvonil – hlahol jeho plechových klobúčikov vítal slobodu.

Ten budík sa potom niekde stratil. Tak to na internátoch chodí. Ale nemôžem naň zabudnúť, akokoľvek by som aj chcel. Každý rok v novembri totiž znovu a znovu vídam jeho portrét, ktorý mu vtedy v jeho vrcholnej chvíli spravil neznámy fotograf. Obalený v trikolóre v bratovej pravačke vytŕča nad hlavami ľudí, ktorí sa práve prebudili zo zlého sna, ale on ešte neprestal zvoniť. Nikto ho nepleskol po hlavičke a neutíšil.

Vtedy dávno, keď ma ako chlapca budil do školy, by som si ani nepomyslel, ako mi raz bude chýbať. Ako mi bude chýbať to jeho neznesiteľne otravné nekonečné zvonenie. A je to tu. Chýba mi. Chýba nám, lebo sme zaspali a niet sily, čo by nás zobudila. Mobilné zvonenia tu nezmôžu nič.

Zaspali sme a odvšadiaľ počuť samovravu námesačných – tak sme si to nepredstavovali, načo nám je taká sloboda, aj tak to bolo všetko podvod, oklamali nás, všetci klamú, všetci kradnú, všetci sú rovnakí, načo voliť, nemá to význam, sám nič nezmením, nemám šancu, všetci sú to hajzli, východ, západ, rovnaké svinstvo, pravda nevíťazí, prepáč, láska nie je, bol som vtedy hlúpy, keď som tomu veril… a mňa to všetko pomaly prestáva zaujímať, ináč by som sa asi zbláznil. Chytajú ma cynické driemoty.

Je to jasné – Len čo stíchnem trošíčka, usnú všetky očičká, spieval ten budíček z rozprávky. Pohodlne stuhnutí ležíme pri vychladnutej pahrebe a posmelená šelma nás obchádza v čoraz užších kruhoch.

Ach! Keby tak v tejto chvíli zazvonil náš hrdinský budík, keby vyzváňal dlho-predlho, určite by nás zobudil. Ale on sa stratil, niet viac nášho budíka. Je tu november a ja ho iste znovu uvidím na tej ikonickej fotografii spred 30 rokov. Ale fotografia nezazvoní…

Preto vyzývam nálezcu či nálezcov, ktorí ste našli náš stratený budík striebornej farby s bielym ciferníkom a dvomi klobúčikmi, nemusíte nám ho vracať. Stačí, keď ho natiahnete, nastavíte na minútu pred dvanástou, položíte do okna a necháte zvoniť. On je totiž budík budíček, čo budiť! je jeho koníček. On nás iste zobudí, lebo prišiel jeho čas.

Teraz najčítanejšie